Kto raz vkročí do tajomnej ríše vysokých hôr, kto sa čo len raz nechá zlákať mámivou vôňou víťazstva nad sebou samým, ten už nikdy nepoľaví vo svojich snoch. I o tom je výstup na Aconcaguu, najvyšší vrchol amerického kontinentu, v tieni ktorej sa zrodil i tento príbeh.
Nie každá cesta musí mať svoj jediný cieľ, okolo ktorého sa sústreďuje celé úsilie, očakávania a s ním spojené čiastkové prehry i víťazstvá. Ak sa však rozhodnete vystúpiť na horu, ktorej deliaca čiara medzi životom a smrťou je natoľko tenká, že i tá najmenšia chyba sa trestá osudovou tragickosťou, musíte jej podriadiť celú svoju energiu.
Na počiatku bol sen
Aconcagua nikdy nepatrila medzi vrcholy, ktoré by ma niečím tajuplným priťahovali. Zmenilo sa to až v okamihu, kedy som sa v Argentíne zoznámila so Slovákmi, vracajúcimi sa priamo z jej životom pulzujúcich horských ramien. Stačil krátky pohľad do ich rozjarených očí, niekoľko fotografií, no najmä ich nadšené rozprávanie o nástrahách i krásach tejto veľhory a zrazu som sa do nej zamilovala i ja. V najbližšom kníhkupectve som si kúpila mapu Aconcaguy a začala spriadať nitky svojho nového horského sna i napriek plazivému negativizmu, že jeho naplnenie asi nikdy nebude možné.
Osud je však v tomto smere veľmi nevyspytateľný a neubehol ani celý rok a ja som už sedela v lietadle do Mendozy, východiskového bodu všetkých horolezcov túžiacich vystúpiť na túto šesťtisícovku.
.JPG)
Prvý dotyk s Argentínou sa niesol trochu v komickom duchu, nakoľko snažiac sa ušetriť každý gram striktného obmedzenia batožinovej váhy, sme na svoje telo navešali všetko možné i nemožné. V dave ľudí, prispôsobených svojím oblečením veľkým horúčavám, si každý z nášho slovenského tímu pripadal ako z inej planéty. Veľké expedičné topánky, päť vrstiev oblečenia a to všetko korunované páperovou bundou. Priam ideálne do štyridsaťstupňových teplôt miliónového mesta.
Tento prvotný klimaticko-kultúrny šok sme však veľmi rýchlo prekonali tým najosvedčenejším liekom na všetky civilizačné i vysokohorské neduhy, a to najlepším argentínskym vínom Malbec. Jeho bohatá ovocná vôňa s nádychom čierneho ríbezlia a sušených sliviek sa na našich jazykoch rozplývala deň čo deň, argumentujúc našu pitnú horlivosť zmesou výrokov typu: „Všetko pre úspešnosť expedície, vrátane pravidelného prípitku! Už od začiatku je nutné riediť krv! Telo musíme adaptovať na zhoršenú koordináciu pohybov, bolesti hlavy, zlú artikuláciu!“ A tak sme dôsledne dodržiavali tieto rady a medzi jednotlivými dávkami červeného „všelieku“ dokúpili potraviny, výstroj, no najmä výstupový permit na Aconcaguu.
Jeho cena je trojstupňová v závislosti od obdobia, v ktorom chcete na hore pôsobiť, no vo vrcholnej sezóne sa šplhá do výšky 750 USD na osobu na 20 dní.
Aklimatizácia v pohorí Cordón del Plata
I napriek tomu, že nádherná silueta Aconcaguy sa nad nami črtala len pár desiatok kilometrov v diaľke a jej vábivá vrcholová pieseň čoraz viac prenikala do našich nervových zakončení, čakala nás ešte ťažká skúška – aklimatizácia.
