Články

Internetový obchod
Turistické oblečenie Turistická výstroj Exotický nábytok

Naše tipy
www.horydoly.cz www.napalubu.cz

Ubytovanie vo svete!

Search box

Hledat hotely
Destinace: Nebo Hledejte destinace
Datum příjezdu:
Datum odjezdu:

Krátke správy
- Na schôdzi majiteľov chaty, Klubu slovenských turistov a Slovenského horolezeckého spolku JAMES, so Stavunionom s.r.o., dodávateľom výstavby Chaty pod Rysmi, dňa 6. 9. 2011 bolo definitívne dohodnuté, že výstavba Chaty pod Rysmi sa neuzavrie do konca októbra 2011, ako bolo plánované, ale termín sa predlžuje o rok. Hlavným dôvodom je nedostatok financií. Financie na dokončenie stavby vysoko prekračujú možnosti a rezervy obidvoch spolkov.

Krátke správy

- Na schôdzi majiteľov chaty, Klubu slovenských turistov a Slovenského horolezeckého spolku JAMES, so Stavunionom s.r.o., dodávateľom výstavby Chaty pod Rysmi, dňa 6. 9. 2011 bolo definitívne dohodnuté, že výstavba Chaty pod Rysmi sa neuzavrie do konca októbra 2011, ako bolo plánované, ale termín sa predlžuje o rok. Hlavným dôvodom je nedostatok financií. Financie na dokončenie stavby vysoko prekračujú možnosti a rezervy obidvoch spolkov.

Pekná myšlienka
*Neklaď si otázku, čo potrebuje svet. Opýtaj sa seba, čo ťa oživuje, a choď to robiť, pretože svet potrebuje ľudí, ktorí ožili...*

Motto cestovatelov
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?" Vojtech Frič

Motto cestovatelov

"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"

Vojtech Frič

Aktuality - Čo nové...
• OZ Karpaty a Klub slovenských turistov pozývajú na 26. ročník medzinárodného stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov EXPEDÍCIE 2012. Podujatie sa uskutoční v sobotu 31. marca 2012 na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v areáli Mlynskej doliny v Bratislave od 10:00 do 19:00. • Pod názvom Farby Islandu sa koná od 3. 2. do 3. 3. 2012 v Krajskej knižnici v Žiline výstava fotiek Davida Vargu

Aktuality - Čo nové...

• OZ Karpaty a Klub slovenských turistov pozývajú na 26. ročník medzinárodného stretnutia expedičných turistov a netradičných cestovateľov EXPEDÍCIE 2012. Podujatie sa uskutoční v sobotu 31. marca 2012 na Fakulte elektrotechniky a informatiky STU v areáli Mlynskej doliny v Bratislave od 10:00 do 19:00.
• Pod názvom Farby Islandu sa koná od 3. 2. do 3. 3. 2012 v Krajskej knižnici v Žiline výstava fotiek Davida Vargu

Pokecajte vo Fóre
Hladam parťaka na Eurotrip - Ahojte najde sa niekto kto by isiel so mnou v juni na cestu po europe ?..... ak ano tak moj meil... Alextour-najhoršia cestovka... - Nezdá sa Vám čudné, že na takú malú CK ako je Alextour, je tu priveľa príspevkov na ňu. Pomaly ani nemajú toľko klientov, koľko je tu chválospevov na nich.... Predám Malarone... - Predam antimalarika, ktore ostali z ciest: - 6 baleni Malarone - 4 balenia Malanil (rovnake ako Malarone). Cena 25€/bal. Kontakt...

Pokecajte vo Fóre

Hladam parťaka na Eurotrip - Ahojte najde sa niekto kto by isiel so mnou v juni na cestu po europe ?..... ak ano tak moj meil...

Alextour-najhoršia cestovka... - Nezdá sa Vám čudné, že na takú malú CK ako je Alextour, je tu priveľa príspevkov na ňu. Pomaly ani nemajú toľko klientov, koľko je tu chválospevov na nich....

