Bol krásny letný deň. Slnko premenilo staré centrum Pekingu na horúcu saunu. Poludňajšou bránou Zakázaného mesta, ktorou smeli v minulosti vchádzať iba čínski cisári, sa hrnuli nezoradené šíky vojska. Prichádzali na rozľahlé kamenné nádvorie, kde privítali po krátkej prestávke mladého posledného cisára. Malý, sotva päťročný chlapec v detskom vladárskom rúchu, prechádzal tieňom širokého priechodu brány spoločne so slečnou v rifliach. Na jednom z piatich kamenných mostov nad Zlatou riekou už dvojicu očakávalo množstvo reportérov. Na sympatický párik pokrikovali členovia filmového štábu, ktorí sa ochladzovali pred ďalšími zábermi na rozpálenej dlažbe za bránou. Bola to tá správna príležitosť na spoločnú snímku s detským predstaviteľom posledného cisára, lebo do druhého nádvoria za bránou Najvyššej harmónie, mali vstup povolený už iba filmári.
Legendárny film
Slávny režisér Bertolucci dal pokyn na spustenie kamery. Všetko stíchlo, iba kamera si tíško priadla ako mačka na slniečku. Pohľady filmárov aj stoviek komparzistov preodetých za vojakov cisárskej gardy, sa sústredili na malé chlapča. Malý hrdina vyšiel s prekvapivou majestátnosťou na terasu pred sieňou Najvyššej harmónie. Schádzal po schodoch pred zora-dené útvary vojakov. Kamera stúpala na špeciálnom žeriave hore, aby nakrútila efektný nadhľadový celok nádvoria s vojskom, medzi ktorého radmi kráčal mladučký vládca. Jedna z mnohých nezabudnuteľných sekvencií svetoznámeho filmu „Posledný cisár“, v ktorom jeho tvorcovia pôsobivo zobrazili autentické prostredie cisárskeho Zakázaného mesta. Po prvý raz tak výnimočným spôsobom poodhrnuli stáročný závoj tajuplnosti tohto skvostného palácového komplexu, skrytého za jedenásť metrov vysokým múrom a vodnou priekopou, ukrytého pre dotieravými zrakmi votrelcom z okolitého sveta.
Päťsto rokov izolácie
Od roku 1421 až do roku 1911 nesmel do Zakázaného mesta vstúpiť žiaden obyčajný človek. Jung-lu, tretí z panovníckeho rodu Ming, ktorý vládol v období 1403 - 1423, začal stavať toto mesto hneď potom, ako vyhnal z Pekingu Mongolov. Nevedno, či sa rozhodol postaviť tento skvost na mieste bývalého mongolského paláca, ktorý v roku 1274 urobil mimoriadny dojem na Marca Pola, alebo či si vzal príklad z paláca mongolského cisára Chubilajchána. Jedno však kronika potvrdila, že na výstavbu svojho cieľa povolal okolo stotisíc remeselníkov a milión robotníkov, ktorí tu postupne postavili osemsto palácov, sedemdesiatpäť siení, množstvo chrámov, pavilónov, knižníc, ateliérov so záhradami, nádvoriami, cestami a so všetkým, čo k tomu prináleží. Do Zakázaného mesta nesmeli nikdy vstúpiť cudzinci. Vládlo v ňom dvadsaťštyri cisárov z rodu Ming a Čching. Až do roku 1911, kedy vypukla Sinchajská revolúcia a vznikla republika, bolo mesto oddelené od sveta pôvodnými múrmi a vodnou priekopou. Po dlhých stáročiach, izolovanosť od okolitého sveta mierne poľavila. Napriek tomu však boli jeho tajomné zákutia pre obyčajného človeka stále neprístupné. Za votrelca sa považoval každý, kto tam nežil a nepracoval pre záujmy tamojších obyvateľov.
