 V Riu žije okolo desať miliónov obyvateľov. Nik ich presne nespočíta, pretože najmä v štvrtiach chudoby, neslávne známych favelách, pribúdajú každý deň ďalšie tisícky obyvateľov.
Stvoriteľ sa vraj na dielo, ktoré sa mu mimoriadne vydarí, na záver svojej nebeskej práce s úľubou pozrie, dotkne sa ho prstom a riekne: To je krása! Preto vraj majú pekné dievčatá jamku na brade. Keď Boh stvoril Rio de Janeiro, určite ho ešte raz celé pohladil dlaňami. Rio s množstvom pahorkov, údolí a výhľadov nad prekrásnym zálivom je totiž najkrajším mestom sveta. Nádherné je najmä vďaka svojej polohe. Guanabarský záliv na pobreží Atlantiku dekoruje viacero tvarovo výrazných brál, ktoré ďalej v hĺbkach oceánu vytvárajú zasa ostrovy. Nad nimi pokračujú v panoráme vysoké kopce pohoria Serra da Carioca. Navyše, neutíchajúce fronty vĺn na pobreží vyhladzujú dlhé kilometre nádherných pieskových pláží. Keď vystúpite na dve hlavné atrakcie mesta, na Cukrovú homoľu a na horu Corcovado s tridsaťmetrovou sochou Krista, uvidíte okolo seba najkrajšie panorámy, aké človek môže kedy vidieť. Pri oboch si však uvedomte, že je nevyhnutné jasné počasie s aspoň trochou slnka, inak vaše fotografie budú dokumentovať iba zmeškanú príležitosť. Obe vyhliadky sú najkrajšie neskoro popoludní, najlepšie až pred západom slnka.
Keď sa vám pred očami iskrí
 Rio je však jedným z najkrajších miest sveta, aj pokiaľ ide o ľudí. Pestrá zmes ľudských rás, v ktorej hlavnými ingredienciami boli krv juhoamerických Indiánov, afrických černochov a potomkov portugalských, francúzskych a španielskych dobyvateľov, vyústila do neopakovateľného typu ženských a mužských postáv, ktoré akoby boli vymodelované na tancovanie samby či vystavovanie v bikinách na svetoznámych plážach Copacabana, Ipanema, Leblon, Flamengo či Botafogo. Alebo na niektorej z početných nočných samba šou a, samozrejme, na svetoznámom karnevale. Erotika, ktorou je prešpikovaná táto časť mesta, vytvára priam elektrizujúce napätie. Čo na tom, že sme v najkatolíckejšej krajine sveta, kde sa ani pomyslieť nepatrí... Po prvej noci v meste však zistíte, že je to iskrenie na úrovni vysokého napätia, ktoré vás poľahky môže popáliť a pri troche smoly zabiť. V aglomerácii žije okolo desať miliónov obyvateľov. Nik ich presne nespočíta, pretože najmä v štvrtiach chudoby, neslávne známych favelách, ktoré sa ako bizarné skladačky primitívnych domčekov a chatrčí živelne štverajú po strmých svahoch hôr, pribúdajú každý deň ďalšie tisícky obyvateľov. Láka ich bohatstvo južnej časti mesta, ale aj jednoduchý spôsob života vo favelách, ktorý sa vymkol akejkoľvek kontrole štátu. Pochopíte to, keď sa – prvý raz a naposledy – vyberiete večer ulicami. Vchody do luxusných domov sú odrazu zamrežované, strážia ich ozbrojenci. Mesto, ktoré cez deň vyzeralo relatívne bezpečne, sa v noci mení na vojnovú zónu, v ktorej proti sebe stoja policajné komandá a na druhej strane komandá nešťastníkov so zbraňami, ktorým je všetko jedno. Potrebujú peniaze na prežitie. A ich hlavným veliteľom, ktorý ich dávno zbavil strachu, sú tvrdé drogy. Pomyselnou čiarou, ktorá rozdeľuje policajtmi chránenú a policajtmi obetovanú časť mesta, sú doširoka rozpažené ruky Krista. Pred jeho tvárou, v južnej časti mesta, je bohatstvo a relatívne bezpečie. Za chrbtom Spasiteľa je už len bezprávie a bieda.