Predám Malarone... - Predam antimalarika, ktore ostali z ciest: - 6 baleni Malarone - 4 balenia Malanil (rovnake ako Malarone). Cena 25€/bal. Kontakt...

Anketa

AKO CESTUJETE?

	Cez cestovnu kanceláriu
	Na vlastnú päsť - autom
	Samostatne - autobusom, vlakom
	Stopom
	Necestujem. Chcem, no nemám s kým

Hlasujte o najlákavejší kontinent na cestovanie.

Prihlásenie
Používateľské meno Heslo Zabudli ste heslo? Nemáte účet? Registrácia

S batohmi cez Altaj

Autor: Viera Poláková

Letná dovolenka v Rusku? A na Sibíri? Priatelia a najbližší príbuzní si začali ťukať na čelo, keď sme im oznámili, že tento rok sa počas letných mesiacov za poznávaním a turistikou vyberieme na ďaleký východ, na Altaj...
Vzápätí začali vymýšľať hrôzostrašné scenáre o únosoch a výkupnom, ktoré za nás budú musieť zaplatiť, či o krádežiach, ktoré nás môžu postihnúť. Nakoniec však rezignovali a zvedavo sa pýtali, kam to vlastne presne chceme ísť...

Altajská republika...

... je od roku 1991 súčasťou Ruskej federácie, susedí s Kazachstanom, Mongolskom a Čínou. Nachádza sa v západnej oblasti Sibíri. Pre jej reliéf sú charakteristické vysoké hrebene hôr a úzke a hlboké riečne doliny a kotliny. Nápad turisticky navštíviť túto vzdialenú krajinu (približne 5400 km vzdušnou čiarou z Bratislavy cez Moskvu, 5 hodinový časový posun) skrsol v našich hlavách po prezretí fotografií z pohoria Altaj (tiahne sa cez Altajskú republiku a Mongolsko) a prekvapivom zistení, že mnohé jeho zákutia pripomínajú Aljašskú prírodu. Aljaška s tyrkysovými ľadovcovými riavami, vysokými štítmi hôr zrkadliacimi sa v priezračných jazerách, medveďmi a z vody vyskakujúcimi lososmi, bola totiž vždy našim snom. Drahé letenky a vysoká cena za prenájom áut však túto vysnívanú destináciu už dlhší čas odsúvajú nabok. A tak sme sa rozhodli pre Altaj a jeho civilizáciou nedotknutú prírodu. Nazbierali sme sa štyria (Miro, ja, Karol a Slávka) a aby sme si zjednodušili vybavovanie rôznych povolení potrebných na vstup a pobyt v Rusku, našli sme cez internet sprievodcu (Roman), ktorý pozná turistické trasy a miestne pomery v Altaji. Víza sme získali päť dní pred odletom. trek_altaj_1

V ten deň traja z desiatich žiadateľov víza nedostali. Získať oficiálne pozvanie do Ruska totiž nie je vôbec jednoduché a možnosť, že sa človek sám ako turista vyberie do tejto krajiny, je v podstate utópiou.

Barnaul

V určené ráno sme sa po zvítaní a zhodnotení veľkosti batožín a vypätia na tvárach z ich hmotnosti usadili v lietadle. Boli sme plní očakávania – tešili sme sa na let, Moskvu, vnútroštátnu linku do Barnaulu – hlavného mesta Altajského kraja - jednoducho na všetko, čo nás čakalo. V Rusku ešte nikto z nás nikdy nebol. Matne sme si spomínali na azbuku a v rýchlosti sme zisťovali, aké sme mali známky z ruštiny. Medzi prvé prekvapenia patrilo vnútroštátne lietadlo, letisko v Barnaule a registrácia na úrade v Gornoaltajsku – hlavnom meste Altajskej republiky. Po upozorneniach od vzdelanejších priateľov sme čakali, že poletíme sediac na drevených laviciach spolu s rôznym dobytkom. Nič také sa však nekonalo. Lietadlo síce nebolo najnovšie, z polospánku nás budili tri neúnavné muchy, letušky nevedeli počítať po anglicky, ale inak bolo všetko štandardné ako v iných európskych leteckých spoločnostiach. Na letisku v Barnaule nás privítala hmla a porozostavovaní ľudia v uniformách, ktorí nám bránili čokoľvek fotografovať. Letisková budova bola maličká, hoci hlavné mesto má vyše 600 000 obyvateľov. Naša batožina čakala na nás v “tajnej komjate“ (betónová miestnosť s rozmermi 10 krát 10 metrov), do ktorej sme mohli vstúpiť až po niekoľkých minútach a vystúpiť iba po skontrolovaní batožinových ústrižkov. Koľká starostlivosť! Dôležitejšie však bolo, že sa nám ruksaky nestratili. Pred budovou letiska netrpezlivo čakal Ivan – šofér ruskej národnosti, ktorý nás mal odviezť priamo k pohoriu vzdialenému ešte približne 800 kilometrov. Pobavilo nás, že čelné sklo na “maršrutke“ (prepravný minibus) bolo po celej ploche popraskané a poobíjané od kameňov. Ako sme však neskôr spozorovali, v altajskej oblasti to nie je nič nezvyčajné. Emisné kontroly majú pravdepodobne tiež striedme – usudzovali sme tak podľa kúdolov dymu zo všetkých možných typov nákladných áut. Čistý vzduch ostával iba za konskými vozmi, ktoré premávajú na hlavných cestách bez akýchkoľvek obmedzení spolu s ostatnými dopravnými prostriedkami.

Gornoaltajsk

Hlavné mesto altajského kraja - Barnaul sme spoznávali spoza okien asi polhodinu. Vyvolávalo vo mne dojem pochmúrnosti. Možno to bolo slabým pouličným osvetlením, možno počasím, pretože slabo popŕchalo. Architektúra nás neočarila. Videli sme všeličo - od panelákov cez tehlové domy až po dreveno-plechové domčeky. O to viac nás zaujali dedinky, ktoré sa zjavovali popri ceste k pohoriu. Niektoré boli väčšie, iné tvorilo iba zopár domov. Všetky boli drevené a spestrené “báňou“, ktorá slúži ako kúpeľ a sauna. Táto drevená stavba pripomína tvarom indiánsky šiator s otvorom pre odvádzanie dymu na vrchu. Kostol ako typický znak slovenskej dediny sme zaregistrovali iba jeden jediný. Bol tiež drevený s cibuľovitou vežičkou. Počas divokej a rýchlej jazdy sa nám ho však nepodarilo zdokumentovať. Klasické krčmy a hostince v Altajskom kraji neexistujú, popri ceste však stoja malé domčeky alebo skôr búdy, v ktorých sa možno najesť, kúpiť zopár drobností a oddýchnuť si. Pôvodná predstava o tom, že nič domáce nezjeme, že všade bude špina, málo potravín a nebezpeční ľudia, sa rýchlo rozplynula. Za pultom sa nachádzali všetky možné druhy sladkostí a nápojov – zahraničných i domácich, stoly boli upravené, boršč so smotanou chutil vynikajúco a tetušky v zásterkách a čepcoch, ktoré nás obsluhovali, boli usmievavé a milé. Vďaka absolvovaniu registrácie pre pobyt v Rusku, presnejšie v hlavnom meste Altajskej republiky Gornoaltajsku, sme sa oboznámili s tamojšou byrokraciou a promptnosťou úradníkov. Keď sme vstúpili do miestnosti v dvojposchodovej budove, akoby sme sa vrátili do socialistických čias. Nielen zariadením kancelárie, ale najmä pomalosťou vybavovania. Jednotlivé formuláre sme boli povinní vyplniť v azbuke, čo nás najprv pobavilo, ale vzápätí psychicky úplne zruinovalo. Odpisovali sme jeden od druhého, ale na niektoré písmená si nie a nie spomenúť. Asi po hodine sme to mali konečne za sebou. Ak sme si však v tej chvíli mysleli, že na vstup do krajiny máme všetky potrebné dokumenty, mýlili sme sa. Asi 100 kilometrov od miesta, kde nás mal šofér na základe dohody vysadiť, stála pri ceste malá búda (vojenská stanica) a pri nej závora, spustená cez “cestu“. Pri závore stáli dvaja vojaci. A tu, v plechovej miestnosti 2 krát 1 meter a káblami vedúcimi rôznymi smermi, sme drsnému chlapíkovi akoby z kovbojského filmu diktovali naše miesta narodenia. Pred sebou mal nádobku plnú ohorkov z cigariet a nepretržite fajčil. Zdalo sa, že tu strávime zvyšok pobytu. Asi takto nejako si predstavujem výsluch v krajinách komunistického režimu a svoje vtedajšie pocity by som charakterizovala ako zmes údivu a neistoty. Nakoniec nás pustili ďalej, avšak s podmienkou, že na hlavnom veliteľstve v akomsi mestečku musíme oznámiť, že oblasť mienime o niekoľko týždňov opustiť iným “východom“, ako bol ten, ktorým sme vstúpili. Nakoniec všetko dobre dopadlo. Prešli sme do pohraničnej oblasti (Mongolsko, Kazachstan) a náš trek sa mohol začať. Neviem si predstaviť, že na vstup do Galanty, ktorá je približne 80 kilometrov od slovensko-maďarskej hranice, by sme potrebovali vojenské potvrdenie.

