Drotári: Prví slovenskí cestovalia alebo s krošňou a kolesami drôtu okolo sveta!

Ťahavé „drótovac, flékovac“ sa ozývalo slovenskými dolinami prinajmenšom od 16. storočia, no čoskoro nezostalo znieť iba v Hornom Uhorsku. V nasledujúcich storočiach sa drotárski remeselníci z Trenčianskej stolice rozpŕchli do všetkých svetových strán a nejednému sa tam pošťastilo urobiť aj povestnú dieru do sveta.

Drôty namiesto pšenice

Prvé písomné zmienky o povolaní drotára sa datujú do roku 1714. Spisy z Bytčianskeho panstva spomínajú miestneho majstra Juraja Drotárika, ktorý drôtovaním opravoval gazdinkám v blízkom okolí  hlinený riad. Určite ale nebol prvým. Chudoba vtedajšej Trenčianskej stolice, ťaživé sociálne i hospodárske pomery a v neposlednom rade aj nedostatok kvalitnej ornej pôdy nútili tunajších obyvateľov hľadať iný spôsob obživy. Pri vzniku a rozvoji drotárskeho remesla v regióne zaiste úradovala aj blízkosť Sliezska, ktoré už v tom období malo dlhú tradíciu železiarskej výroby. Oprava nádob a výroba rôznych úžitkových či ozdobných predmetov z drôtu sa rozšírila z dnešného severozápadného Slovenska – kolískou bolo okolie miest Žilina, Bytča a Čadca, neskôr sa inšpirovalo najmä Považie a región Spiša. Spisovateľ Anton Bielek nazval tieto oblasti priam poeticky – Drotária.

Dopyt verzus ponuka

Podomoví remeselníci sa popri jednoduchých opravách hlineného a plechového riadu, ktorý po zdrôtovaní získal na trvácnosti, nebránili ani opravám porcelánu a skla. Čoskoro sa naučili pracovať okrem drôtu aj s plechom a inými kovmi a svoj sortiment služieb rozširovali o ďalšie drobnosti do domácnosti – cedidlá, sitká, strúhadlá, poličky a vešiaky na stenu, košíky a detské hračky, jednoduché pasce na myši, náhubky pre zvieratá – to všetko im po kúskoch zabezpečovalo živobytie. Spočiatku im ako odbytište postačovalo blízke okolie, predávanie služieb a tovaru chodením od domu k domu sa však čoskoro stalo málo ziskovým. Čím viac pribúdalo drotárskych majstrov, tým viac sa trh nasýtil a logicky tak bolo treba odísť za prácou tam, kde o ňu bol záujem. V 18. a 19. storočí tak nastal drotársky „boom“ a zo severu krajiny sa tisíce drotárov rozbehli do sveta.

Profesionálny drotár, profesionálny tulák

Vandrovanie z dediny do dediny s celou drotárskou dielňou na chrbte sa stalo pre drotárskych majstrov a učňov každodenným chlebíčkom. Na jednom mieste sa mohli zdržiavať len dovtedy, kým bolo čo opravovať a komu predávať, potom sa bolo treba vydať opäť na cesty. A že to neboli žiadne víkendové vychádzky – drotári pochodili celú Moravu a Čechy, Poľsko, južné oblasti Uhorska až po Balkán, na východe sa dostali cez Litvu a Moskvu až po studenú Sibír. Drvivú väčšinu týchto diaľok preputovali pešo. V rázovitých slovenských krojoch, s koženou kapsou s osobnými vecami, krošňou na chrbte, plnou drobného náradia, a s kolesami zvinutého drôtu za opaskom. Nečudo, že vo väčšine krajín získali povesť síce šikovných a čestných, no chudobných bedárov, ktorí pri výbere povolania nemali najšťastnejšiu ruku. Nocovalo sa v šopách, maštaliach, pod stohmi slamy, alebo jednoducho pod holým nebom. A v snahe odložiť čo najväčšiu časť zárobku a doniesť ho domov väčšinou poriadne škvŕkalo v žalúdku. Drotári sa stali zvláštnym, no hlavne v strednej Európe pomerne bežným javom. Postupom rokov sa však mnoho z nich dostalo aj na miesta, o ktoré sa našincom v tých dobách ani nesnívalo. Na sklonku 19. storočia vďaka rozvoju dopravy slovenský drotár navštívil prakticky všetky kontinenty zemegule – šikovnosť ich rúk obdivovali v Číne, v Indii, v Austrálii, ale aj v afrických a juhoamerických krajinách a samozrejme v USA.

