Cez Nový Zéland na bicykli

Tak a mám prvú časť, skoro polovicu cesty za sebou! Upokojujúci pocit, najmä keď ležím zase na chvíľku vo vani a v horúcej slanej vode reparujem moje svalové úpony.

Teším sa Gustovej ochote ukázať mi hlavné mesto pešou prechádzkou. Rozkladá sa nielen pri Cookovom prielive, ale doslova sa rozlieva po okolitých svahoch pahorkov, utopené v zeleni.

Wellington

Podobne ako Auckland, aj ono sa skladá z mozaiky samostatných častí, ktoré sú od seba vzdialené aj niekoľko desiatok kilometrov. Gusto ma berie na Mt. Victoria, odkiaľ je reprezentatívny výhľad na všetky strany. Vidím mesto, prístav a na opačnej strane aj prekvapujúco malé letisko s jedinou runway, končiacou sa vodami zálivu. Preto aj medzinárodné lety pristávajú buď v Aucklande, alebo v Christchurchi na Južnom ostrove. Hore je nielen maorský totém, ale aj oceľové delo, symbol boja Nového Zélandu o svoju nezávislosť. nz_game_is_overaGusto mi ukázal aj miesto tragédie, ktorá sa v zálive neďaleko letiska odohrala pred niekoľkými rokmi. Silný uragán s rýchlosťou okolo 250 km/h tu prevrátil loď Wahine s pasažiermi. Napriek tomu, že breh bol na dohod kameňom, tragédiu neprežilo 51 ľudí... Kotva aj komíny z lode sú dnes súčasťou parčíka na brehu nešťastia. Na obed sme pozvaní do indickej reštaurácie. Je to prvá a zároveň predposledná návšteva takéhoto zariadenia počas celej cesty. Neľutujem, na reštaurácie si naozaj nepotrpím. Ale spoznávam iný druh stravy, iné servírovanie a iných ľudí. Ďakujem.  

Miško nás sprevádza do obrovskej modernej budovy múzea maorskej kultúry aj histórie NZ. Pre človeka, zvyknutého na prepchaté európske múzeá tisíckami exponátov, pôsobí vnútro tohto múzea veľmi stroho až neosobne. Vo veľkých miestnostiach sa krčí iba zopár exponátov, takže ich prehliadka netrvá dlho. Výnimku tvorí asi len sekcia fauna a flóry s originálnymi zvukovými efektami. A potom malý domček, ktorý sa trasie a poskakuje ako medveď na rozpálenej platni. Je v ňom umiestnená prezentácia strašného zemetrasenia s originálnymi zábermi na dvoch obrazovkách, ktorým autentickosť dodáva práve to trasenie domčeka. Potom sme sa prešli prístavom, kde práve parkuje slávna plachetnica s dúhovými pásmi na prove trupu - loď Rainbow Warrior - Dúhový bojovník, pýcha ekologického hnutia Greenpeace. Konečne vstupujem do priestorov populárnych bufetov Fish and chips, vyprážaná ryba s hranolkami. Tie, ktoré som doteraz videl, ma svojim výzorom aj návštevníkmi skôr odrádzali ako lákali vstúpiť, nedajbože tam niečo aj zjesť. Toto bola svetlá výnimka. A cena? 8$50 c za porciu, ktorú sme nezjedli ani dvaja. Niečo mi zostalo aj na raňajky. Bol to taký nádherný deň, že Gusto sám navrhol kalíštek čerešňovice, ktorá mu tam straší už niekoľko rokov.

Z Wellingtonu do Mastertonu

Je sobota a mladí majú víkend pred sebou. Kvôli zdržaniu korigujem príchod do Taurangi. Dnes a zajtra budem mať výnimočné dva dni: Pôjdem pomerne dlhý úsek v sprievode dvojice mladých, vyšportovaných mladých ľudí. Už pri nasadaní na horské bicykle je vidieť, že sú v plnom "nasadení", výborne trénovaní a radosť z pohybu z nich len tak svieti. Moje veci sme naložili do auta, to nechali na stanici v Lower Hutt a len s ľahkými batôžkami sme sa pustili do odkrajovaní kilometrov. Pred nami stál strašiak - stúpanie na Rimutaku, od ktorého ma včera každý odrádzal. Miško s Jankou to vyriešili šalamúnsky a vynikajúco: obídeme ho cez krásnu časť prírody, kde po bývalej železnici, spájajúcej dve údolia, po odstránení koľajníc vytvorili príjemnú trasu pere peších aj cykloturistov. Najskôr mierne stúpanie na Summit, kde odpočívajú zhrdzavené vraky bývalých oceľových tátošov, odtiaľ strmé klesanie po kameňmi posiatom úzkom chodníku.