Dedinka Ťjungur

trek_altaj_2

Prvý kontakt s altajským domorodým národom (tvorí až 28 % obyvateľstva Altajskej republiky) sme zažili v dedinke Ťjungur, ktorá sa nachádza priamo na úpätí pohoria Altaj. Obchod, v ktorom sme si plánovali nakúpiť potraviny na približne deväť dní strávených mimo akejkoľvek civilizácie, a teda aj bez možnosti doplniť si zásoby, vyzeral skôr ako domček na bývanie. Sortiment bol dostatočný, veď dedina je východiskovým bodom pre turistov a horolezcov smerujúcich pod najvyššiu horu Altaja i Sibíri – Beluchu (4 506m), a tak je obchod dobre zásobený. Základ našej stravy tvorila ryža, cestoviny a “grečka“ (pohánka). K tomu dobre mastná biela slanina, mäsová konzerva, cibuľa, cesnak, chlieb, vodka, chalva a do ruky “moroženoje“ (zmrzlina). V obchode sme spravili tržbu aj napriek tomu, že potraviny boli o niečo lacnejšie ako u nás. Pre domácich sme raritou neboli, avšak jedna žena s dieťaťom nás oslovila a tiež sa nám pochválila, kde už bola - povedala názov dediny, ktorá je od Ťjunguru vzdialená asi 5 kilometrov. Tu si človek uvedomí relatívnosť i zmysel bytia, veď možno tá Altajčanka vedie šťastnejší a vyrovnanejší život než ktokoľvek z nás...
Postupne sme prestali vnímať, že sme v Rusku, keďže črty na ošľahaných tvárach domorodcov boli mongolské a s ruským vzhľadom nemali veľa spoločného. Usporiadanosť a krása drevených domov s modrými okenicami chudobu tejto oblasti na moment zakryli, no bosé deti, ktoré sa veľkými smutnými očami pozerali, ako jeme zmrzlinu, či trojročné dievčatko behajúce po ulici bosé a pýtajúce si peniaze za fotenie nás vrátili do reality. Mladých mužov sme cez deň v dedinách nevideli a tí starší sa skôr bezcieľne potulovali. Ťjungur je však výnimkou, pretože tam funguje niečo ako “cestovná kancelária“ – ostrieľaní fúzatí chlapíci oslovujú turistov a horolezcov a ponúkajú im svoje služby – odvoz batožiny na koňoch či v autách.
Trasa nášho pešieho pochodu viedla prvé dni cez prevažne ihličnatý les a kríky popri dravej rieke Kučerla. S batohmi s hmotnosťou 25 až 30 kg sme kráčali po lesnom chodníku. Niečo podobné, ako náš systém turistického značenia v Altaji neexistuje. Výhodou tejto časti treku bola neustála prítomnosť rieky, po prvé pre vodu samotnú (varenie, hygiena) a po druhé pre jej neuveriteľné hučanie, ktoré nás ochránilo pred strachom z medveďov – nijaké praskanie konárov sme nepočuli... Krása veľhôr sa pred nami začala odhaľovať po príchode k ľadovcovému jazeru Kučerla. Spali sme v drevenej chatke na kopci s výhľadom na jazero, ktoré bolo asi 200 metrov pod nami. Za ním sa týčili končiare pokryté ľadovcami. Naozaj nádherné a pokojné miesto. A aspoň raz sme nemuseli stavať a zasa skladať stany.

