 Väčšina cestovateľov, ktorí prídu do krajiny, navštívi stolovú horu Roraima, kam sa ide z mestečka San Francisco de Yuruani. Prevažná väčšina obyvateľov tohto kraja sú Indiáni z kmeňa Pemón, ktorí sa živia sprevádzaním po okolitej krajine.
Venezuela: „Raj pre cestovateľov! Krajina, ktorá vám ponúka všetky druhy prírodných krás – koralové more s piesočnatými plážami, veľhory Andy, džungľu, stepi s tisíckami zvierat, stolové hory, deltu Orinoca a mnoho ďalších,“ aj toto si možno prečítať v knižných sprievodcoch o krajine, ktorá má rozlohu 916 445 km2 a zaberá 5,14 % z juhoamerického kontinentu. Navštíviť ju môžete s cestovnou kanceláriou a vybrať si zájazd typu all inclusive, s cestovnou kanceláriou ponúkajúcou množstvo adrenalínových dobrodružstiev alebo na vlastnú päsť.
Plánovať netreba
Kým sme sa do tejto krajiny s turistickým sprievodcom v ruke vybrali, netušili sme, čo nás čaká. V krajine, kde neplatia takmer žiadne pravidlá, kde sa nikto nestresuje, neponáhľa, chaos nikomu neprekáža, kde sa potvrdzuje pravidlo „(dobrých) ľudí sa vždy všade veľa zmestí“ a kde vidíte len veľmi málo pracujúcich. Veď život si treba užívať a vychutnávať. Je vhodné ovládať španielsky jazyk, lebo po anglicky sa vo Venezuele len málokde dohovoríte. Naplánovali sme si približnú trasu a jej časovanie, zbalili ruksaky a vyrazili. Plánovanie sa však ukázalo ako zbytočné, pretože tu sa určite nikto nebude prispôsobovať turistom. Ak na niečo miestni prikývnu, že „jasné, o chvíľu“, tak to vo väčšine prípadov znamená neidentifikovateľný čas od 10 minút do 24 hodín. Hlavné mesto Caracas sa ničím nelíšil od iných hlavných miest na tomto kontinente, ak sa dá, treba sa tam zdržiavať čo najkratšie a najskôr odísť do iných krajších destinácií, ktoré Venezuela ponúka. Mesto nie je zaujímavé pre turistov a najmä nie je bezpečné.
Sibír v trópoch
Najlepším spôsobom cestovania po krajine je preprava autobusom. Autobusová doprava je tu na vysokej úrovni a keďže krajina je veľmi rozľahlá, veľa času strávite pravdepodobne práve v tomto dopravnom prostriedku. Hneď počas prvých dvoch dní cesty sa máte možnosť utvrdiť o platnosti toho, že nič nie je také, ako ste si predstavovali. Po prvé – v autobuse nie ste v tropickej krajine, ale takmer na ruskom Sibíri. Vonku je síce 35 stupňov Celzia, ale nie je nezvyčajné, že sa vám tam bude v noci pariť z úst, takže teplý spacák rozhodne nie je na zahodenie. Po druhé – aj keď je v cestovnom poriadku napísane, že autobus ide o 11 hod. predpoludním, počas dňa sa vyvinie situácia tak, že odíde v neskorej noci. Po tretie – netreba zabúdať, že Venezuela je krajina jedného muža a jeho pomocníci cestujúcich pokojne o polnoci rozospatých vyduria už z konečne vyhriateho miestečka, aby sa im pohrabali v batožine a dokladoch. A cigarety, ktoré nájdu, vyhlásia za prebytočné a zhabú ich...
Stratený svet
Väčšina cestovateľov, ktorí prídu do krajiny, navštívi stolovú horu Roraima, kam sa ide z mestečka San Francisco de Yuruani. Prevažná väčšina obyvateľov tohto kraja sú Indiáni z kmeňa Pemón, ktorí sa živia sprevádzaním po okolitej krajine. Roraima je najvyššia stolová hora – jej plató má priemernú nadmorskú výšku 2 700 m. Najvyšší bod má 2 810 m a jej kolmé steny sú vysoké stovky metrov. Vrcholové plató je prevažne skalnaté a rastie a žije tu množstvo endemitických druhov rastlín a živočíchov (samozrejme, všetko živé je tu drobné).  Výstup na Roraimu trvá približne päť až sedem dní v závislosti od fyzickej kondície. Výstup sa začína dvoj- až trojdňovým trekom cez savanu – je to smutný pohľad, pretože kedysi celé toto územie pokrýval prales. No ten bol vypálený a dnes je vidno už len pár ostrovčekov s bujnou vegetáciou na planinách pokrytých trávou. Všetko to však zatieni čarokrásny pohľad na stolové hory v diaľke, ktoré sa k vám každým krokom približujú. Pod Roraimou sa vegetácia rapídne zmení a na vrchol vystúpite po rampe, ktorá zo začiatku vedie pralesom. Najkrajší je výstup na vrcholové plató – odrazu sa ocitnete v stratenom svete. Skalnatý povrch, kde rastú len malé trávnaté porasty a miniatúrne kvietky, je popretkávaný priezračnými jazierkami, z ktorých vystupujú najrozmanitejšie skalné útvary. Vďaka striedaniu slnka, hmly, oblakov a jemného mrholenia čakáte už len na to, kedy a kde sa vynorí nejaké predhistorické zviera. Nikde inde na svete takéto miesto nenájdete a človek si tu určite precvičí nielen svoju kondičku, ale aj fantáziu. Na vrchole možno stráviť niekoľko dní, cesta späť vedie tou istou trasou. K ďalším známym prírodným krásam stolových hôr patrí aj najvyšší vodopád sveta Salto Angel, ktorý padá zo stolovej hory Auyantepui a ktorého celková výška dosahuje až 979 m. K tomuto vodopádu ponúkajú miestne cestovné kancelárie rôzne výlety (loďou, lietadlom, helikoptérou...). Treba si však porovnať ceny, pretože niektoré môžu byť nadsadené.
Dobrodružné Orinoco
Ďalšou atraktívnou destináciou je jedna z najväčších delt sveta – delta Orinoca. Ide o územie tvorené ostrovčekmi popretkávanými nespočetným množstvom riečok, kanálov, kanálikov, kde žijú pôvodní obyvatelia, Indiáni kmeňa Warao. Ľudia tu bývajú v hamakách – otvorených palmových prístreškoch postavených na koloch sústredených okolo jedného dreveného chodníka. Celá dedina žije v podstate spoločne a takisto spoločne so zvieratami (hlavne prasatami). Cesty tu neexistujú, dopravnými prostriedkami sú loďky. Turisti nevychádzajú z údivu, keď vidia deti, ktoré ledva chodia, chytať z vratkej loďky ryby a zároveň v nej voziť batoľatá. Domorodcov živí najmä chov dobytka a rybolov, ale treba priznať, že pracujúcich ľudí sme videli len minimum. Väčšina z miestnych polihuje v hamakách (hojdacích sieťach) a len raz do mesiaca si idú vyzdvihnúť štátnu podporu. Škoda, že aj tradičné remeslá vidno skutočne len zriedka. Sú dve možnosti, ako sa dostať do delty – buď na vlastnú päsť, keď si dohodnete sami nejakého sprievodcu, alebo cez miestnu cestovnú agentúru. My sme vyskúšali obidve možnosti a obidve stáli za to, hoci každá iným spôsobom...
viac na www.etrend.sk
Diskusia (0) |
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
