Petrohrad, starý Leningrad alebo „Piter“ ako mesto dnes prezývajú domáci, stojí nepochybne na prvých priečkach v pomyselnej tabuľke najkrajších miest sveta.
Vyberte sa na prechádzku uličkami, v ktorých aj dnes dýcha história z fasád starých honosných palácov, divadiel, kostolov a nespočetného množstva múzeí. Rieka Neva sa kľukatí srdcom mesta a pohľad na nočnú hladinu, kde sa lesknú svetlá vysvietenej Ermitáže nenechá nikoho chladným aj počas treskúcej zimy.
Na počiatku bol sen
Do roku 1703 bol Petrohrad len nepatrnou bodkou na mape vtedajšieho sveta. Práve v tomto roku sa totiž rozhodol panovník Peter Veľký, že zaujímavú bažinatú oblasť neďaleko Fínskeho zálivu vysuší a na jej mieste postaví výstavné mesto o ktorom sa bude všade rozprávať. Netrvalo dlho a Petrohrad sa stal sídelným mestom ruského cára a centrom obchodu na severe Európy. Za vlády Kataríny Veľkej a Alexandra I. sa z mesta na rieke Neva stáva výstavná skriňa európskych hlavných miest. Nové kostoly dvíhajú svoje kupole k nebu a vedľa nich vyrástli honosné paláce so žiarivými fasádami. Zlatým časom Petrovho mesta, ale nebolo súdené aby trvali naveky.
Začiatkom 20.storočia sa mestom prehnali vlny štrajkov nespokojných robotníkov, ktoré vyústili až vyhnaním cára zo Zimného paláca. O pár rokov neskôr nasledoval známy výstrel z Aurory a s ním príchod Októbrovej revolúcie. Hlavné mesto sa presunulo do Moskvy a po Leninovej smrti sa z mesta stal rázom Leningrad. Pod týmto menom prežil najväčšie utrpenie svojej krátkej histórie. Počas 2.svetovej vojny prebehla blokáda Leningradu, ktorá trvala necelých 900 dní a vyžiadala si životy takmer neuveriteľného miliónu ľudí. Aj napriek obrovským stratám Leningrad dokázal prežiť a vyslúžil si prezývku „hrdinské mesto“. Obyvatelia opravili svoje výstavné budovy a opäť mu dodali jeho nedostihnuteľnú eleganciu, ktorá sa dnes mieša s moderným spôsobom života. Dnes pri prechádzke jeho uličkami človek len ťažko uverí koľko si toho muselo mesto vytrpieť, pretože toľko krásy, ktorú pri takýchto potulkách uvidí sa mu nenaskytne len tak hocikde.
Na Zajačom ostrove
Petrohrad je zaujímavý tým, že kamkoľvek sa človek pohne narazí na niečo čo si zaslúži obdiv. Obyčajná cesta, na konci ktorej nás čaká maličký Zajačí ostrov so známou Petropavlovskou pevnosťou sa mení na vyhliadkovú trasu. Za Mramorovým palácom prechádzame na druhý breh Nevy po moste nesúcom meno sovietskeho revolucionára Trockého. Stačí len pár krokov príjemným nábrežím a rázom sme zoči-voči lodi, ktorej výstrel vstúpil do hrubých kníh o histórii ľudstva. Dnes kotví krížnik Aurora v pokojných vodách a víta návštevníkov do svojich útrob. V múzeu je vystavených niekoľko dobových artefaktov od starých námorníckych uniforiem, výstrižkov z novín až po makety lodí. Písal sa 7.október roku 1917 kedy dal Lenin rozkaz vypáliť z lode salvu ako signál pre vojakov na rozpútanie Októbrovej revolúcie.
Aurora sa aktívne zapojila aj do bojov v druhej svetovej vojne, ale po tom ako jej telo zjazvili ničivé bomby ju vrátili do Petrohradu, aby sa z nej stal symbol revolúcie. Odrazu na seba spoza stromov upozornia dva zdobené minarety. Tyrkysovo sfarbená kupola je imitáciou slávnej mešity Gur Emir z uzbeckého Samarkandu. Tento moslimský svätostánok je najväčším v celej severnej Európe a čoskoro oslávi okrúhlych sto rokov. Na Zajačí ostrov vedie krátky most. V jeho strede sa pristavuje veľa ľudí a snažia sa trafiť mincou na malý drevený kôl so soškou zajaca. Komu sa to podarí, splní sa mu vraj čo si zaprial. Túto hru na splnené sny majú Rusi vo veľkej obľube, pretože v celom meste je hneď niekoľko podobných miest. Dominantu ostrova tvorí 122 metrov vysoká, pozlátená veža katedrály sv.Petra a Pavla. Kto zaostrí na vrchol tejto štíhlej ihly uvidí ako okrídlený anjel drží v ruke kríž.