Akkemské jazero, Belucha a Akkemská stena

Nasledujúce dni boli náročné vzhľadom na charakter chodníka, ktorým sme kráčali. Hustá vegetácia sa striedala s obrovskými balvanmi, bolo pomerne teplo a neustále sme klesali, aby sme mohli výšku znova nabrať. Zastihli nás prehánky, a tak sa pončá proti dažďu stali nevyhnutnou súčasťou nášho vybavenia. Odmenou za namáhavý výstup bol výhľad na údolia, jazero, končiare štítov a lúky so všetkými možnými druhmi kvetov. Objavili sme i klinčeky. Najkrajšie pohľady sa nám však naskytli o deň neskôr v sedle Karaťjurek, kde sme zároveň zdolali najvyššie miesto nášho pešieho pochodu (3 060 m). Po prechode snehovej plochy sa pred nami po prvý raz rozprestreli končiare Beluchy, Akkemská stena, nespočetné množstvo ľadovcových splazov a jednotlivé chrbty pohoria. Medzi sivými vrchmi fialovozelenou farbou vynikal jeden sutinový kopec so zvláštnym vzorom, ktorý nám pripomínal pustatinu islandských hôr. Tri hodiny neúnavného klesania zo sedla nás delili od Akkemského jazera, miesta, kde sme prvýkrát stretli väčšie množstvo turistov (namiesto troch našich stanov ako obyčajne tu stálo ďalších 15 dočasných turistických prístreškov).
trek_altaj

Našou najväčšou výzvou bol ľadovec pod horou Belucha. I keď sme najprv dvojdňový výlet odložili pre zlé počasie a pomaly sa lúčili s predstavou kráčania po ľade a nocovania na ľadovci priamo pod stenou 4 506 metrov vysokej Beluchy, počasie sa nakoniec umúdrilo. Zásoby adrenalínu sme nabrali už pri prechode ľadovcovej riavy, kedy sme kráčali po kývajúcom sa “moste“ zlátanom zo železných rúrok, z drevených dosiek (sem-tam nejaká chýbala) a oceľových laniek. Početné brody ani nespomínam... Trasa bola náročná, sutinový terén sa striedal s obrovskými kameňmi a “chodník“ sme pred sebou videli len zriedka. Asi tretina trasy viedla po moréne a niekoľko metrov sme zdolávali priamo na ľade, pričom topiaca sa voda nám zurčala rovno pod nohami. Trhliny sme vďaka pomoci nášho sprievodcu úspešne obišli... Po namáhavých ôsmych hodinách nepretržitej chôdze, počas ktorej sa prestávky rátali na sekundy, sme dorazili do “turbázy“(základný horolezecký tábor) vo výške 2 960 metrov. Bol to naozaj zvláštny pocit. Všade naokolo iba ľadovce, štíty, sneh a pár stanov na moréne medzi obrovskými skalami. Takto sa asi cíti mravec na zemi. Predstava, že spíme na ľadovci ďaleko od akejkoľvek civilizácie či pomoci v prípade núdze (mobilný telefón je tu zbytočný – nijaký signál nie je v celom pohorí), nám nedovolila zaspať. Keď sa nám to ako-tak podarilo, nad ránom nás zobudili dve kamenné lavíny, ktoré padali priamo z Akkemskej steny. Bol to desivý neutíchajúci rachot a pri reálnom zhodnotení ochrany, ktorú nám poskytovali stany, som už oči vôbec nezažmúrila. Napriek zime, strachu a živelnosti prírody to bol najsilnejší a najkrajší zážitok, ktorý som si z pohoria priniesla. Nedotknutá príroda, ľadopády presvetlené slnkom, miestami hrubá vrstva bieleho snehu, jaskynky, vodopády, kvety rastúce v zdanlivo najnepriaznivejších podmienkach a nekonečná sila prírody bez akéhokoľvek zásahu ľudskej ruky.

