 Bunaken je raj pre potápačov. Je tu nádherná koralová bariéra, len niekoľko desiatok metrov od brehu. Možno sem v pohode doplávať a šnorchlovať. Panuje tu nesmierne pestrý podmorský život. Jedným slovom – nádhera.
Ostrov Sulawesi, známy tiež ako Celebes sa nachádza uprostred indonézskeho archipelanga v oblasti, kde sa stretávajú vplyvy Jávy, Filipín a Moluk. Z turistického hľadiska je tu množstvo prírodných krás, historických zaujímavostí a jedinečných tradícii. Sulawesi je súčasťou Indonézie a je vôbec jedenástym najväčším ostrovom na svete. Od susedného Bornea ho oddeluje Makassarský prieliv a od Filipín zase Sulaweské more.
Po náročnom pobyte strávenom vo vnútrozemí Západnej Papuy sme sa rozhodli trochu zrelaxovať pri mori. A tak sme sa tentoraz vybrali za prírodnými krásami pod vodnou hladinou, konkrétne do známej potápačskej lokality, morskej rezervácie Bunaken. Ide zatiaľ ešte stále o pomerne neznámu lokalitu. Či lepšie povedané, známu aj objavenú, no stále v podstate málo navštevovanú. Takže sme nemali obavy, že pod vodou bude viac turistov ako rýb. Napriek tomu nás však zožierala zvedavosť. Realita však bola skutočne ako sa písalo v turistických sprievodcoch. Pod hladinou sa bolo načo pozerať. Svojim spôsbom aj nad hľadinou. Keďže v okolí sa na dohľad nachádza niekoľko spiacich vulkánov vystupujúcich z mora, panoráma ponúkala množstvo dramatických výhľadov. Kokosové palmy a malebné rybárske dedinky podtrhli jedinečnosť tohto miesta. Treba však spomenúť aj odvrátenú tvár a tou je skutočnosť, že v tých na jednej strane romantických dedinkách a okolitých plážach teda veľmi čisto nebolo…
 Už keď sme pristávali v druhom najväčšom meste na Sulawesi - Manade, z výšky som s úžasom pozeral na obrysy spiaceho vulkánu stúpajúceho z hĺbky mora ako tmavý kužeľ. Vôkol, ako perly z roztrhnutého šperku ležali roztrúsené Bunakenské ostrovy, cieľ našej cesty v tejto oblasti. Pôvodne sme síce chceli vyraziť na prekrásne Togianské ostrovy, ale ako to už býva, človek mieni, život mení. Cesta tam bola veľmi zložitá a trvala by aj niekoľko dní. Morská rezervácia Bunaken sa nachádza asi hodinu cesty loďou z Manada. Ešte chcem pripomenúť praktickú informáciu, že letenka zo Západnej Papuy stojí do Manada cca. 1 600 000 rupii, čo je asi 160 Euro. Dosť drahé. Podstatne lacnejšia by bola letenka do najväčšieho mesta na Sulawesi – Makassaru na juhu ostrova, kam lieta viac spoločností. Ak teda máte viac času, navštívte najprv Makassar a postupne prejdite celý ostrov. Poďme však do Manada. V 16. storočí na tieto miesta priniesli Španieli a Portugalci kresťanskú vieru, no o sto rokov neskôr museli ustúpiť holandskej koloniálnej moci. Po tých tu zostala ako pamiatka dnes už nefunkčná Amsterdamskú pevnosť. Teploty sa po celý rok pohybujú okolo tridsať stupňov, ideálny čas na pobyt je ale od mája do októbra. Vtedy je najmenej zrážok. Manado je horúce ako vyhňa, hlučne a v podstate nám nepripadalo ničím zaujímavé. Hoci, malo svoju atmosféru najmä na pulzujúcich uliciach, kde sa premávala zmeska rôznych národov od Indonézanov, Číňanov, belochov, či obyvateľov rôznych ostrovov. Miestom, ktoré nás zaujalo najviac je asi miestny prístav. Rušný, farebný, smradľavý... V roku 1998 tu prišlo k zaujímavej udalosti, keď sa v sieti jednej z rybárskych lodí vyskytla doslova živá fosília – latimeria podivná. Jej vyhynutie sa odhadovalo pred 70 miliónmi rokov a tento nález definitívne potvrdil jej „zmŕtvychvstanie“. Rozhodli sme sa z Manada rýchlo uniknúť, v prístave sadli na public boat a za 25 000 rupií sme už asi o hodinu zaborili bosé nohy do piesku na najväčšom ostrove Bunaken. Cestu sme strávili na streche lode spoločne s partičkou domácich a popíjali chladené pivo. Aké blaho pre chuťové bunky, po takmer troch týždňoch strávených v divočine na Západnej Papuy. V družnom rozhovore sme sa dozvedeli, že hoci Indonézia je moslimská krajina, v Manade žije aj množstvo kresťanov. Rovnako ako naši spolucestujúci. A tak nás ponúkli miestnym likérom Arak. Chutí trochu ako naša medovina... Len tak pre zaujímavosť, ako povedali, ak by aj boli na ich mieste moslimovia, destilátom by nepohrdli ani oni. V tejto časti sveta vraj nie je viera v Alláha tak striktne dodržiavaná ako napríklad na Africkom kontinente.
 Nadháňač, rozprávkar a miestny vševedko Oli, ktorého sme stretli ešte na streche trajektu nám dohodil ubytovanie v drevených chatkách priamo pri mori. Fajn miesto. Oli je niečo ako maskot ostrova. Cena bola super, približne 13 Euro na osobu aj s celou penziou. Kam som sa pohol, tam som stretol Oliho. Vždy keď som to najmenej čakal, ozvalo sa spoza chrbta profesionálne sprisahaneckým hlasom „Jozef, Jozef...“ Vybavím toto, vybavím hento. Toto je moja loď, toto je môj dom, toto je moja reštaurácia. Samozrejme, skutočnosť bola niekde inde. Oli sa proste riadil neomylným čuchom na turistov a dokázal vždy vytušiť, kde možno zarobiť zopár drobných za sprostredkovanie čohokoľvek. Niet sa mu ale čo čudovať, zisk z turistov je popri rybolove jediným zdrojom obživy pre miestnych ľudí.
Bunaken je raj pre potápačov. Je tu nádherná koralová bariéra, len niekoľko desiatok metrov od brehu. Možno sem v pohode doplávať a šnorchlovať. Panuje tu nesmierne pestrý podmorský život. Jedným slovom – nádhera. Nápadne to pripomínalo film Hľadá sa Nemo. Zaplávali sme aj ďalej, no bariéra zrazu zmizla v kolmej hlbočine. Až mi prebehli zimomriavky. Tmavá, neznáma a bezodná priepasť. Navyše, tu možno bežne naďabiť aj na obrovské korytnačky. Nám sa to síce nepodarilo, no Nemci, ktorí bývali v susednom bungalove na tento zážitok spomínali s nadšením. Celkovo, sme tu stretli viacero zahraničných turistov, z ktorých viacerí tu už žili niekoľko rokov. Najmä Holanďania. Zavesili na klinec pôsobenie v rušnom svete a utiahli sa do ústrania na tropickom ostrove. Nevedeli si vynachváliť tunajšie potápanie a pokoj. Celkovo možno zhodnotiť, na Bunakenských ostrovoch panuje veľmi dobrá priateľská atmosféra, hoci až trochu komorná.
Za materiálnu podporu na celej výprave ďakujeme firmám NORTHLAND, HUSKY a TREKSPORT.
Fotogaléria k článku:
285x prezreté
.jpg)
233x prezreté
.jpg)
255x prezreté
.jpg)
205x prezreté
.jpg)
223x prezreté
.jpg)
250x prezreté
.jpg)
249x prezreté
.jpg)
208x prezreté
.jpg)
242x prezreté
.jpg)
223x prezreté
.jpg)
201x prezreté
.jpg)
253x prezreté
Diskusia (0) |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
