Aké to je cestovať na vlastnú päsť, ísť do oblastí, ktoré nemá vo svojom katalógu žiadna cestovná kancelária? Nielen na chvíľu pobudnúť, ale naplno existovať a spoznávať nové miesta, ľudí, zvyky.
To sú témy, ktorými sa zaoberajú Cestokluby KINO SVET v rámci festivalu Hory a mesto. Prinášajú autentické zážitky, skúsenosti, fotografie a rozprávania tých, ktorí našli v cestovaní hlbší rozmer. Tento rok sa návštevníci dozvedia viac aj o takých nevšedných destináciách, akými sú Severná Kórea, Island, Indonézia a mnohé iné. Štrnásty ročník Hory a mesto sa uskutoční od 10. do 14. apríla 2013 v Cinema City v bratislavskom Auparku.
„Do programu KINO SVET sa nám niektorí cestovatelia po rokoch opäť vracajú, ale rovnako prichádzajú aj noví, aby sa podelili o svoje zážitky. Prezentácie sú interaktívne, čo majú ľudia radi; môžu sa voľne pýtať a zapájať do debaty. Škála destinácií je každoročne pestrá. Cestovatelia sa zžili s krajinou, v ktorej nejaký čas pobudli, spoznali ju a následne prišli na to, že najviac spoznali sami seba,“ predstavila jednu z hlavných programových sekcií – KINO SVET dramaturgička cestoklubov Soňa Oravcová.
Tohtoročnú sériu mulltimediálnych prezentácií otvorí vo štvrtok 11. apríla Zuzana Greksáková, ktorá prežila rok v Indonézii. Jej rozprávanie s fotografiami má názov INDOSTYLE ALEBO ŽIVOT V INDONÉZII NA MILIÓN SPȎSOBOV. Zuzana nemohla počas školského roka opustiť krajinu viac ako raz, čím sa jej plány spoznať širšiu juhovýchodnú Áziu skončili. Rozhodla sa preto cestovať po Indonézii, ktorá je pre ňu krajinou tisícich ostrovov, tisícich kultúr, tradícií a milardy hmyzu. „Čo človeka naučí rok v Indonézii a nad čím, naopak, neprestane krútiť hlavou...
Okrem toho som sa vďaka statusu finančne podvyživeného študenta naučila vyžiť z 5 dolárov na deň, jesť ryžu rukami, uviazať si sarong, vyrobiť origami z kokosových listov, hádať sa po indonézsky, jazdiť v celodennej zápche, postaviť sa na surfe, báť sa lietania, nosiť pršiplášť ako módny doplnok a zjednať ešte aj fľašu vody v obchode. Jediné, na čo ma Indonézia nepripravila, bol kultúrny šok po návrate na Slovensko,“ hovorí Zuzana Greksáková, ktorá vyštudovala angličtinu a portugalčinu, a v rámci doktorandského štúdia sa zaoberá tiež kreolskými jazykmi. Zo svojich ciest jej najviac učaroval neprebádaný Timor a momentálne sa snaží naučiť tétumčinu – jeden z úradných jazykov ovplyvnený portugalčinou a indonézštinou. Účasť na jej prezentácii potvrdil aj indonézsky veľvyslanec J. E. pán Djumantoro Purwokoputro Purbo, ktorý zároveň otvorí výstavu o Indonézii. Tá bude po celý čas festivalu zdobiť cestoklubovú kinosálu. Piatkovému večeru bude dominovať blok venovaný bicyklom. Miro Langer vyskúšal pred rokmi expedičnú cyklistiku a stal za závislý na Ázii, kam sa každý rok vracia. V poslednom období ho zaujal juhovýchodný kút tohto kontinentu – Vietnam a Laos. „Nedá sa povedať, že by cesta do Vietnamu bola nejaká prudko objaviteľská záležitosť. Je to krajina často navštevovaná turistami a cestovateľmi. Avšak každý sa väčšinou zameria na niekoľko významných atraktivít tejto krajiny a priestor medzi nimi ostáva cestovateľsky panenský, kde väčšinou nikdy nevideli bieleho turistu,“ povedal o svojich cestovateľských skúsenostiach Miro Langer. Hlavná časť jeho prezentácie s názvom AKO CHUTÍ VIETNAMSKÁ POLIEVKA... pokrýva práve tieto miesta mimo známych turistických centier, teda ten „skutočný“ Vietnam. Zuzana Tichá a Jakub Štrba bicyklujú už od malička, spája ich vášeň k dvojkolesovým tátošom. Majú za sebou tisícky najazdených kilometrov po krajinách východnej Európy, Blízkeho východu a Kaukazu. „Hlavným motívom našej cesty bolo konfrontovať sa s krajinami východne od nás, miestnymi obyvateľmi, ich zvykmi, kultúrou i náboženstvom. Chceli sme vyvrátiť stereotypy, ktoré nám o týchto krajinách podsúvajú médiá. Túžba okúsiť nepoznaný svet a zrieknuť sa pohodlia svojich domovov boli lákadlom, prečo sme sa jedného dňa po vzore našich predkov vydali na cesty. Napríklad