Zakarpatská Ukrajina, bývalá 1. ČSR

Slovíčko, ktoré v mnohých vyvoláva obavy z mafie, nekvalitného tovaru, lacnej pracovnej sily, jednoducho strach z neznámeho... Pritom paradoxne, o Ukrajine, hoci s nami zdieľa východnú hranicu sa toho v médiách veľa nepíše. Naposledy najmä v súvislosti s tzv. oranžovou revolúciou, prezidentom Viktorom Juščenkom a samozrejme, v posledných čase ako o prekvapujúcom víťazovi na kandidatúru EURO 2012 vo futbale. Aj táto pocta a úspech o niečom svedčí. O tom, že svet s Ukrajinou počíta. S jej obrovským územím, prírodným a ľudským potenciálom, čiernomorskými plážami...

Za čias 1. ČSR

Zakarpatská Ukrajina alebo Podkarpatská Rus, ako je tento región u nás nazývaný, bola v rokoch 1919 až 1938 jednou zo štyroch samosprávnych oblastí Československa. Hlavným centrom bol Užhorod. Mesto, ktoré začína prakticky hneď za dnešnou slovensko-ukrajinskou hranicou. Napriek tomu, žeby ste doň zo Slovenska kameňom dohodili je tu už na prvý pohľad vidno kultúrny rozdiel. Ulice miestami pripomínali veľkú tržnicu, netradične pôsobili pravoslávne kostoly, azbuka... Na cestách striedali moskviče, lady a päťdesiatročné autobusy zánovné mercedesy, či audiny a v obstojne zrekonštruovanom centre mesta korzovali stovky ľudí. Užhorod tak pôsobí na jednej strane živým, na strane druhej zanedbaným a komunistickým dojmom. No rešpekt z mafie, či iného nebezpečenstva bol zbytočný. Organizovaní zločin už zrejme stratil záujem o konfrontáciu s bežnými turistami. Skôr treba dávať pozor na vreckárov, opilcov a bežne podráždených ľudí, ktorých je po celom svete všade dosť. Do očí nám ale udrela rôznorodosť tamojších obyvateľov. Domáci pôsobia dosť tmavým vzhľadom a popri Ukrajincoch tu bolo citeľne vidno aj maďarské, či židovské vplyvy. Podobný pocit sme mali aj neskôr v Mukačeve. História sa nedá zamlčať a celá táto oblasť patrila rovnako ako Slovensko vyše osemsto rokov do Uhorského štátu. Tu nedá nespomenúť ďalšie prirovnanie: „Čudujem sa, že kožené tu nemajú aj montérky“. Na prvý pohľad mal hádam každý okoloidúci kožený kabát. Kto by si ale myslel, že tu možno kúpiť všetko za facku je na omyle. Obed v bežnej reštaurácii, cestovné, taxi, potraviny, všetko je síce lacnejšie ako u nás, ale nie tak výrazne ako sa povráva. Situácia je odlišná na obrovských trhoch neďaleko hranice v Užhorode, kde možno nakúpiť alkohol a cigarety za veľmi východné ceny.

K zubárovi do Užhorodu

Pri prešľapovaní a čakaní počas zdĺhavej kontroly na hranici vo Vyšnom Nemeckom sme prehodili reč s pani, ktorá pochádzala s Ukrajiny, no už trinásť rokov žije na východnom Slovensku. V krátkom rozhovore sa nám zdôverila, že do Užhorodu chodieva pravidelne k zubárovi. Je to vraj lacnejšie. Za zákrok, ktorý by stál v slovenskej ordinácii v prepočte päťdesiat dolárov, zaplatí u našich východných susedov len tridsať. Obyčajnému človeku bez pravidelného príjmu sa tak oplatí obetovať deň a ušetriť niekoľko stoviek. Práve tento spôsob turistiky je pre slovensko-ukrajinskú hranicu tak typický... Nie prírodné krásy, kultúra alebo čarovný vidiek ale lacné nákupy na trhu. Tomuto tušeniu dal nepriamo za pravdu aj slovenský colník: „Idete na Ukrajinu ako turisti?“ krútil začudovane hlavou a skonštatoval: „Veď tam nič nie je“. Nie je to však pravda, no predsudky sú v tomto regióne hlboko zakorenené. Ak teda na Zakarpatskej Ukrajine stretnete klasických turistov, sú to na deväťdesiat percent Česi, prípadne Maďari na návšteve príbuzných. Áno, tí sem v hojnom počte hodia pátrať po spoločnej minulosti a obdivovať krásy horských masívov – polonín a tradičných dedín. Podobný cieľ sme mali aj my. Príležitosť sa naskytla už čoskoro v dedinách Sinevir a Sinevirská Polana, približne dvesto kilometrov od slovenských hraníc. Pred nami bol nefalšovaný ukrajinský vidiek, so všetkými zápormi aj pozitívami, na míle vzdialený romantike z farebných fotografií. Práve tu sa ukázala súčasnosť dnešnej Zakarpatskej Ukrajiny. Na jednej strane krásna príroda a drsná romantika drevených osád. Na strane druhej prakticky žiadne pravidelné autobusové spoje medzi jednotlivými dedinami, ťažký život v starých dreveniciach, kruté zimy, keď zostávajú v podhorských oblastiach od okolitého sveta odrezané tisíce ľudí. Všadeprítomný alkoholizmus miestnych obyvateľov, beznádej, zúfalstvo... Praktický každý koho sme stretli spomínal na Sovietsky zväz ako na zlaté časy. „Vtedy bola práca, peniaze, ľudia mali čo jesť. Dnes je to len o prežití. Každý len niečo kúpi, predá a to málo, čo zarobí potom prepije“, výstižne charakterizoval situáciu na vidieku mohutný chlap, ktorého zdevastovanú Ladu sme stopli pri jednom z presunov.