Čo sa v cudzine naučíš

Odhaduje sa, že v čase najväčšieho rozmachu remesla sa po svete potulovalo až 10 000 slovenských drotárov. Rodná dedina sa musela prispôsobiť tomu, že chlapi sa vracajú z výletov len raz za dva alebo tri roky, ženy-čakateľky tak museli okrem starostlivosti o domácnosť zvládať aj tie najťažšie hospodárske práce. A hoci boli peniaze z drotárskych potuliek jediným finančným príjmom, nezriedka sa v domácnosti bolo treba vyrovnať so skutočnosťou, že sa tento príjem po ceste jednoducho prepil. Takýmto nepríjemnostiam nedokázali zabrániť ani prísahy, že pijatiku zanechajú doma. Drotári ich pred odchodom oficiálne skladali na farách a v kostoloch... Na druhej strane sa drotárski tuláci vracali s nadobudnutým kultúrnym a vzdelanostným bohatstvom. Do zaostalého rodného kraja priniesli nový rozhľad, cudzie jazyky, nové spôsoby a zvyky, mnoho drotárov v cudzine zanechalo negramotnosť.

Drôtom k bohatstvu

Hoci takmer neotrasiteľná láska drotárov k vlasti sa pre nich stala príslovečnou, nie každý sa z ďalekých krajov vrátil. Postupom rokov najmä tí šikovnejší remeselníci zanechávali tulácky, dobrodružný spôsob života a čoraz viac sa usadzovali a organizovali do spolkov, neskôr dielní a celých fabrík. Z prelomu 19. a 20. storočia pochádza nemálo odkazov na Slovákov, ktorí sa usadili v zahraničí a úspešne tu rozbehli vlastný biznis. Úspešnými podnikateľmi sa stali mnohí drotári z Veľkého Rovného a Dlhého Poľa – Jozef Mičieta sa uchytil vo švajčiarskom St. Gallene, Pavel Bančák v Budapešti, Štefan Hunčík a Jozef Krutošík v Moskve, ďalší v Petrohrade, v Tbilisi, v New Yorku, či vo Philadelphii... Jednou z najznámejších drotárskych dielní bola dielňa Imricha Kadáka v Petrohrade, ktorá dodávala kuchynské potreby aj na cársky dvor. Veľkolepý príbeh má za sebou Imrich Dotčár z Vysokej nad Kysucou. Tento slovenský drotár začal ako majiteľ malej dielne v ruskej Samare. Raketová kariéra začala, keď dielňa získala výhradné právo na čistenie a opravu petrolejových lámp verejného osvetlenia. Neskôr sa Dotčár začal starať aj o kompletnú údržbu lámp v Samare a iných mestách, kvôli zásobám petroleja odkúpil naftové polia a postavil fabriku na spracovanie nafty. Prezývka „najbohatší drotár“ na seba nenechala dlho čakať.

Remeslo v múzeách

Historici vo svete celkovo narátali cez 370 drotárskych dielní a podnikov, no na Slovensku prakticky neboli. Mnoho slovenských remeselníkov, ktorí boli odkázaní na putovanie do cudziny, paradoxne najviac oklieštil vznik Československa po prvej svetovej vojne – Slovensko už spolu s Rumunskom či Balkánom viac neboli súčasťou jedného štátu, a tak dostať sa sem za prácou bolo odrazu oveľa zložitejšie. Drotárom sa, ako o tom sami hovorili, zatvoril svet... Po vojne remeslo zažilo niekoľko pokusov o vznik družstiev, napríklad v roku 1920 v Bytči pod názvom Prvé slovenské družstvo umeleckého, plechárskeho a drôteného priemyslu, no žiadny z týchto pokusov nemal komerčný úspech. Do konca druhej svetovej vojny drotárstvo prakticky zaniklo. O jeho rehabilitáciu sa rôzne umelecké spolky snažia od deväťdesiatych rokov 20. storočia. Okrem výstav a súťaží vznikli tiež stále drotárske expozície. Nájdete ich na Budatínskom zámku v Žiline či na Strečnianskom hrade.

Čítajte ďalej

Na rozbitej stanici rozmáčanej nočnou búrkou si kupujeme lístky na maršrutku do mestečka Vank pri kláštore Gandzasar na severe Náhorného Karabachu. Bez pasov nám ich nepredajú, pretože si musia...
 
Smrť Kriváňa
Výpravná publikácia fotografií Karola Kállaya o bájnom slovenskom končiari Kriváň s pôsobivým textom básne Smrť Kriváňa od P. O. Hviezdoslava. Báseň Smrť Kriváňa (1906) síce nepatrí medzi...
 
Zima pomalu přichází a její příchod už tradičně předznamenává přehlídka nejlepších zimních filmů Snow film fest. Od 19. října do 3. prosince se ve více než 200 českých a slovenských městech budou...
 
Asi každý z nás si vie zhruba predstaviť, ako sa kedysi žilo na bežnej farme. Ale je dôležité si pripomenúť, aký mal tento spôsob života dôležitý vplyv na celkovú vojnovú a povojnovú...
 
Po vnútornom boji ohľadom smerovania mojej letnej dovolenky som sa rozhodol pre Vojvodinu, historické územie na severe Srbska, ktorej susedmi sú Chorvátsko, Maďarsko i Rumunsko. Moja retrospektívna...
 

GPS poloha

Diskusia