pri zdolávaní vysokohorských sediel Kaukazu pokrytých večným snehom sme si takmer siahli na vlastné dno,“ povedala cestovateľská dvojica, ktorá na festivale odprezentuje svoje zážitky pod názvom DOBROVOĽNE NA BICYKLI. Cestovatelia – cyklisti putovali zo Slovenska cez maďarský Tokaj, rumunskú Transylvániu, srbské „Železné vráta Dunaja“, bulharský Balkán či drsné prostredie tureckej Anatólie. Ocitli sa v Sýrii a historickej Mezopotámii, pokračovali cez kurdské oblasti až k čiernomorským čajovým plantážam tureckého Kačkaru a ďalej do Gruzínska. Sobotné multimediálne cestovateľské prezentácie predstavia oblasti pokryté snehom, divokú prírodu, odľahlé oblasti ďaleko od civilizácie. Košičan, srdcom východniar, dušou kozmopolita, IT konzultant, skialpinista a kajakár Ján Mihálik bude na festivale Hory a mesto rozprávať o zimnej expedícii na Polárny Ural, o prírode, o živote Nencov (nie Nemcov), ako aj o živote Rusov za polárnym kruhom. Jeho rozprávanie s názvom POLÁRNY URAL sa vyznačuje mimoriadne pôsobivými fotografiami. “...deň ôsmy. V nohách máme cez 110km borenia sa v hlbokom snehu a každý z nás to už cíti - ja mám otlačené palce na nohách, Mišo pretažené koleno, Dodo omrznutý malíček. Je marec a my sme v Rusku za Polárnym kruhom. Včera sme prekročili hlavný hrebeň Uralu z Európy do Ázie a pokračujeme na sever smerom k jeho najvyššej hore Pajer. Je 20 stupňov pod nulou, fúka nepríjemný vietor, sneží a viditeľnosť je nízka. Výrok “zima ako v ruskom filme” sa mi tu zhmotňuje pred očami,“ vybral zo svojho denníka Ján Mihálik. Aj cestovateľ, priateľ hôr, športovec a turista Igor Marks „zablúdil“ do snehom pokrytej oblasti. Jeho prezentácia sa volá ROMANTIKA MIMO SEZÓNY – KRÍŽOM-KRÁŽOM NA BEŽKÁCH PO FÍNSKOM LAPONSKU. „Laponsko je oblasť tradične obývaná Laponcami. Leží v severnej Európe, zahŕňa severnú časť Škandinávie - Nórsko, Švédsko, Fínsko a poloostrov Kola v Rusku. Kraj za severným polárnym kruhom, v zime studený, veterný, biely alebo naopak tmavý. Vďaka krutým severským podmienkam a krátkym dňom zväčša v Laponsku nestretnete v zimných mesiacoch ani živáčika. S výnimkou večne hladných sobov,“ opisuje Laponsko Igor Marks. Ďalšiu vybranú dvojicu prezentácií spája iný, odborný pohľad na neznáme krajiny. Pavol Plesník vyštudoval geografiu, ktorej sa venuje dodnes ako vysokoškolský pedagóg v oblasti cestovného ruchu a svoje poznatky obohacuje najmä cestovaním. Pre festival si pripravil rozprávanie o Peru s názvom PERU – KRAJINA NEUVERITEĽNÝCH OBRAZ(C)OV. Lukáš Vlček je geológ, doktor filozofie, ktorý sa ako jaskyniar zúčastnil viacerých objavných expedícií hlavne do Južnej Ameriky a na Balkán, medzi inými stál pri objavoch najdlhšej jaskyne Venezuely či najhlbšej jaskyne Macedónska. Na Hory a mesto prinesie prezentáciu, ktorá ponúkne fundovaný prierez svetom jaskýň celého sveta. „Chodby, dómy a priepasti, podzemné jazerá, galérie, kvapľové lesy, perlové jazierka, ľadové monumenty, kosti drakov či prastaré izolované ekosystémy – to všetko v podzemnom svete vytvorila alebo priniesla krasová voda,“ povedal Lukáš Vlček, ktorý svoj večer pomenoval SPELAION: PO STOPÁCH STRATENEJ VODY.
Tohtoročné Cestokluby uzavrie Svetozár Krno – jeden z k priekopníkov slovenskej expedičnej a diaľkovej turistiky, je spisovateľom literatúry faktu a vydavateľom cestopisnej literatúry. Svoje zážitky a postrehy z expedícií zachytil aj vo svojej prezentácii s názvom MONZÚNOVÝ SEČUÁN. VÝCHODNÉ HIMALÁJE. „Čínsky kantón Sečuán hraničí na východe s Tibetom. Do vienka dostal krásnu, pestrú prírodu. Tiahne sa od nížin až po najvýchodnejšiu sedemtisícovku Miňa Konga (7 556 m). Bez irónie ide o krajinu, kde „zajtra znamená predvčerom“,“ hovorí o Číne Svetozár Krno. Gro päťdňového festivalu Hory a mesto tvorí filmová prehliadka s vyše päťdesiatimi filmami, hostia s multimediálnymi prezentáciami a cestokluby KINO SVET. Festival neustále inšpiruje ľudí z mesta a ukazuje im, ako sa dá aktívne pristupovať k životu, ako sa obohatiť o nové zážitky a rozmery.