Armáda eunuchov a konkubín
Výsadu zdržiavať sa za múrmi Zakázaného mesta, mali okrem cisárov a ich rodinných príslušníkov, dvorania, služobníci, kuchári a palácový personál. Samotný cisár mal k dispozícii tisíc služobníkov, šesťtisíc ku-chárov a deväťtisíc konkubín, ktoré strážila až sedemdesiattisícčlenná „armáda“ eunuchov. Nikde sa neuvádza, či iba strážili, ale aj tak to mal cisársky kohútik s toľkými sliepočkami ťažké. Rovnako si však užívali cisárovné a vlastne asi všetci na cisárskom dvore. Ten vysoký múr mal zrejme svoje opodstatnenie. Po odtajení takýchto detailov života v Zakázanom meste, dostávajú aj mýtické názvy jeho budov a iných priestorov, príchuť s prozaickou dávkou obyčajnej ľudskej fantázie. Určite je aj to jeden z dôvodov, prečo sú paláce Nebeskej čistoty a Pozemského pokoja, siene Dokonalej harmónie a Jednoty, ale aj ďalšie priestory tohto komplexu doslovne obliehané tisíckami turistov z celého sveta.
Súboje lakťobojovníkov
Možnosť navštíviť Zakázané mesto v centre Pekingu sa mi naskytla pred niekoľkými rokmi. Bolo to presne desať rokov potom, ako som videl film „Posledný cisár“ priamo v Singapúre a zažil som tak nezabudnuteľne spontánnu atmosféru divákov v tunajšom „Čínskom meste“. Dnes už pri vchodoch nestoja patroly, ale kontrolóri vstupeniek. Poludňajšou bránou denne prechádzajú tisíce domácich a zahraničných zvedavcov. Je ich toľko, že všetky brány a dvere praskajú v pántoch. Hneď potom, ako sa mi podarilo predrať touto najvyužívanejšou vstupnou bránou, viedli moje kroky k piatim kamenným mostom nad Zlatou riekou a veľkým nádvorím som sa dostal k bráne Najvyššej harmónie, za ktorou sa otvára veľkolepé nádvorie pred sieňou Najvyššej harmónie. Práve tu, na tomto obrovskom, kameňmi vydláždenom priestranstve, vznikali najatraktívnejšie zábery „Posledného cisára“. Predstavil som si známu scénu a cítil som, akoby som bol súčasťou nakrúcania. Rýchlo som však precitol. Všade vôkol mňa bola súčasnosť. Namiesto udatných vojvodcov a vojakov, sa tu zoraďovali rovnako bojovné šíky turistov, ktorým velili mladé sprievodkyne. Vysoko nad hlavami držali slnečníky. Každý mal inú farbu, aby sa vedeli skupiny v dave kontaktovať a nestratili svoju šéfku. Keď som sa konečne pretlačil ku vchodu do siene Najvyššej harmónie, zostal som spoločne s ostatnými na prahu, lebo do interiérov sa nevstupovalo, iba nazeralo. Nuž, zvedavci bojovali o najlepší post veľmi úporne, lebo fotografickú spomienku chcel každý. Pripomenulo mi to tlačenicu fotoreportérov na významných medzinárodných podujatiach a tak som zabojoval aj ja. Ceduľa so zákazom tejto činnosti bola zbytočná, lebo úspešných lakťobojovníkov by v tom momente pred vykonaním tohto hrdinského činu nezastavilo nič. Veď poznáte príslovie, že zakázané veci priťahujú vždy najviac. Napriek tejto prekvapujúcej situácii, ktorá sa opakovala takmer pri každých dverách, ľudia sa tvárili spokojne a boli šťastní, že čosi zažili.
S paláca do paláca
Záujem však vzbudzovali predovšetkým objekty tohto majstrovského diela architektúry. Jeho krása pramení z premysleného rozvrhnutia celku, z vycibrených detailov a v celkovom súlade kombinácií farieb. V tom všetkom sa odráža čínsky názor, že cisár, bol ako Syn nebies sprostredkovateľom poriadku a harmónie na Zemi. Sieň Najvyššej harmónie sa považuje za stred čínskeho sveta. Na Dračom tróne tu sedával a sledoval všetky významné obrady samotný cisár. O pár metrov ďalej som vkročil do siene Dokonalej harmónie, kde sa cisár pripravoval na audiencie, udeľované zahraničným veľvyslancom. Cisári len málokedy opúšťali Zakázané mesto a významných návštevníkov prijímali v sieni Zachovania harmónie, ktorá bola najsevernejšou budovou komplexu.