Stepná časť pohoria

Posledné dni treku sme v spoločnosti divých koní zdolávali jeden z hrebeňov pohoria (medzi riekami Kučerla a Akkem). Hrebeň so svojimi sedlami nám pripomínal Roháče. Po 11 dňoch sme sa vrátili do civilizácie dedinky Ťjungur, aby sme si doplnili zásoby, zjedli vytúženú zmrzlinu a spoznali stepnú časť pohoria, v ktorej dokonca žijú i ťavy. Boli to úmorné dva dni, ani nie tak prevýšením, ako nemeniacou sa horúčavou, ktorá sálala odvšadiaľ (teplota bola okolo 30 ºC) napriek neďalekej rieke Katuň (jednej z tokov vytvárajúcich veľtok Ob). Nájdenie stromu s tieňom nám trvalo niekoľko hodín a ešte aj o ten priestor sme sa museli deliť s nepríjemnými mravcami. Nohy sme mali doráňané od pichliačov a suchých rastlín a predstava, že pred pár dňami sme na ľadovci nosili čiapky a vetrovky sa nám zdala neuveriteľná. Po 13 dňoch strávených v divočine pohoria Altaj, kde jediní ľudia, na ktorých sme sa mohli spoľahnúť a požiadať o pomoc sme boli my piati, a kde bezpečnosť každého z nás bola zárukou úspešného zavŕšenia treku, sme sa definitívne vrátili do civilizácie (asfaltová cesta, kravy, ľudia, autá). Prešli sme približne 140 kilometrov s prevýšením 2 200 metrov. Pri mestečku Inja sme sa stretli s naším šoférom, ktorý nás odviezol na letisko v Barnaule.
Ťažko zabudneme na rána, ktoré sme strávili v prírode Altaja. Boli očarujúce. Po otvorení stanov nás väčšinou vítalo slnko s modrou oblohou a bielymi oblakmi. Ťažko zabudneme na večery, keď najprv spŕchlo, a tak sme stany stavali za dažďa, no o pár hodín vyšli hviezdy a obloha ďaleko od rušivých svetiel civilizácie bola plná najdrobnejších hviezd, galaxií a znamení. Ťažko zabudneme na varenie nad ohňom v kotlíkoch, na čaj s uhlíkmi a so zvyškami ryže, na kúpanie vo vode vytekajúcej spod ľadovca, na najchladnejšie noci strávené na hrebeni trávnatých kopcov vo výške 2 200 metrov a na ľadovci vo výške 2 960 metrov. Na voľne pasúce sa zvieratá, spoločenské kravy a elegantné kone, burunduky, či pištiace pišťuchy. Na nespočetné množstvo motýľov s modrými i bielymi krídlami, ktoré s obľubou vysedávali na turistických chodníkoch pokrytých konským trusom. A, samozrejme na úctivosť domácich. Dúfam a verím, že ešte niekoľko rokov človek nezasiahne do tejto ani iných oblastí Ruska a nepremení pôvodnú krásu prírody na komerčný cestovný ruch, ako sa tak často stáva v iných turistických oblastiach.