.JPG)
Akokoľvek by sa človek fyzicky i psychicky pripravil na útrapy cesty smerujúce k jeho horskej výzve, v našom prípade andskej krásavici, bez kvalitnej aklimatizácie by sa jeho sen roztrieštil v prejavoch výškovej choroby skôr, než by dosiahol svoj cieľ. Malátnosť, zvracanie, nespavosť, bolesť hlavy a celková letargia sú len niektorými príznakmi snahy organizmu adaptovať sa na vysokú nadmorskú výšku a s tým súvisiaci menší podiel kyslíka vo vzduchu.
Z vedeckého hľadiska je úlohou aklimatizácie zvýšiť počet červených krviniek v tele tak, aby bol prenos kyslíka efektívnejší. Z horolezeckého hľadiska ide v podstate o to, aby si človek zvykol nielen na nové negatívne prejavy svojho tela, určitú obmedzenosť pohybu i dýchania, ale i na psychickú záťaž spojenú s extrémnymi horskými podmienkami.
V našom prípade sme si ako svoje „cvičisko“ vybrali nádhernú scenériu pohoria Cordón del Plata, ktorého vstupnou bránou je lyžiarskeho stredisko Vallecitos (2900 m). Z neho sme s enormne ťažkými batohmi trekovali do prvého tábora Piedra Grande (3550 m) a na druhý deň pokračovali v naberaní výškových metrov až do tábora Salto de Agua (4120 m). Niektorí z nás už po prvej hodine mučivého pochodu nahor klesali pod váhou batoha a s túžobným leskom v očiach sa obzerali za mulicami, nesúcimi náklad iných expedícií. Intuitívne sme však všetci cítili, že každá kvapka potu, tak intenzívne teraz zmáčajúca masívne chrbty Ánd, sa nám vráti pri výstupe na „Bielu stráž“, ako znie preklad Aconcaguy z kečuánštiny.
Po dvoch dňoch vyplnených kratšou aklimatizačnou túrou nad hranicu piatich tisícov metrov a oddychom, nesúcim sa i v harmonickom súzvuku gitarových tónov a našich zamrznutých hlasov, sme sa na záver nášho sústredeného boja s vlastným telom rozhodli vyliezť na Cerro Vallecitos (5500 m). Na mnohých z náš si však už hory začali vyberať daň v podobe prudkých hnačiek či nechutenstva v kombinácii so zvracaním, o permanentných bolestiach hlavy a bezspánkových nociach nehovoriac. Nie všetci zvládli čo i len vstať zo stanu a i tí, čo sa pokúsili o prekročenie vlastnej bolesti, to s naberaním výšky postupne vzdávali i kvôli krutým podmienkam v podobe silného vetra a čerstvo napadaného snehu. Najmä vysiľujúci boj s bielym živlom rozhodol o tom, že sme sa v sedle Cordón del Plata (5210 m) rozhodli pre návrat. Smútok našich horolezeckých duší z nemožnosti ísť až na vrchol odvial pohľad na belobou žiariacu Aconcaguu, kúpajúcu sa vo svetle vlastnej veľkosti. Už nebolo cesty späť. Pod vplyvom jej nádhery sme prijali hodenú rukavicu a ešte viac sa začali tešiť i báť z jej mohutnosti.
Na druhý deň sme rýchlo zbalili stany, rozlúčili sa s kondormi plachtiacimi nad našimi hlavami a vrátili sa späť do civilizačného zhonu majúc na pamäti jediný cieľ – v Andách ten najvyšší.
Aconcagua - výstup severozápadným hrebeňom
Mendoza nás na necelé tri dni opäť objala svojou charizmatickou zmesou tanga, vína a toho najkvalitnejšieho steaku na svete. Otvorila pred nami brány nočného života, spievajúcich fontán a najmä nakazila argentínskou chuťou do života. Bolo veľmi ťažké rozlúčiť sa s jej priam detskou bezstarostnosťou a vydať sa na cestu za nejasným výsledkom, na cestu za jednou zo siedmich korún Zeme.