Na údolnej stanici po približne 10 km sme si mohli prezrieť dokumenty z histórie tejto trate, ktorej sa nešťastia nevyhýbali. V prudkom klesaní lokomotívy museli brzdiť tak intenzívne, že do cieľa prišli s do červena rozpálenými brzdami, ktoré po niekoľkých jazdách museli robotníci v depe vymeniť. Že to nebolo lízanie medu najmä v zimnom období, je zrejmé aj z obrázku. nz_253-745269Potom sme klesli do údolia a po širokej rovine popri pohoriu sme pokračovali ďalej. Janka tu chytila prvý defekt a jej novomanžel predviedol, že opraviť ho je vlastne jeho koníčkom. Pomohli mu aj nové fľaky, ktorými sa dierka zalepí sa okamih. Po 40 km od štartu sme sa dostali do mestečka Feathtown, kde sme si v bufete dali ako lunch výborný koláč. Je to rovina s takým množstvom ovcí, že prechádzajú oči.

Pri vstupe do Greytownu dostáva Janka ďalší defekt, ale to už leje ako z krhly. 14 kilometrov pred cieľom sme sa zastavili zohriať sa horúcou čokoládou v Café. Janka sa vlakom vracia k autu a privezie ho do kempu v Mastertone, kam my dvaja doslova šprintujeme na tátošoch v silnejúcom daždi. Janka už rezervovala jednu bunku, kde je kuchynka a spálňa s dvomi poschodovými posteľami. Cena za dvoch 50 doláčov, za ďalšiu osobu, teda mňa, ďalších 10. Sprchy a sociálky sú spoločné s kľúčom na kód.  

S Miškom sa prezliekame a pokúšame rozvešať mokré veci, hltáme nejaké to jedlo a čakáme na Janku. Prešli sme 79 kilometrov, ale stáli za to. Najmä prvá časť po pohorí bola čarovná. Podbradok od Oravčanov bol kalorickou bombou po dnešnom dni.

Rekodných 163 kilometrov - Z Mastertonu do Waipukurau

V noci zo soboty na nedeľu sa aj tu menil čas. Na rozdiel od nás, keď k tomu prišlo o týždeň skôr, tu sa čas posunul na "normálny" čas, teda zimný. U nás naopak a tak sa rozdiel z 12 hodín, pri ktorom sa veľmi ľahko prepočítaval aktuálny čas, zmenil na 10. Miško to zhrnul do maličkej kocky, ja k tomu niečo pridám: Na bicykle sme sadli normálne o ôsmej, ale hodinky už ukazovali 7. Ideme len my dvaja, Janka zostala dospávať, dobehne nás cestou pravdepodobne až v mestečku Woodville. Áno, bola to rovina, až na stúpanie na Mt. Bruce.

Jeho výška je 365 m n.m., ale ako som už spomenul, stúpať treba vlastne od hladiny mora. Je to oblasť KIWI, ako zvestovali mnohé tabule. Teraz neviem, či vtákov, ovocia alebo ľudí. Miško ma fotografuje pri tabuľke s populárnym vtákom, obrázok ktorý neskôr použil v mojom blogu. Teš, sa, hovorí Miško, o chvíľu pôjdeme okolo najpopulárnejšieho pivovaru Tui, nazvaného podľa najznámejšieho vtáka. Ale čo to? Dnes sa defekt nevyhol ani majstrovi. Lenže pumpa je v aute. Presne pred pivovarom nás dobehla Janka a tu si dáva tátoša do poriadku majiteľ. Woodville nie je ďaleko. Stojíme v informačnom stredisku hneď vedľa malého múzea výtvarníka, pochádzajúceho z českej Plzne. Obedujeme - čo iné - Fish and Chips, ale naozaj skvelé. Auto nechávame tam a Janka ide s nami. Keďže ju zase stihol problém s mäkkou dušou, púšťam sa na cestu sám. Je to zase niečo iné, samotárovi samota vyhovuje, aj keď milá spoločnosť vždy poteší. mapa_zealand

