San Francisco

San Francisco leží na západnom pobreží USA, v štáte Kalifornia a zaraďuje sa k najľudnatejším mestám celých Spojených štátov. Pre turistov je veľkým lákadlom najmä kvôli množstvu pamiatok, prírodných zaujímavostí a liberálnemu životnému štýlu.

Pocit, keď človek prechádza pomedzi hmlové oblaky a nad ním sa týči vysokánska konštrukcia v tvare nebeskej brány, evokuje vchod do raja. Do raja, kde sa dá dostať aj celkom prozaicky; autom cez Golden Gate. San Francisco leží na západnom pobreží USA, v štáte Kalifornia a zaraďuje sa k najľudnatejším mestám celých Spojených štátov. Pre turistov je veľkým lákadlom najmä kvôli množstvu pamiatok, prírodných zaujímavostí a liberálnemu životnému štýlu. Mnoho amerických priateľov v snahe tlmiť moje prehnané nadšenie ma s humorom varovalo, že sa môžem tešiť na najväčšiu koncentráciu homosexuálov a bezdomovcov na meter štvorcový. No keď sme sa pred polnocou po náročnej osemhodinovej ceste blížili k cieľu a v rádiu zaznela pieseň If you’re going to San Francisco, cítila som, že toto veľkomesto bude nad všetky moje očakávania. Napriek tomu, že som nemala kvety vo vlasoch.

Zlatá brána do neba

Dominantou mesta je jednoznačne jeden z najdlhších visutých mostov na svete Golden Gate. Začal sa stavať v roku 1933 za cieľom rozvoja komunikačných trás. Spája mesto na severnom cípe polostrova s mestom Sausalito v Marin County, ktoré od pevniny oddeľuje Tichý oceán. Jeho dĺžka dosahuje takmer 2800 metrov a už z diaľky je rozpoznateľný svojou oranžovou farbou a dvoma vežami. Preto môj prvý denný kontakt s reálnym San Franciscom (okrem ubytovania sa v stiesnenej hostelovej izbičke s typickými požiarnymi schodíkmi) musel byť výhľad naň z opačnej strany mosta.

Hneď na druhý deň ráno sa teda autom vydáme na Golden Gate. Hoci je krásne slnečno, prekvapuje ma, že sa neustále nízko nad oceánom drží prízemná hustá hmla. Čím bližšie sa dostávame k vstupu na most, premávka sa zhusťuje a zároveň sa približujú aj mliečne oblaky. Akokoľvek som pripravená na nezabudnuteľný zážitok, oranžový architektonický skvost mi vyráža dych. Cítim sa ako pred vstupom do neba. Keď zisťujem, že hmla neustupuje a naše auto sa ocitá priamo uprostred nej, otváram okno. Chcem zažiť na vlastnej koži, čo za pocit je to byť „zahalená hmlou”. Vystrčím z okna tvár i ruku s kamerou, aby som mala zvečnenú moju prvú a možno aj poslednú cestu do neba. Silný vietor mi nedovolí sa poriadne nadýchnuť. No moment, keď mi priamo do sietnice vstúpi mliečny opar je nezaplatenie. Bohužiaľ pre veľa ľudí Golden Gate znamená skutočne poslednú cestu. Most je neslávne slávny ako miesto s veľkým počtom samovrážd. Pohľad na San Francisco z opačnej strany nesklamal. Len akosi nemôžem uveriť tomu, že je skutočný.

V centre sa nevypláca byť celodenným turistom

Do reality ma vtiahne až návrat do centra mesta. Preplnené ulice, dopravná špička a typické pohľadnicové električky bez okien a dverí, ktoré hlasno vyzváňajú. Nestačím sa obzerať; toľko štýlovych módnych kreácií som nevidela v nijakom inom americkom veľkomeste. V duchu už dávam svojim kamarátom za pravdu, keď zrazu okolo mňa prechádza sympatický, urastený muž s vlasmi strapatými od vetra. Má na sebe obyčajnú pohodlnú mikinu a menčestráky. Ešte raz sa za ním otočím, aby som si vychutnala pohľad na muža, čo nie je odo mňa štíhlejší a nemá lepší odtieň make-upu. Prekvapene zostávam stáť. Mladík si uvoľnene kráča dolu ulicou iba v tenkých deravých ponožkách a v rukách nesie vrchovato naplnené igelitové tašky. Liberálnosť a slobodomyselnosť mesta sa premieta aj v množstve pouličných umelcov. Možno na nich natrafiť takmer každých sto metrov. Prevládajú jazzoví hudobníci a vďaka ich talentu mesto dýcha neopakovateľnou atmosférou. „Samozrejme, že nie som odtiaľto. Prišiel som z Kanady. Trištvrte ľudí, čo tu žijú, nie sú odtiaľto,“ s úsmevom mi vysvetľuje hráč na trúbku počas krátkej prestávky. Na otázku prečo sem prišiel, odpovedá: „San Francisco je mesto umenia a slobody. Lebo umenie je sloboda. A tak sa tu aj cítim.“ Na znak vďaky za krátky rozhovor mu vhadzujem do nádobky dva štvrťdoláre. Pri potulkách centrom mesta je nemysliteľné prehliadnuť Transamerickú pyramídu, najvyšší mrakodrap v San Franciscu. Narozdiel od prevládajúcich obdĺžnikových výškových budov je táto z hľadiska kreativity kompozície skutočne pozoruhodná. Po čase strávenom vyčerpávajúcou chôdzou začíname pociťovať hlad a aj nástojčivú potrebu uľaviť močovému mechúru. Keď už dlhšiu dobu horúčkovitého hľadania nenachádzame nijakú verejnú toaletu, dokonca ani v metre, jednohlasne sa zhodneme pre Subway. Aké prekvapenie, keď nám predavačka oznamuje, že toalety nemajú! Síce na McDonald vôbec nemáme chuť, kamarát sa dobrovoľne obetuje a kupuje si cheesburger. Jediné povolenie pre vstup do neba číslo dva- vyprázdneniu plného mechúra.