Všetko to prepotrebné vybavenie od oblečenia do tých najchladnejších podmienok cez jedlo na dva týždne až po nevyhnutnú súčasť každého horolezca v podobe mačiek, čakana, lana a iného materiálu sme napchali do expedičných vriec, tzv. „svíň“ a veľkého batoha. A čím viac sa náš autobus blížil k úpätiu srdca Ánd, tým viac v nás začínala vzrastať vlna nepokoja a nervozity z neznáma.
Pred samotným vstupom do Provinčného parku Aconcagua sme nechali svoje svine, priemerne vážiace 40 kg, napospas usmievavým gaučom a ich muliciam, nesúcim na svojich chrbtoch bremeno nášho sna.
Ešte pred samotným vyšvihnutím i našich veľkých batohov na vlastné chrbty sme sa zastavili v rangerskom dome, kde nám potvrdili permit zakúpený v Mendoze a najmä vydali dve igelitové vrecká s číslom povolenia – jedno na odpadky a druhé na ľudské exkrementy. Bez týchto dvoch bielych plastových vriec i samotného permitu sme odteraz nemohli urobiť ani krok, pretože kým v dolinnom svete áut a domov si od vás policajti pýtajú ako svoj identifikačný doklad napríklad občiansky preukaz, tu si strážcovia horského poriadku pri náhodne nenáhodnom stretnutí vyžiadajú tieto vrecká i s obsahom. Človek sa nad tým aj pousmeje, no len do momentu, kým sa pri vykonávaní „veľkej potreby“ pri ňom nezjaví ranger a nedá vám mastnú pokutu za to, že ste uprednostnili čiernu sopečnú zem pred bielym igelitom. I toto však patrí k Aconcague.
Po splnení formálnych podmienok nám už nič nestálo v dvojdňovej ceste 35 km dlhým údolím Horcones s prespaním v tábore Confluencia (3200 m) až do základného tábora Plaza de Mulas (4370 m). Vzhľadom na predchádzajúce aklimatizačné peklo pod tichým dohľadom Cerro Vallecitos sme si pobyt v tomto malom stanovom mestečku užívali na rozdiel od ostatných tímov z rôznych kútov sveta. Telá pomaly sa vlečúce nevediac poriadne ani kam, letargickosť v každom ich pohybe a neprítomný pohľad so skleným odleskom nás len utvrdzoval v tom, že to nebude ľahká hora.
Už deň po príchode do base campu sme sa prešli do tábora Canada (5080 m) a potom si dopriali celodenný oddych, v rámci ktorého absolvovali i povinnú prehliadku u lekára. Zmeral nám saturáciu krvi, tlak, pozoroval dýchanie a následne s úsmevom na perách prepustil do vrcholového boja so živlami v nás i vôkol nás. Zbalili sme si polovicu vecí a v ranných lúčoch, hrajúcich sa s farebnou škálou andezitových stien Aconcaguy, sa pustili do zápasu s cca 25 - 30 kilami materiálu na každom z našich chrbtov.
Kráčajúc do tábora Nido de Condores (5590 m) sme sa pri prekonávaní výškového rozdielu 1200 m cítili ako mulice. O to radostnejšie sme sa potom bez záťaže nadýchali čoraz viac rednúceho vzduchu a zanechajúc svine s vecami na mieste nášho budúceho útočného tábora, vrátili späť do Plaza de Mulas. Tú istú hmotnosť i rovnaké prevýšenie sme absolvovali i ďalší deň. Tentoraz sme sa však už nevrátili do nižších polôh, ale nechali svoju únavu okúpať sa v podvečerných zábleskoch zapadajúceho slnka. Niet čistejšej podoby pokojného večera než kdesi vysoko nad mrakmi svetských problémov, vychutnávajúc si len prítomný okamih v celej jeho duchovnej dimenzii. Už len pre tento pocit stálo za to sem prísť.