Ako v meste prežiť
 Nie je však dôvod vystrašiť vás, pretože toto mesto jednoducho treba vidieť. Aj Rio sa dá prežiť, ak človek dodržiava základné bezpečnostné pravidlá. Slovenské ministerstvo zahraničných vecí odporúča nechodiť v noci do chudobných štvrtí, ak sa turista stane terčom ozbrojeného prepadu, neklásť žiaden odpor a neprovokovať útočníkov. Skúsení turistickí sprievodcovia odporúčajú nosiť pri sebe menšiu hotovosť, ktorá v kritických prípadoch útočníkov uspokojí. Napokon, podobnú taktiku majú aj miestni obyvatelia, ktorí si v luxusných domoch zriaďujú aj záložné trezory, v ktorých majú pripravených niekoľko tisíc realov a napodobeniny šperkov. „Vo vlastnom záujme by návštevníci Ria nemali pri sebe nosiť originály dokladov (iba fotokópiu), väčšie množstvo peňazí, kameru, drahý fotoaparát a šperky,“ radí ministerstvo zahraničných vecí. My k tomu môžeme dodať, za najúčinnejšou stratégiou prežitia je splynutie s miestnym davom. Vyzerať ako miestni, správať sa ako miestni, neukazovať, že máte peniaze, fotoaparáty, batohy, v rukách mapy... Do Brazílie už nie sú potrebné víza ani žiadne očkovania, z tejto stránky je cesta bez problémov. K abecede prežitia patrí aj jazyková vybavenosť. V Brazílii sa hovorí po portugalsky, angličtina vám pomôže len v hoteloch a turistických zariadeniach. So španielčinou sa už dohovoríte ľahšie, Brazílčania španielčine zväčša rozumejú, no odpovedia vám po portugalsky. Oba jazyky sú si podobné, žiaľ, skôr v písanej podobe, výslovnosť je dosť odlišná. Ľahšie prežiť vám pomôžu aj drobné peniaze. Väčších bankoviek sa Brazílčania boja a za väčšie peniaze považujú všetko nad 20 realov (real je okolo pol dolára). Naopak, pár pripravených drobných vám v štáte, kde na všimné čakajú armády zbytočných zamestnancov, vždy uľahčí cestu.
Ako si Rio užiť
 A teraz hor sa užívať si. Rio, to sú predovšetkým už spomínané pláže (okolo mesta je ich 80 kilometrov!) a kúpanie vo večných vlnách Atlantiku. Pozor, oceán chvíľami ťahá kúpajúcich sa od brehu, najmä najelegantnejšia Ipanema vie byť zradná. Pobrežná hliadka neborákov rutinne zachraňuje spúšťaním košov z vrtuľníkov. Ak máte chuť na prvú z mnohých adrenalínových zábav, nech sa páči. Copacabana je najzaujímavejšia cez víkend, vtedy je odstavená aj časť dopravy z nábrežia a na veľkými vzormi vydláždenej promenáde sa preháňajú ľudia v plavkách na bicykloch, kolieskových korčuliach alebo len tak džogingujúc v teniskách. Na širokých plážach sa hrá fantasticky hravý brazílsky futbal alebo plážový volejbal. Sem-tam sa v tejto riave objaví drobný zlodejíček alebo policajná hliadka, ktorá sa naňho vrhne. A vy si obďaleč pokojne sŕkate úžasné ovocné šťavy, aké sa pijú iba v trópoch, alebo brazílsky národný nápoj caipirinhu – koktail pripravený z limetiek, hnedého cukru, ľadu a brazílskej pálenky z trstinovej šťavy, ktorá sa volá cachaca. K životu, ktorý musíte ochutnať, patria aj úžasné večerné predstavenia, kde sa v rytme samby a v záplave svetiel predvádzajú nádherné tanečnice v ešte krajších kostýmoch.
Hladní nezostanete
Brazílčania jedia najmä mäso, zelenina akoby sa im ani nerátala za jedlo. Určite sa raz nechajte nahovoriť na zvláštny typ hostiny, ktorý sa tu pestuje. Churasco Rodizio býva často v ponukách cestovných kancelárií, ktoré ho predávajú ako súčasť nočných organizovaných zájazdov na samba šou. Zaplatíte jednotné vstupné, dostanete do ruky tanier, naberiete si naň zo šalátového pultu prílohy a potom už okolo vás neustále chodia čašníci s veľkými ražňami v rukách a ukrajujú vám z nich najlepšie kúsky rôznych druhov grilovaného mäsa. Základom bude, samozrejme, juhoamerické hovädzie, ale popri ňom aj druhy mäsa, ktorých pôvod by ste možno radšej ani nevedeli. V turistických príručkách sa spomína aj anakonda a najväčší hlodavec na svete kapibara, u nás známa len chronickými útekmi z bratislavskej zoo. Neostáva nám iné len dúfať, že my sme ich hádam na tanieri nemali... Bežní Brazílčania jedia najčastejšie mäso s fazuľami, ktoré sa ako národný pokrm nazýva feijoada. Mimoriadne obľúbené sú tam však aj úžasne rôznymi druhmi zeleniny dochutené hot dogy a vy sa celkom isto budete často stravovať aj na ulici v bufetoch, ktoré ráno len zdvihnú železné rolety a potom budú celé dni ponúkať rôzne malé pochúťky, ktoré pripomínajú zapekačky – pečivo plné všakovakých chutných tajomstiev. A popri nich tam bude rozvoniavať výborná brazílska káva...
viac na www.etrend.sk
Najnovšie príspevky v diskusii1. manaus 11.06 2008 18:23vtedz je to PERFECTO :evil: ... Viac |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