Teniska v okne Jacka Kerouaca

Asi polhodinu chôdze od centra sa nachádza čínske mesto. Takmer všetky americké veľkomestá majú svoje pestré čínske štvrte. Len v tej sanfranciskej však žili a tvorili umelci z hnutia beat generation. Bez toho, aby som neprešla cez Golden Gate a nevidela ulicu, kde býval autor cestovateľskej biblie Na ceste, by som nemohla povedať, že som navštívila San Francisco. Po netrpezlivom blúdení s hlavou ponorenou v roztvorenej mape naprieč rozľahlým čínskym mestom, ktoré by sa veľkosťou mohlo rovnať menšiemu slovenskému mestečku, ma zrazu kamarát zastavuje.

Nervózne, ešte za pochodu sa otáčam. A vtom uvidím nápis, kam ukazuje. Som na mieste. Ulička je síce krátka, no trvá pomerne dlho, kým prejdem na jej koniec. Kamenné dlaždice zdobia myšlienky vtedajších známych umelcov. Pri všetkých sa pristavujem a dookola čítam duchovné bohatstvo tej doby. Až kým ma neupúta celkom banálna vec. V neďalekom prízemnom okne vidím upevnenú starú, vychodenú tenisku. Keďže ostatní nezdieľajú moje nadšenie a navyše musia so mnou absolvovať aj návštevu neďalekého beatnického múzea, odchádzam bez zistenia o jej pôvode. V mojej mysli však majiteľa už má.

Útek z Alcatrazu

Ostrov Alcatraz leží v strede sanfranciského zálivu. Cesta naň trvá loďou menej ako dvadsať minút. Pred samotným vylodením nám sprievodca ešte prízvukuje, že na ostrove nie je povolené jesť, piť ani fajčiť. Odmietame možnosť zapožičať si slúchadlá so sprievodcovským komentárom. Púšťame sa do bádania na vlastnú päsť. Hoci väznica bola zatvorená už v roku 1963 vzhľadom na jej drahé prevádzkovanie, stále je tu prítomná ponurá karma minulosti. Práve dnes je zamračené a v kombinácii s opustenými chátrajúcimi priestormi na nás pôsobí presne tak, ako má. Nechceli by sme sa tu ocitnúť dlhšie ako sú povolené dve hodiny. Spočiatku je zaujímavé nazerať do miniatúrnych väzníc či vidieť fotky slávnych väzňov. Najmä vysmiaty AlCapone aj mne konečne prinavracia dobrú náladu.

Zážitok je tiež prebehnúť cez obrovské, udržiavané ihrisko. Po jeho okrajoch sa nachádza rozmiestnená filmová technika a pravdepodobne slúži na natáčanie scén z väzenského prostredia do hollywoodskych trhákov. Podstatne hlbšia emócia mnou prechádza, keď sa prichádzam na miesto, odkiaľ sa väzni vrhali do oceánu v nádeji na útek. Oficiálne nebol žiadny z týchto pokusov úspešný. Jediní, čo dokázali naštrbiť povesť pevnosti s najvyššou ostrahou, boli utenčenci Frank Morris a bratia Anglinovci. Rok pred uzavretím väznice zmizli zo svojich ciel a ich telá sa nikdy nenašli. Oficiálna verzia hovorí o ich utopení. Po krátkom čase máme ostrov zmapovaný. Do odchodu lode nám zostáva ešte viac ako hodina. Vraciame sa teda späť do interiéru a zasa prechádzame monotónnymi väzenskými chodbami. Takto stihneme ostrov obísť ešte jedenkrát, pričom si nezabudneme urobiť fotku pri najstaršom fungujúcom majáku na tomto pobreží USA. Náš odchod z ostrova sa symbolicky nesie v znamení úteku. Kvôli narastajúcemu hladu a miernemu znudeniu chceme byť čo najskôr na lodi.

Nasledujúca zastávka bude neďaleký Angel Island. Turistami vyhľadávaný ostrov je príťažlivý svojou scenériou a výhľadom na pobrežie Tichého oceánu. Ale popri výhľade z Golden Gate-u či Alcatrazu je len slabým odvarom možností, ktoré ponúka návšteva San Francisca.