Cestou fotografujem andskú lamu, pózujúcu mi pri jednej farme. Adkiaľ sa tu vzala, veď jej domovinou je Južná Amerika! Už to nie je rovina, ale príjemne zvlnený terén s farmami a ovcami, sem - tam aj s dobytkom. Na 107 kilometri je mestečko Dennkirke s krásnym vstupným pútačom. Založili asi ho Dáni, musím si to zistiť na internete. Tu som dvojicu počkal, neboli už ďaleko. Dobre som spravil, lebo ako šibnutím zázračného prútika sa do cesty postavili strmé stúpania a klesania k riekam - môj zlý sen. Našťastie idem ešte dnes naľahko a tak to zvládam bez problémov. Ale mám toho plné zuby, priznávam.

V malej osade Norsewood, ktoré pre zmenu založili Nóri aj s ich trolmi, má Janka poslednú šancu nastúpiť na autobus a vrátiť sa pre auto. Začína popŕchať a fúkať vietor. zase ako zázrakom - hneď po zjazde z Norsewoodu sa pred nami chlapmi otvorila rovina ako tortilla (aby som citoval Steibecka). Sme v takej pohode, že skoro šprintujeme a striedame sa na špici. Okolo piatej už hľadáme v mestečku Waipukurau kemp, v ktorom našla Janka ubytovanie. Ráno sa lúčim s mojimi priateľmi, ktorí sa počas celej mojej cesty starali ako o vlastného otca. Mám silný dojem, že im to nebudem asi nikdy vedieť odplatiť... Majú pred sebou dlhú cestu až do Wellingtonu. Tak jednoduché to zase nebolo. Ako by ma odchodom priateľov opustilo aj šťastie. Cestou sa stále pokúšam spojiť sa s kontaktom v Napieri, ale bezúspešne. Od rána leje. Ležím v stane tak, aby som sa nedotýkal jeho stien, čo je naozaj umenie. Mám čas, veď dnes ma čaká len približne 70 kilometrov po rovine. Miško mi na moje problémy posiela adresu kempu, kde v krajnom prípade zostanem cez noc. Stavať stan v daždi nie je nič príjemné... Až do Hastingsu vedie cesta po mierne zvlnenom teréne, s vinohradmi a sadmi. Je to kraj vína a vidím to aj na tabuľkách, že práve idem po Vínnej ceste. Jabloňové sady sú príležitosťou pre sezónne zarobenie si peňazí. Mladí Európania, aj naši, to využívajú, ale zárobok je nízky (asi 10-11 dolárov na hodinu, čo je na tamojšie pomery veľmi málo) a práca je ťažká. Dostanú zabrať kríže a chrbát, pretože vak na ovocie sa nosí okolo krku a jeho váha ťahá oberača dopredu.

Leje aj vo väčšom meste Hastings, kde sa pýtam na cestu do Napieru. Zastavil som sa v i-site, informačnom stredisku, kde som okrem niekoľkých máp s vyznačením cesty a rád dostal aj príležitosť pozrieť za na internet: 10 minút bezplatne. Prezrel som si poštu, či tam nemám niečo dôležité. Zostávam na ceste č.2. Ale dážď eskaluje. Je hustejší a hustejší. Približne v polovici cesty do Napieru v dedinke Cives cítim prázdnu pneumatiku! Ešte včera sa ma Miško pýtal, ako to robím, že jazdím celý čas bez defektu. Len som sa usmial.. Vnuknutie mi káže spýtať sa na recepcii, kde dievčinu za ten čas vymenil starší pán. Zisťujem, že je to YHA Hostel a ubytovanie je 23 dolárov (primeraná cena) pre členov YHA, pre nečlenov o 4 doláre viac. Nebolo o čom rozhodovať…