.JPG)
I nasledujúci deň sa niesol v duchu fyzického výkonu a v prekročení hranice 6000 m tentoraz „naľahko“. Neustále sledujúc predpoveď počasia a najmä besniacu zúrivosť obávaného vetra „viento blanco“ sme si určili vrcholový deň a pustili sa do príprav. Časť našej skupiny si zbalila batohy a odišla do tábora Berlín (5950 m) kvôli skráteniu výstupovej trasy a my s rýchlejším tempom sme zostali v Nido de Condores a s jedinou otázkou na perách, či sa to podarí alebo nie, sa uložili na krátky spánok.
Vrcholový deň
Krátko pred štvrtou hodinou sme vykročili v ústrety nočnému tichu, prerušovanému len svetelným tancom čeloviek s plným vedomím veľkosti úlohy, na ktorú sme sa podujali. Mráz kreslil na našich telách svoje impresionistické obrazy, no do našich duší sme mu nedovolili preniknúť a udržovali v nich oheň nádeje, že sa výstup podarí. Každý krok, každý nádych i výdych však bol pripomenutím skutočnosti, že sa nachádzame vo výškach, kde každou sekundou v našom tele odumierajú milióny buniek bez opätovnej náhrady, že sa nachádzame v tzv. „zóne smrti“.
Nádych a výdych, pár krokov, prestávka. Nič viac a nič menej, len človek a hora, len človek a jeho telo bičované vetrom, mrazom, snehom, objímané hmlou. Len človek a myšlienky letiace v povetrí v tak čistých líniách, že i veci nejasné majú zrazu svoje riešenie, že i veci bolestivé sa roztopia v prežívaní absolútneho bytia. Ste akoby v tranze a jediné, čo vás drží v prítomnosti, sú stopy pred vami, kľukatiace sa cez pozostatky kempu Independencia (6380 m), skalnatú pevnosť Canalety až na samotný vrchol Aconcaguy (6962 m). Míňate apatické tiene ľudí, miestami kráčajúcich ako spomalení kozmonauti na Mesiaci a v pohybe vás drží len jediná myšlienka: vrchol. A zrazu už niet cesty vyššie, ste tam, kde ste túžili byť.
Emócie vytrysknú z hradieb vášho vnútra a okuliare sa zalievajú slzavým vodopádom. Plačú všetci, tu niet miesta na pretvárku, len na číru úprimnosť a tie najvrúcnejšie objatia. Sen sa naplnil.
Posledný dotyk s Aconcaguou
Vrcholom sa však nič nekončí, naopak, nával endorfínov vystriedajú obavy z toho, či nám zostalo dostatok síl na zostup do hrejivého vnútra stanov. Okolo tretej poobede začíname klesať a nohy sú čoraz neposlušnejšie, koordinácia pohybov čoraz žalostnejšia. Snažíme sa čo najrýchlejšie dostať dole a napokon sa nám to v hustej hmle a snežení i podarí. Ráno zbalíme všetky veci a s asi 35 kilovými batohmi sa šmýkame po zasnežených hnedo-čiernych svahoch až do základného tábora, kde sa naplno vnoríme do oslavnej atmosféry a vypijeme všetky fľaše vína, ktoré sa v blízkom okolí dajú za takmer sedemnásobok bežnej ceny kúpiť.
V rámci prípitkov nezabudneme poďakovať ani hrdej siluete Aconcaguy, bez priazne ktorej by sa náš sen nenaplnil. Venujeme jej ešte posledný objímajúci pohľad a s láskou v srdci k tomuto horstvu sa vraciame späť do rušných ulíc Mendozy. Do odletu domov nám zostalo ešte pár dní, nuž sme ich naplnili rôznymi fakultatívnymi výletmi, vrátane adrenalínového raftingu na čokoládovej rieke Rio Mendoza.
A ním sa končí i tento príbeh o kráľovnej Ánd, ktorá nám najskôr ukázala svoju búrkovú zlovestnosť, zbičovala živelnými údermi, aby nás potom zaliala svojou vrcholovou nehou a odmenila tým našu odhodlanosť a vôľu ísť vpred i navzdory fyzickej a psychickej vyčerpanosti. Jej posolstvo si každý z nás odniesol i do svojho každodenného života – vôľu nevzdávať sa na ceste za svojimi snami.
