Turistika bez námahy na Dachsteinskom ľadovci

Nemusíte byť žiadni profesionálni horolezci, aby ste si vychutnali mimoriadny pocit z vysokých hôr. Vďaka lanovke na Dachsteinskom ľadovci si môžete celkom pohodlne užívať úchvatný výhľad, adrenalínové zážitky, opojenie z výšok i úžasný pocit slobody. 

Jedinečný pocit radosti

Radosť ako na Vianoce uprostred leta? Ak sedíte v autobuse, ktorý sa po kľukatej ceste šplhá k lanovke Dachsteinbahn, zažijete minimálne podobné vzrušenie, aké sa detí zmocňuje pred Štedrým dňom. Ja osobne sa nemôžem dočkať, až prídem na vrchol, a tak som sa nosom nalepil celkom na okno, aby som zazrel už aspoň kabínkovú lanovku. Okolo sa týčia vysokánske vrchy a ja som uprostred toho všetkého – v autobuse, ktorý pomaly zdoláva meter za metrom. Potom však vznikne dopravný chaos, ktorý pôsobí takmer ako klišé a môže nastať iba v horách: uprostred cesty stojí krava a celá premávka sa kvôli nej zastavila – akoby jej bolo úplne jedno, že sa idem skoro zblázniť od nedočkavosti. Ale radosť z očakávania je beztak tá najkrajšia radosť – podobne ako na Vianoce.

Hrozivo krásny pocit, keď zrazu stratíte zem pod nohami

Keď nastupujeme spolu do lanovky, rozhostí sa na tvárach turistov úsmev. Vládne dobrá nálada, každý sa očividne veľmi tešil na tento deň. Po miernom trhnutí sa lanovka začne vznášať vo vzduchu. Zem pod nami sa vzďaľuje viac a viac a viditeľne sa zmenšuje aj údolná stanica lanovky. Nemám síce strach z výšok, ale aj tak ma ovládne pocit neistoty, keď sa zeleň pod mojimi nohami pomaly zmení na sivé kamenné svahy. Približujeme sa k drsnej stene vrchu a len o niekoľko metrov minieme strmý zráz. Koľko rokov má asi toto pohorie, na ktorého príkrych svahoch balansujú práve dva kamzíky? S obdivom ich pozorujem a spomeniem si na kladinu počas školského telocviku. Nuž ja by som veru nebol dobrý kamzík, pomyslím si a pozriem sa znova radšej dopredu. Pomaly už môžem vytušiť, aký prekrásny musí byť výhľad zhora, ktorý sa však zatiaľ ešte ukrýva za hradbou z oblakov, do ktorej sa naša lanovka smelo ponorí.
Dachstein, Dachsteinský ladovec
Dachstein, Dachsteinský ladovec
(c) Österreich Werbung 

Pocit bezhraničnej slobody nad oblakmi 

Vietor si veselo píska a roztopašne mi fúka vlasy do tváre, keď vstupujem na Skywalk a odvážim sa pristúpiť k zábradliu tejto vyhliadkovej platformy. Takýto pohľad na svet sa človeku neponúkne veľmi často. Cez ďalekohľad rozpoznávam vrchy na horizonte – a zišla sa tu veru prominentná spoločnosť: Großglockner – s 3.798 m najvyšší vrch Rakúska – tróni majestátne nad oblakmi podobne ako Hochkönig (2.941 m) a Großvenediger (3.666 m). Zatiaľ čo sa fascinovaný dívam do diaľav a užívam si pocit nekonečnej slobody, skupinka návštevníkov bojuje ešte so strachom z výšky. Vzájomne sa posmeľujú, keď sa zrazu ozve prenikavý výkrik a potom smiech: jedno dievča s úžasom objavilo pancierové sklo, na ktorom stojí a pozerá 400 metrov do hĺbky. Usmejem sa, odhrniem si vlasy z tváre a vyberiem sa za ďalším zážitkom. 

Motýle, ktoré vám tancujú v bruchu na visutom moste 

Vo vzduchu visí láska. Zámky zaľúbených na železnom zábradlí visutého mosta teda aspoň naznačujú, že závrate môžu spôsobovať nielen obrovská výška, ale aj povestné „motýle v bruchu“. Po moste prechádzam niekoľko sto metrov nad priepasťou na druhú stranu na Hoher Dachstein a moja radosť s každým krokom narastá. Áno, je to akoby som sa práve zaľúbil – do tohto prekrásneho výhľadu.
Dachstein, Dachsteinský ladovec
Dachstein, Dachsteinský ladovec
(c) Österreich Werbung 

Zvláštne mravčenie na sklených schodíkoch nad oblakmi 

Vietor ešte stále sviští a na hlave mám už skôr vrabčie hniezdo ako účes. Ale vo výške takmer 3.000 metrov by mi to malo byť vlastne jedno. Existujú totiž dôležitejšie veci: „prázdnota“ a 14 schodov, ktoré do nej vedú. Vytvoril sa hlúčik ľudí. S napätím čakám, až sa dostanem na rad a napokon zostúpim dole na sklenú platformu. Za mnou sú ostré hrany Dachsteinu. Stojí ma to trocha sebazaprenia, kým sa postavím na priehľadné sklo, no o to viac si zaslúžim tento fantastický výhľad. Medzitým sa k vrchu už pritúlili oblaky a obklopujú ho ako jemné chumáčiky vaty. Spomínam si, že už ako dieťa som chcel vedieť, aké sú oblaky na dotyk. Teraz stojím uprostred nich a je to veľkolepé. 

Zelené Štajersko sa v Ľadovom paláci zahaľuje do chladnej modroty

Zrazu akoby bolo Štajersko z celkom inej planéty! V Ľadovom paláci v srdci ľadovca je z ľadových kryštálov vytvorená napodobenina „Zelenej marky“ (ako sa Štajersko niekedy nazýva). Všetko žiari pestrými farbami a atmosféra je magická. Sem-tam počuť kvapnutie a obdivné vzdychy turistov. Inak je v ľadovej jaskyni celkom ticho. Sochy sa ponárajú do farebného meniaceho sa mora svetiel. Veža Uhrturm v Grazi žiari v sýtej zelenej a obďaleč vidím medveďa a orla v tmavomodrej. Najdlhšie sa zdržím pri obrovskom „Horskom kryštáli“ z ľadu. Úplne ma fascinuje a pozorujem, ako sa teplé svetlo láme na hranách ľadu – som v skutočnom farebnom opojení. 
Dachstein, Dachsteinský ladovec
Dachstein, Dachsteinský ladovec
(c) Österreich Werbung 

Hlad sa hlási o slovo 

Ešte raz si všetko naposledy prejdem a vrátim sa na Airwalk. V priebehu dvoch hodín sa výhľad celkom zmenil: prihnali sa mračná a tam, kde bolo vidieť strmé steny hôr, sa rozprestiera iba hrubá perina z oblakov. Všimnem si mdlého pocitu v žalúdku. Nie je to však výška, ani motýle, ktoré tu údajne vyčíňajú, ale hlad. Ako lepšie by som mohol zakončiť svoj výlet než pri nejakej štajerskej dobrote? Keďže by som chcel mať opäť pevnú pôdu pod nohami, zveziem sa na údolnú stanicu lanovky. V reštaurácii „Türlwand“ už na mňa čakajú štajerské syry, parené buchty, pokrmy z rýb a aj Ramsauská polievka. Môj žalúdok mi však signalizuje, že by som si mal dať Dachsteintoast – a toto želanie mu veľmi rád splním, aby som vzdal tomuto vrchu poctu za nezabudnuteľné zážitky.