Rotorua - Kemp s "vyhrievaným trávnikom"

nz_192V noci bola strašná kosa! V duchu nadávam na myšlienku poslať teplé veci do Aucklandu. Od zimy sa trepem viac, ako v predchádzajúcej noci. Obúvam si topánky, v nich sa suniem do spacáku a ešte aj s ním do ruksaku. Nič nepomáha. Ráno ma šokuje ešte viac: Všetko je mokré a navyše zahalené hustou hmlou. Som ďaleko od mora a už som zabudol na silnú tunajšiu rosu. Je tu však veľké jazero. Nedovidím ani na svetlá, ktoré osvetľujú priestory kempingu. Na toalete mi nohy skáču v snahe vyrobiť si aspoň trošku tepla nekontrolovane, nedokážem ich zastaviť. Na brašnách, ktoré som nechal vonku, nechtom zoškrabujem biely povlak: Je to zmrznutá inovatka. Teda teplota klesla pod bod mrazu. A čo tá hmla? Zabráni mi včas sa pobrať hľadať pomoc v servise?  

Nakoniec všetko dobre dopadlo, Rexo má nové lanko za 28 dolárov, ale správne zladenie radenia prevodov má ďaleko od dokonalosti. Vyšlo slnko a ukazuje sa krásny deň. Zdržanie v servise ma núti využiť každú minútu a tak odporúčaná odbočka k Huka Falls, k vodopádom, ktoré majú od normálnych veľmi ďaleko, ma rozladila. Strata času a naviac ďalšie kilometre. Nebola to rovina, ale po 32 kilometroch sedím pod borovicou a čítam dve SMS: V jednej ma Miško teší tým, že v Rotorue pozná kemp s vyhrievaným trávnikom, druhá zmätená o problémoch v Taurange. O ďalších 30 km zase opieram Rexa o bránu farmy, ktorá je na predaj a obedujem to, čo mi zostalo. Odtiaľto sa bežná tvár cesty mení na reprezentačnú, ale to jej nevadí, že prechádza pohoria priamo k vrcholom. nz_189Je to prvý deň pod dlhom čase bez dažďa od Wellingtonu. V tieni cítiť nočný chlad. V malom zhluku domkov, hrdo nesúcich názov Golden Springs, Zlaté pramene, sa zastavujem v otvorenom obchodíku doplniť vodu. Stúpania ma obrali o čas a začínam mať pochybnosti, či do tmy nájdem spomínaný kemp.

Naviac mám nejaký ťažkosti s radením prevodov, už po niekoľkýkrát mi spadla reťaz. Je to problém, pretože ženúce sa kamióny neberú ohľad na cyklistu, mordujúceho sa s poruchou. Vtom ďalší "zázrak": Po prvýkrát za selú cestu za mnou zastala dodávka sama od seba a vyšiel z nej vodič s výrečným gestom: Naložíme ho na korbu? Ako by nie! Slnko už dávno zapadlo za lesy a hory a ja na tých 12 zostávajúcich kilometrov budem cez kopce potrebovať najmenej hodinu. Ross je lesný robotník, akých práve tento kraj má na tisíce. Je to poznať aj na kamiónoch, tri z piatich vezú obrovské kmene borovíc.

Aj okolo vidieť následky ťažby. Sú to štvorcové kilometre vykácaného lesa, posiate vyvrátenými koreňmi. A len tak, medzi ne, sadia robotníci nové stromčeky. O dvadsať rokov ich stihne rovnaký osud, ako ich predchodcov. Ross ma vezie priamo k "môjmu" kempu, ťažko by som ho našiel sám. Dostávam mailovú adresu, ale zabudol som si ho zvečniť. Možno o rok..? Poplatok nie je nízky - 16 dolárov, ale úroveň je najmenej o dve triedy nižšia ako v kempe v Taupo. Medzitým sa zotmelo. Nachádzam vyhradené miesto v kúte, kde trávnik pripomína zodratú plyšovú loptu. Kladiem na ňu ruku - žiadne teplo necítim. Iba niekoľko metrov odo mňa niečo stále syčí a chrchle. Takto ma víta jeden z mnohých bubľajúcich sírnych prameňov, ktorých má práve táto oblasť stovky. Nemal som chuť ani ochutnať horúci bazén, začína mi byť zima. Po dvojnočných skúsenostiach nenechávam nič na náhodu: Obliekam si na seba všetko, čo mám, nohy balím do ruksaku a spokojný po správe z Taurangi, že všetko je O.K., zaspávam. SMS s povzbudením od Maroša z Aucklanu ma zohriala pri srdci. S takýmto doppingom sa hneď ľahšie ide čelom proti prekážkam… pokračovanie na trabalka.blogspot.com