Pôvab mesta Montpellier

Na rozdiel od okolitých miest história, Montpellier nie je spojená s Rímskou ríšou a dokonca tu pamiatky po Rimanoch ani nenájdete. Mesto založili v 9. storočí obchodníci s korením. Na kopčeku Mons pistillarius (Hora koreninárov) otvorili niečo ako tržnicu s korením z Blízkeho východu. Vďaka ramenu riečky Lez malo toto miesto dobré spojenie s morom, súčasne však bolo chránené pred jeho rozmarmi. Monspistillaria, ako sa pôvodná osada nazývala, sa rozrastala a rozrastala a s jej rastom sa zmenil názov na Montpellier. S korením prichádzali liečitelia a za nimi okrem chorých prichádzali aj ich budúci žiaci. Už sto rokov po založení osady sú tu historicky potvrdené „lekárske“ školy.  Vďaka tunajším garrigues (lokality s xerotermnými spoločenstvami rastlín) bolo k dispozícii dostatočné množstvo bylín s liečivými účinkami, ktoré sa kombinovali s exotickým korením.  Koreninári, korienkári, učitelia aj obchodníci znalí liečenia sa na začiatku 13. storočia združili a v roku 1221 založili Universitas medicorum (Lekársku univerzitu). Na jednom mieste sa stretlo učivo byzantských aj arabských učiteľov. V krátkom čase sa k lekárom pripojili právnici a umelci a pápež Mikuláš IV. svojou bullou z roku 1289 potvrdil vyhlásenie Montpellierskej univerzity. Najznámejším absolvetom univerzity je Franҫois Rabelais, autor satirického príbehu Gargantua a Pantagruel. Výraznejší stavebný boom zažilo mesto v priebehu 60.-tych rokov 20. storočia. V dôsledku vojny v Alžírsku a jeho následného osamostatnenia sa Francúzsko stalo cieľom veľkej vlny migrácie zo svojej bývalej kolónie. Pri Montpellier bolo vybudované satelitné mestečko s kapacitou 30 tisíc obyvateľov, ktoré malo poslúžiť ako štartovacie bývanie pre severoafričanov v procese ich asimilácie. Dočasné riešenie existuje dodnes. Každý nový starosta Montpellier hovorí v predvolebnej kampani o jeho asanácii.

O stavebno-historických pamiatkach Montpellier sa podrobne píše v každom turistickom sprievodcovi. Vezmite si do rúk tie, ktoré mapujú oblasť Languedoc – Roussillon, Stredomorské pobrežie, mnohé napovedia aj tie, ktoré sú Francúzsku venované všeobecne. Bezpečne v nich nájdete upozornenie na neskorobarokovú záhradu Promenade de du Peyrou. Nie každý z nich však mapuje vcelku zábavnú históriu jednoho z doplnkov parku, jazdeckej sochy Ľudovíta XIV. V Paríži ju dokončili už v roku 1692. Jej presun na juh Francúzska sprevádzali skutočné problémy. Svoj vrchol dosiahli vo chvíli, keď sa socha zrútila do rieky Garonny. V roku 1789 počas Veľkej francúzskej buržoáznej revolúcie bola zničená. Najmä Bratislavčanov by táto informácia mohla zaujať. Po vzniku Československej republiky tu bola zničená jazdecká socha iného monarchu: Márie Terézie. Domáci svoj omyl, na rozdiel od nás pochopili a už v roku 1838 na pôvodnom mieste vztýčili vernú kópiu. 

Vrátim sa k porovnaniu s Bratislavou. Posledné údaje o počte obyvateľov tohto mesta hovoria o 450 tisícoch. Číslo, ktoré korešponduje s počtom obyvateľov Bratislavy. Rozlohou aj polohou sú si veľmi podobné. Obidve mestá sú rozložené z časti na rovine, z časti na vŕškoch, alebo úpätí kopcov. Tu podoba končí. Montpellier predstavuje mesto, ktorého výstavba sa kontinuálne vyvíjala. Staré mesto nie je veľké. Tam kde nezasiahol stavebný vývoj 19. storočia so svojou tendenciou k budovaniu bulvárov ostali zachované úzke, až trochu temné uličky. Trochu kľukaté, mierne stúpajúce, mierne klesajúce, obyčajne však ústiace do malých námestí.  Malý priestor, najčastejšie nepravidelného tvaru dopĺňajú moderné fontány a exteriérové sedenie tunajších reštaurácií a kaviarní. Sedenie, ktoré pravdepodobne nepodlieha módnym trendom. Stoly aj stoličky majú jednoduchú, hoci trochu zdobnú kovovú konštrukciu a drevené dosky.

 

Mimochodom, kvalitná drobná uličná architektúra: lavičky, zábradlia, uličné osvetlenie, zastávky hromadnej dopravy, informačné panely, je charakteristická pre celé mesto. Nielen pre jeho najstaršie časti. Cesty od chodníkov tu neoddeľujú žiadne nevzhľadné kovové tyčky v hornej časti omotané reflexnými páskami, ale nízke zábradlia v ľahko secesnom duchu (a keď nie v historizujúcom štýle, tak v modernom prevedení, tak aby ich štýl bol jasne čitateľný). Moderným stavebným zásahom sa nevyhlo ani toto mesto. Tie však ustali v 80.-tych rokoch 20. storočia. Dnes už majú ľahkú patinu zrelšieho veku a nebijú do očí.  Väčšie stavebné zásahy sú spojené skôr s cestným ťahmi. Centrum obchádza zopár takmer diaľničných obchvatov, ale jazda cez mesto, je najmä pre našinca, dosť vzrušujúca. Nemalý počet kruhových objazdov, zväčša dvojprúdových, v ktorých Francúzi s obľubou jazdia nezníženou rýchlosťou (niekde medzi 50 – 60 km/h) a semafory, ktoré prepínajú priamo z červeného na zelené svetlo, to dá trochu zabrať nervom.  Napriek tomu, že francúzskych vodičov je možné označiť za ohľaduplných, nemožno im zobrať ich radosť z častejšieho trúbenia. 

Ťažko čitateľné podpisy a lepšie vyzerajúce obrazy, v strede mesta nenájdete. „Ozdobené“ sú zväčša opustené domy zo začiatku 20. storočia. Dnes tvoria širšie centrum mesta. Sem sa sústreďuje aj výstavba nových obytných komplexov. Pod týmto pojmom si predstavte bytovky, ktorým nechýba architektonický výraz a zeleň v okolí. Na tú sa tu veľmi dbá. Ak sa sústredíte na stromy a parkovú zeleň, zistíte, že staré dožívajúce stromy, kontinuálne nahrádzajú mladé stromy, ulice a námestia pôsobia potom veľmi útulne. Dokonca aj na miestach kde prebiehajú uličné rekonštrukčné práce nenadobudnete pocit, že sa tu práve skončil bojový konflikt. Vďaka všadeprítomnej zeleni je stavenisko menej viditeľné. 

Ruch utíchne, obchody sú zväčša zatvorené. Neznamená to však, že keď si nekúpite práve nové tričko, tak sa ani nenajete. Tržnica s pultmi rýchleho občerstvenia vo francúzskej réžii je stále otvorená. Možno trochu prekvapí niektorých návštevníkov, že v strede mesta budete len ťažko hľadať klasické „souvenir shops“ . Nie sú tu. Languedoc – Roussillon je oblasť Francúzska kam chodia dovolenkovať najmä Francúzi. Cudzinci sú tu vo výraznej menšine. Rovnako ako pri občerstvení, ani teraz netreba klesať na duchu. Nedeľné dopoludnia sú v Promenade de du Peyrou venované niečomu, čo by sme my nazvali burza starožitností. Starožitností nie je práve veľa, ale predmetov, ktorým naši českí susedia hovoria „vetešina“, je tu neúrekom. Mnohé z nich sú naozaj krásne. Keď sa píše o takýchto „trhoch“, obyčajne sa konštatuje, že aj keď si nič nekúpite, môžete si užiť atmosféru trhu. Odporúčam: kúpte si niečo! Čo i len maličkosť. Atmosféra, ktorá tu vládne je úžasná. A nielen preto, že predávajúci sú elegantní a príjemní Francúzi a Francúzsky, ale aj preto, že vecička, ktorú si donesiete vám bude toto všetko pripomínať. 

 

Ešte jedna maličkosť! V strede mesta budete ťažko hľadať „luxusné“ nadnárodné značky ako H&M, Mark&Spencer, NewYorker, Boss, Bennetton ... ktoré obsadili všetky pešie zóny trochu väčších slovenských miest. Nie sú tu. Miesto nich nájdete malé obchodíky s čistou francúzskou produkciou. Alebo aj malé papiernictvá, či hračkárstva. Obchody, na ktoré sme my na konci 20. storočia zanevreli. 

 

A nenájdete tu ani veľa kostolov. Neviem do akej miery sú domáci religiózni, ale malý počet kostolov v Montpellier má svoje historické pozadie. Mnohé kostoly stáli najmä na už spomínaných malých námestíčkach starého mesta. V 16. storočí padli za obeť náboženských nepokojom medzi stúpencami rôznych smerov katolíckej cirkvi. Neskôr ich už nikto neobnovil. Cirkevnou dominantou ostala Cathédrale St-Pierre, ale na tú vás upozorní každý sprievodca. 

Montpellier je mesto, ktorým by sa mal návštevník poflakovať a poflakovať. Tak pred ním odkryje svoj pôvab.