Český exodus

Vráťme sa ešte na skok do histórie. Pokým na Slovensku upadli časy spoločnej 1. ČSR dávno do zabudnutia, na východe je tomu inak. Možno totiž skonštatovať, že nikdy v dejinách nezažil región Podkarpatskej Rusi taký rozvoj ako počas pričlenenia do Československa. Či už kultúrny alebo ekonomický. Na ďaleký východ, do temných Karpát putovali tisíce odborníkov – učiteľov, inžinierov, architektov, ale aj četníkov a vojakov. Treba otvorene pripomenúť, že v drvivej väčšine išlo o českú inteligenciu. Tá slovenská sa ešte len tvorila a každej rozumnej hlavy bolo potreba na rodnej hrude. A tak, za prvej republiky vznikali na Zakarpatí vďaka českoslovesnkým odborníkom nové priehrady, budovali sa cesty, vznikali fabriky a bola položená železnica. Dokonca rýchlik Praha – Jasiňa premáva dodnes na železnici s čias prvej republiky. Koniec rozvoju nastal v roku 1945, keď bola celá oblasť odstúpená Sovietskemu zväzu. Následne vypukol teror proti občanom verným Československej republike, ale aj proti Rusínom, či Maďarom. Podľa niektorých štatistík prišlo v tomto čase o život približne dvestotisíc ľudí.

Nikola Šohaj Loupežník

Je tak na mieste otázka, či badať ešte aj dnes stopy po našom spoločnom štáte. Nie veľmi výrazne, ale áno. Najmä v architektúre. Za prvej repuliky bolo postavených viacero obytných štvrtí v Užhorode či Mukačeve, ktoré patria dodnes k tým lepším adresám. Dodnes vidno aj množstvo nápisov v češtine. Na starých turistických tabuliach, vývesných štítoch, ale napríklad aj na poklopoch hydrantov, ktoré mimohodom slúžia dodnes. Priamo v centre Mukačeva, bývalej vinohradníckej Mekke celej oblasti je pekný penzión Praha, v Užhorode zase krčma Česká Lípa a v dedine Koločava sme navštívili Četnícku hospodu. Dedina Koločava je pritom fenomén a je mimoriadne spätá s československými, či lepšie povedané českými dejinami. Práve tu svojho času pôsobil Nikola Šohaj Loupežník, postava ktorého sa stala predlohou pre román Ivana Olbrachta. O tom, že Nikola bol skutočne reálny, svedčia aj tri hroby českých žandárov /na obrázku/, ktorých zastrelil v roku 1921. Miesto ich posledného odpočinku sa nám podarilo vypátrať v tesnej blízosti dreveného pravoslávneho kostola v centre Koločavy. Ako nám povedal majiteľ Četníckej hospody, v dedine sa nachádza aj múzeum Pavla Olbrachta a celá lokalita je hojne navštevovaná turistami z Čiech. Tí sa tu celkovo tešia veľkej obľube. V domnení, že sme Česi nás ľudia zdravili „Ahoj“ a otvorene priznávali, kde všade v Čechách kto pracoval, ako sa mu páčilo a túži sa vrátiť... Na autobusovej stanici sme stretli sympatickú mladú blondínku, ktorá aj s manželom pracovala dva roky v Brne. Samozrejme na čierno. V noci upratovala kasíno a pokiaľ na Ukrajine by zarobila maximálne stopäťdesiat dolárov mesačne, v kasíne zarábala vysnených päťsto. Po návrate domov si tak mohli kúpiť menší domček a auto. Čechov si tak na Podkarpatskej Rusi dodnes vážia a sú tu vítaní. Keď višlo najavo, že sme zo Slovenska, ľuďom akoby skysol úsmev na tváry. Nikto nebol nepríjemný, ale napriek tomu... Hoci to nedávali veľmi najavo, obyvatelia tohto regiónu nám dodnes nevedia zabudnúť zavedenie vízovej povinnosti a hodinové rady na hranici. Taká je naša skúsenosť, ak máte iné skúsenosti, napíšte do Diskusie... Stretli sme sa s tým vo všetkých dedinách ale aj Užhorode, či Mukačeve. A tak paradoxne, čo sa týka kultúrneho alebo duchovného prepojenia, Slovensko akoby s Urajinou ani nesusedilo. Ak ovšem nerátame masovú turistiku obyvateľov východného Slovenska na spomínané trhy do Užhorodu. Slováci totiž víza do Ukrajiny nepotrebujú. Keďže tu možno nákúpiť alkohol za facku a kartón falšovaných značkových cigariet stojí našinca v prepočte asi sto korún je táto výhoda aj hojne využívaná a zneužívaná. Úprimne tak treba povedať, obraz Slovenska a Slovákov na Zakarpatskej Ukrajine možno žiaľ vo všeobecnosti vystihnúť výrazom – drobná šmelina...

Praktické rady:

- pokiaľ Ukrajinci pri vstupe na Slovensko potrebujú víza, Slováci vízum v súčasnosti nepotrebujú. Stačí platný a neporušený cestovný pas.
- Na hranici sa však pripravte na zdĺhavú procedúru pri vstupe aj výstupe. Táto skúsenosť v nás zanechala dojem, akoby si obe strany robili napriek. Najmä pri príchode na Slovensko je každý podrobený osobnej prehliadke, či nemá väčšie množstvo alkoholu a cigariet ako je povolené. Ak sa chcete vyhnúť aj dvojhodinovému čakaniu, pokúste sa presvedčiť našich colníkov, že hoci je to neobvyklé, vy ste turista a na Ukrajine ste neboli za nákupmi.

Skúsenosti: