 Veľkonočný ostrov, po španielsky Isla de Pascua a polynézsky Rapa Nui, patrí k najizolovanejším miestam na našej planéte.
Mnohé pramene tvrdia, že bol objavený v roku 1722 holandským admirálom Jacobom Roggeveenom. Skutočnosť je však údajne taká, že možno už v roku 1578 bol španielsky moreplavec Juan Fernandez prvým bielym objaviteľom kúska zeme, ktorý je od najbližšej pevniny vzdialený neuveriteľných 3 500 kilometrov. Jeho opustenosť azda tušili už jeho dávni obyvatelia, námorníci odniekiaľ z Polynézie, ktorí ostrov v tvare trojuholníka nazvali Te Pito o Te Henua čiže Pupok sveta. No ruský cestovateľ Nikolaj Miklucho zaznamenal iný názov, a to Hiti Ai Ragni, čo znamená Oko nebies.
 Dvakrát do roka
Až do šesťdesiatych rokov sa sem dalo dostať iba loďou, aj to maximálne dvakrát do roka. Návštevník, ktorý sa sem rozhodne cestovať dnes, sa na Veľkonočný ostrov z Európy dostane za 24 hodín. Atmosféra ostrova však určite nadchne a očarí rovnako ako v časoch, keď návštevník musel absolvovať niekoľkodennú cestu nepohodlnou loďou, zmietajúcou sa na rozbúrenom mori. Na Veľkonočný ostrov sa dá dopraviť iba lietadlom, výlučne s čilskou spoločnosťou LAN. Žiadna iná letecká spoločnosť na svete Veľkonočný ostrov v ponuke nemá. Isla de Pascua bol už v roku 1770 pripojený k španielskej korune, keď bol druhýkrát objavený španielskym kapitánom Felipom Gonzalesom. Dnes je to výhradne čilské územie. Pokiaľ teda budete letieť na ostrov zo Santiaga de Chile, ide, samozrejme, o vnútroštátny let, hoci trvá viac ako päť hodín, počas ktorých sa budete môcť do sýtosti nabažiť pohľadu na nekonečný Tichý oceán.
Aj pre raketoplán
My sme sa vybrali do Polynézie v apríli, v čase, keď bolo v Santiagu de Chile veľmi nepríjemné, pochmúrne počasie a počas prehliadky mesta sme si museli obliecť teplé svetre. Dúfali sme, že na druhý deň – už na ostrove – budeme môcť svetre aj bundy nechať v hoteli. Let na Veľkonočný ostrov je malým sviatkom. Žiaden s cestujúcich nie je oblečený v obleku, nikto tam necestuje za obchodným rokovaním, dokonca i posádka lietadla sa tvári akosi inak ako pri bežnom lete. Lietadlá, ktoré zabezpečujú túto trasu, sú najmodernejšie boeingy a starostlivosť o pasažierov je príkladná. Nie div, veď po medzipristátí na letisku na Veľkonočnom ostrove lietadlo pokračuje do Francúzskej Polynézie, na Tahiti... Jediné letisko na ostrove v mestečku Hangaroa sa pýši skutočnou zvláštnosťou. Jeho pristávacia dráha je totiž najdlhšia v celej Amerike. Je to preto, aby v prípade potreby bolo možné na ostrove pristáť aj s raketoplánom. Dráha má vyše štyri kilometre, a tak sa určite netreba báť, že kapitán lietadlo na malom ostrovčeku neubrzdí. Veľkonočný ostrov nás privítal krásnym, slnečným počasím a typickou tropickou vlhkosťou. V príletovej hale každému z nás zavesili na krk krásny veniec z miestnych kvetov a potom nás čakal už len presun do hotela.