-uverejnené v Krásach Slovenska, rok 2005

Fotogaléria k článku:

na ceste od pohoria k Barnaulu

1337x prezreté

v dedinke bez mena, neuveriteľné, ale teta počítala na ščote (počítadle) a výslednú sumu nahodila do pokladne

1768x prezreté

obchodík tety s počítadlom, naozaj milé miesto, konečne sme jedli niečo iné než ryžu, pohánku a prasa v konzerve

931x prezreté

obchodík v dedinke bez mena, oproti je druhý obchod, no ani v jednom zmrzlinu nemali : (

861x prezreté

autom na ceste od pohoria Altaj do Barnaulu

811x prezreté

miesto, kde býva bábuška

906x prezreté

v dedinke bez mena

933x prezreté

táto socha na trase medzi Ťjungurom a dedinkou so zmrzlinou tu stojí voľne v prírode a nie v múzeu, má to svoje čaro

868x prezreté

po dvoch dňoch pochodu stepou nás víta dedinka bez tabule, hľadáme zmrzlinu, ktorá nás ako jediná motivovala kráčať neustále ďalej a ďalej po vyprahnutej zemi

919x prezreté

na tejto strane je zeleň, ale na druhom brehu už stepná časť

981x prezreté

teplo a mravce

868x prezreté

z dediny Ťjungur sa vezieme do stepnej časti pohoria a ušetríme tým pár hodín chôdze, ktoré venujeme celkovému relaxu, čakajú nás ešte dva dni pochodu

828x prezreté

pre domácich to však nie je žiadny problém, vojde sa 6 osôb a 5 veľkých batohov, poniektorí sedia na ručnej brzde...

854x prezreté

deti hrajúce sa na ulici, aj keď to nie je možno správne, podelím sa s cereálnou tyčinkou, jedna na štyroch, snáď z toho nebude bitka : )

829x prezreté

jediné miesto, kde sa dalo existovať, neskutočné teplo, vyjedáme nákup, naozaj to nemá logiku, jogurt, chlieb, zmrzlina, broskyňový džús a pivo

764x prezreté

804x prezreté

895x prezreté

po niekoľkých dňoch treku opäť vidíme rieku Kučerlu - po zostupe z hrebeňa medzi riekou Akkem a Kučerla, o chvíľu sa napojíme na cestu, ktorou sme išli na začiatku treku ku Kučerlinskému jazeru

909x prezreté

po 10 dňoch sa vraciame do civilizácie, vítajú nás miestne deti

899x prezreté

cestou zo sedla Karaťjurek do dediny Ťjungur

842x prezreté

nie sme pohádaní, ale miesta bez kamenia boli takto rozmiestnené : ), jedna z najchladnejších nocí (chladnejšia noc bola iba pod Beluchou na ľadovci)

822x prezreté

z Akkemského jazera späť do sedla, chodník zdieľame s koňmi

772x prezreté

pod týmto kusom ľadu sme sa dvaja okúpali, ostatní uprednostnili mrznutie pri stane : ), tým som nechcela povedať, že sa nám tu nepáčilo : )

782x prezreté

opäť máme neuveriteľné počasie, ale scenériu si vychutnávame za behu, keďže čakaním na lepšie počasie sme stratili pri Akkemskom jazere 1 deň

785x prezreté

nekonečná suť, ale batohy máme už našťastie ľahšie a tešíme sa na opätovný výhľad zo sedla

748x prezreté

jaskynky

774x prezreté

cestou k Beluche, pravá strana

760x prezreté

cestou k Beluche, pravá strana

795x prezreté

zľava 4200m - Belucha 4506m - Západná Belucha 4460m - Západné plato - 4178m

787x prezreté

v pozadí Akkemská stena

792x prezreté

cestou k Beluche prekonávame suť, veľké kamene a časť úseku ideme po ľadovci, prekrásna scenéria

743x prezreté

731x prezreté

exponovaný úsek, ale nie nevyhnutný

780x prezreté

v pozadí Akkemská stena, pri tomto jazere sme stretli najviac turistov (cca 15)