Paláce Nebeskej čistoty a Pozemského pokoja slúžili ako rezidencie cisára a cisárovnej. Medzi nimi sa nachádza sieň Jednoty, ktorá symbolicky spájal tieto dve najvyššie osobnosti čínskeho cisárstva, v spojení neba so zemou. Paláce sú obklopené nádhernými záhradami. Dokonalú architektúru dopĺňajú jazierka, skalky, chrámy, divadlá, pavilóny a to všetko v tieni borovíc a cyprusov.
Keď vypukla v roku 1911 čínska revolúcia, donútili jej vodcovia šesťročného posledného cisára Pchu-iho (1906-1967) k abdikácii. V Zakázanom meste mohol žiť aj naďalej, až do roku 1924, nesmel ale prekročiť jeho hranice.
Ak dnes prechádzate priestormi vraj najkrajšieho uzavretého komplexu budov na svete, pripomínajú vám bývalý prepych a bohatstvo. Z každej steny, nádvoria, či miestnosti, možno čítať históriu, ktorú iba postupne a veľmi pomaly odtajujú stránky bohatej kroniky.
K Zakázanému mestu možno priradiť aj ďalšie, taktiež veľmi zaujímavé miesta histórie, ktoré dopĺňajú súvislosti života mocnárov veľkej čínskej ríše. Hneď za bránou Bojovného ducha na severe mesta, sa nad rušnou modernou ulicou Jinghshan Oliajie nachádza Beihai park s jazerom a ostrovom, na ktorého skalnatom vŕšku sa vyníma veža hruškovitého tvaru s čudným názvom - Biela Dagoba. Prichádzate k nej cez mnohé siene s rôznymi sochami Budhu. V Tiantan parku s príťažlivým Chrámom nebies boli zase iné významné historické „atrakcie“. Mňa najviac zaujal „Kruhový násypový oltár“, na ktorého stred vychádzali zvedavci s tým, že budú počuť ozvenu svojho potlesku. Ja som tam žiadnu nepočul. Možno, že Číňania majú iný sluch. Každé svetové mesto má dominanty vystihujúce jeho kolorit a ak ich pri svojej návšteve vynecháte, dopúšťate sa priam hriechu. Platí to aj o Pekingu. Čínska história sa písala aj na inom mieste, ktoré vošlo do dejín ako najväčšia stavba v histórii ľudstva - Veľký čínsky múr. Jeho kroniku ale písali v inej dobe a za iných okolností…
Emil Fornay /18.12. 1943/ - režisér, kameraman, publicista, cestovateľ Emil Fornay je prvým Slovákom, ktorý vkročil na všetky kontinenty našej planéty.
Foto: zábery s knihy - Na všetkych kontinentoch
"Myšlienka na starobu mi bola vzdialená. Predstava, že by som mal niekedy žiť ako dôchodca, mi bola smiešna. Vždy som bol presvedčený, že padnem v boji s prírodou a supy to vybavia namiesto pohrebného ústavu. Nuž - nestalo sa tak a ja som zostarel. Asi by som mal závidieť spolužiakom, ktorí pokojne užívajú svoj tuk a pravidelne si vyberajú dôchodok. Asi by som mal závidieť aspoň vo chvíli, keď cítim príchod staroby a strácam schopnosť pracovať. Ja ale viem, že ich obzor je úzky, ich starosti malicherné, pretože ich rozžiali len nedostatok alebo zhoršená kvalita piva. Myslím, že musia cítiť úžasnú prázdnotu, keď si premietnu život, ktorý žili. Živorenie za písacími stolmi, "veľké boje" úradníckych intríg, keď niekto niekoho nezaslúžene "preskočil"... Kto z nich, kto z ľudí, ktorých poznám, mal krajší život ako bol ten môj?"