Vtáčí muž
Najznámejším a hlavným kultovým strediskom ostrova je osada Orongo. Práve na tomto mieste sa odohrával ojedinelý obrad voľby „vtáčieho muža“. Obrad, s ktorým sa nikde inde na svete nestretneme. Obrad vtáčieho muža sa konal každoročne, a to až do roku 1862, keď posledný vtáčí muž zomrel v peruánskom vyhnanstve. Nesmierne zaujímavý obrad sa odohrával tak, že na neobývaný ostrovček Motu Nui, jediný z troch malých ostrovčekov, na ktorý sa dá doplávať, priplávali na znamenie vládcu z rodu Hotu Matuy bojovníci, z ktorých každý zastupoval jeden rod. Sedeli v jaskyniach a očakávali prílet morských lastovičiek, ktoré pokladali za vyslancov veľkého boha Maemake. Bojovník, ktorý prvý našiel vajce morskej lastovičky, vyskočil na skalnatý mys a kričal na náčelníka svojho rodu: „Ohoľ si hlavu, vajíčko je tvoje!“ Potom zostúpil k vode, umyl nájdené vajce, pripevnil si ho pomocou šnúrky na hlavu a plával späť na ostrov, na miesto, odkiaľ je možné po strmom chodníčku vystúpiť do osady Orongo. Od tejto chvíle sa presne na rok stal vládcom ostrova náčelník rodu, ktorého bojovník ako prvý priniesol vajíčko do Oronga. Oholili mu hlavu aj obočie a po celý rok bol tangata manu, vtáčí muž. Bol uctievaný ako zosobnené božstvo. Tento kult vtáčieho muža však nemá v dnešnej Polynézii žiadnu obdobu.
 Zhubné Moai
Okrem zobrazení vtáčích mužov sú skaly v Orongu pomaľované aj inými výjavmi. Môžeme tu vidieť európske koráby, veľké lode z trstiny, ale aj štylizované zobrazenia dvojlopatkového vesla, ktoré bolo na Veľkonočnom ostrove symbolom najvyššej moci. Ďalej motív vtáčieho oka, dnes úplne neznámy v Polynézii, obrázok čiernej lastovičky, zvláštne zobrazenie fantastickej bytosti, napoly zvieraťa a napoly človeka a takisto aj bytosť s veľkými očami či skôr masku. Tá podľa slov ostrovanov predstavuje starodávneho boha Makemake. Pokiaľ by ste chceli vidieť aj hollywoodske spracovanie celého obradu, máte možnosť. V roku 1994 bol totiž nakrútený film Rapa Nui, ktorého producent bol Kevin Costner. Aj keď kritika si zgustla na viacerých historických nepresnostiach, neupiera mu profesionálne spracovanie hlavného motívu, ktorým je okrem obradu vtáčieho muža aj kompletná deštrukcia lesného porastu na ostrove. Táto totiž pravdepodobne zapríčinila totálny kolaps celého osídlenia ostrova. Nielenže nebolo čím udržiavať oheň, ale obyvatelia – vďaka svojej posadnutosti stavať viac a viac sôch moai, ktoré vyžadovali množstvo dreva, či už na stavanie lešení alebo na transport – zostali bez jediného stromu na ostrove dokonale uväznení. Ostrov je totiž známy hlavne vďaka svojim unikátnym, neopakovateľným a gigantickým sochám moai. Pred pár mesiacmi obletela svet správa o fínskom turistovi, ktorý sa rozhodol, že si do vzdialenej Škandinávie privezie aj pekný suvenír. Rozhodol sa však pre ten najmenej šťastný variant. Nekúpiť si sošku na trhu pre turistov, ale kvôli aspoň kúsku originálu sa vyškriabal na jednu zo sôch a odlomil jej kus ucha. Mal obrovské šťastie, že si za tento čin neposedel vo väzení, ale dostal iba pokutu vo výške asi 360-tisíc korún (1 200 eur).
Foto - Peter Koutný, Jarmila Horváthová
viac na www.etrend.sk /uverejnené so súhlasom redakcie/
Najnovšie príspevky v diskusii1. Ula 22.07 2010 1:40etrim, pojdem :)Prekrásne miesto ... Viac2. Ulan Bator 07.01 2009 0:11 ... Viac |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