742x prezreté

tak, tu bolo dosť chladno a po kúpeli v neďalekej riave sme sa ohrievali nad kotlom v ktorom bublala ryža so salkom a hrozienkami

774x prezreté

výlet k siedmym plesám napravo od Akkemského jazera, náhradný program kvôli daždivému počasiu, odloženie treku k Beluche

714x prezreté

trošku adrenalínu kúsok za Akkemským jazerom smerom k Beluche

814x prezreté

pri Akkemskom jazere (po zostupe zo sedla Karaťjurek)

858x prezreté

pohľad na Akkemské jazero a v pozadí na Akkemskú stenu a Beluchu (4506m) - najvyšší vrch Altajského pohoria

809x prezreté

cesta do sedla Karaťjurek je nekonečná, stále som mala pocit, že ešte pár krokov a budeme tam a takto to išlo pár hodín : )

699x prezreté

pred nami sedlo, za nami dolu Kučerlinské jazero a rieka Kučerla, v pozadí štíty pohoria

738x prezreté

pohľad na rieku kúsok od sedla Karaťjurek

731x prezreté

stúpanie je neúprosné a chvíle oddychu vzácne

716x prezreté

kúsok od sedla Karaťjurek stretávame pár domácich s koňmi, na ktorých prevážajú batožinu turistov

745x prezreté

konečne nemusíme stavať stan, spíme v chatke (aj spolu s myšou), ktorá kedysi slúžila ochrancom tejto časti pohoria, s prekrásnym výhľadom na Kučerlinské jazero a končiare vrchov za ním

838x prezreté

pohľad z chatky nad jazerom, kde sme spali

826x prezreté

kráčame ďalej popri jazere až ku kempovaciemu priestoru, jazero na tomto mieste je akoby prepojkou medzi jeho dvoma nehybnejšími plochami

691x prezreté

cestou z dediny Ťjungur sme po niekoľkých dňoch dorazili k jazeru, konečne chvíľa relaxu a kúpania v ľadovej vode (max 5 sekúnd)

709x prezreté

v dedine Ťjungur

735x prezreté

miestne potraviny, kde dostať všetko potrebné, samozrejme aj vodku, pred obchodom parkuje dodávka : )

731x prezreté

varenie na otvorenom ohni má svoje čaro, hoci príprava večere sa predlžuje o zháňanie, nosenie dreva a prípravu ohňa, čo po celodennej chôdzi s ťažkými batohmi býva niekedy psychicky aj fyzicky náročné : )

715x prezreté

hlavná cesta, vedľajšie cesty (v dedinách) nie sú asfaltové

729x prezreté

cestou z Barnaulu k pohoriu

725x prezreté

miestni si privyrábajú nosením turistov či batožiny na koňoch

744x prezreté

v noci sme nevedeli kam sme prišli, ráno nás vítala krásna príroda a čudujúci sa dobytok

695x prezreté

Cestou z Barnaulu k pohoriu

719x prezreté

miestni relaxujú popri mäse, cukríkoch a domácej : )

763x prezreté

Socha V.I.Lenina v meste Gornoaltajsk, hlavnom meste Altajskej republiky

680x prezreté

pauza v dedinke cestou z Barnaulu (hlavné mesto Altajského kraja) k pohoriu

706x prezreté

Občerstvenie cestou z Barnaulu k pohoriu, vynikajúca polievka a príjemná obsluha

1013x prezreté

Diskusia (0)

[ Späť ]

Máte vlastnú web stránku alebo sa chcete podeliť o zážitky?
Na adresu Táto emailová adresa je chránená pred spamovými robotmi, potrebujete mať zapnutý Javascript aby ste ju mohli vidieť. nám pošlite článok alebo fotky, ktoré uverejníme pod vašim menom spoločne s odkazom na vašu stránku.
Kliknutím vstúpte do nasledujúcich rubrík:

História	Slovensko	Dovolenka	Cestopisy	Indiáni	Šport, Adrenalín