Kirgizsko považujem za jeden z najzaujímavejších bajkových revírov vôbec. Opustiť na chvíľu civilizáciu a stratiť sa na pár dní s bajkom v pohorí Ťanšan, má skutočne veľmi očistné účinky. Však je to tiež jeden z najväčších horských systémov na svete. Od nekonečných pasienkov a horských jazier vás delia len nejaké tie zasnežené štvortisícové sedielka. Za ními sa už čas takmer zastavil, žiadny zbytočný chvat a náhlenie. Pretrvávajú tu stále len dôležité životné hodnoty.
Už ani neviem presne, koľko že priateľských prípitkov pri našom putovaní Kirgizskom vlastne celkom prebehlo. Za "streču", za družbu národov, za rodinu, "za zdarovje", "za ljubavu...". Skrátka, veľké množstvo vodky pevne potvrdilo naše priateľstvo s miestnymi potomkami Sakov. Dodnes sa tu preháňajú na koňoch, pasú zverená stáda koní a dobytka. Pre spestrenie jedálnička si občas strelia svišťa. Čo mimochodom považujem za slušné umenie vzhľadom k plachosti a ostražitosti týchto stvorení. A tiež ak vezmeme do úvahy hrdzavé pušky, ktoré zdedili pravdepodobne po svojich pradedoch.