Za bránou stojí kamenná socha Petra Veľkého. Bol to on, kto položil základný kameň celého mesta a v spomínanej katedrále má svoju hrobku. Jeho strohý biely sarkofág zdobí kytica čerstvých kvetov a busta obľúbeného cára. Spoločnosť na poslednom odpočinku mu okrem iných robí aj Peter II. či Ivan VI. Skupinky turistov stoja pri hrobkách a zaujato počúvajú výklad sprievodkyne. Zrak od cárskych hrobiek odvrátia len keď im rozpráva o bohato zdobenom barokovom interiéri a ukáže na prepychový luster plný malých svetielok. Petropavlovská pevnosť je obohnaná mohutným kamenným opevnením, ktoré malo svojho času chrániť mesto pred Švédmi. Schody vedúce na tzv. Nevskaju panorámu otvoria návštevníkovi krásny panoramatický pohľad na mesto. Nad budovy vyčnieva ostrý špic Admirality a zlatá kupola Isakyjevského chrámu sa odráža na zvlnenej hladine rieky Nevy.
Poklady pod strechou aj šírym nebom
Starú pravdu, ktorá hovorí, že skutočná krása sa ukrýva vo vnútri potvrdzuje návšteva Ermitáže. Za jej okúzľujúcou fasádou osvieženou slabozelenou farbou doplnenou zlatými detailmi sa skrývajú miestnosti naplnené históriou. Nielen artefakty, v niektorých prípadoch staré vyše 5000 rokov, ale ani samotné vyzdobené miestnosti Vás nenechajú na pochybách, že sa práve prechádzate jedným z najkrajších múzeí sveta. Staré egyptské hieroglyfy, skýtské zlaté nádoby, rímske sochy so zvodným pohľadom, orientálne koberce či obrovské maľované plátna staršie ako mesto samotné. Ak by sme však chceli vymenovať čo i len polovicu zo všetkých pokladov nestačilo by nám na to ani niekoľko dní. Múzeum je umiestnené v Zimnom paláci z 18.storočia na brehu rieky Nevy.
Pre bežného smrteľníka je problém si predstaviť, že tam niekde za jeho múrmi sa prepletá labyrint postavený z tisícky miestností a stovky schodísk. Až do roku 1917 slúžil palác ako domov pre cára, ale pri spomínanej revolúcii ho odtiaľto vyhnali. Nádvorie Ermitáže býva často plné ľudí čakajúcich na vstupenky. Dovnútra sa vchádza z obrovského Palácového námestia. V jeho strede stojí vysoký stĺp cára Alexandra I. Navždy bude pripomínať jeho pamätné víťazstvo nad „neporaziteľným“ Napoleonom. Pri západe slnka sa ho dotýkajú prenikavé slnečné lúče a červený granit pôsobí ako by bol stĺp zhotovený z čokolády. Na jeho vrchole stojí anjel so smutne sklonenou hlavou držiaci v ruke kríž. V 60.rokoch sa dokonca uvažovalo, žeby anjela vymenili za sochu Stalina, ale našťastie ostalo len pri nápade. Námestie je takmer stále plné ľudí. Skupinky, prechádzajúce sa páry, detské výlety a medzi nimi sa vždy motá niekoľko policajtov v uniformách. Kamkoľvek sa z námestia pozriem pred očami sa mi objavujú pamätníky z dôb cárskeho Ruska. Na konci námestia sa medzi budovami otvára víťazný oblúk nesúci bohyňu Viktóriu.
V jeho tieni si rozložilo niekoľko stánkov predajcovia suvenírov. Chceli by ste fotku s Petrom Veľkým alebo cárovnou Katarínou v nádhernej prepychovej róbe? Tu ste na tom správnom mieste. Ochotne Vám ich dvojníci za niekoľko rubľov zapózujú. Predavači ponúkajú malé, väčšie aj obrovské matriošky, staré vojnové odznaky, knihy alebo pohľadnice. S príchodom noci sa steny Ermitáže zahalia do zlatej farby. Je tak nádherne osvetlená, že sa vraciame najbližší most a so zatajeným dychom sledujeme ako sa zrkadlí na nočnej vodnej hladine.
Pri Chráme preliatej krvi
Kto si myslí, že sa pri prechádzke hlavnou tepnou mesta Nevskim prospektom vyhne pamiatkam je na omyle. Táto široká, štyri kilometre dlhá promenáda je lemovaná butikmi, obchodmi renomovaných značiek, luxusných reštaurácii a hotelov. Prechádza celým centrom a spája budovy Admirality s kláštorom Alexandra Nevského. Mladé ruské dievčatá sú oblečené podľa poslednej módy. Najčastejšie sú v krátkych minisukniach a s niekoľko centimetrovými opätkami sebavedomo kľučkujú pomedzi hradbu tiel. V jednej ruke tašky s menami módnych návrhárov, v druhej mobil a vo výklade ešte stihnú skontrolovať či je účes na svojom mieste. Nevskí prospekt pretína niekoľko menších kanálov a práve vďaka nim zvyknú niektorí ľudia označovať Petrohrad za „Benátky severu“. Na konci Gribojedovho kanála vyrastá rozprávkový kostol. S každým ďalším krokom, ktorým sa blížime, akoby rástol do krásy. Na prvý pohľad mi pripomína chrám Vasilija Blaženého na moskovskom Červenom námestí, ale tento mi príde ešte prezdobenejší.
Chrám preliatej krvi začali stavať v roku 1883 a dokončený bol až po necelých 25 rokoch výstavby. Miesto ani jeho názov nebolo zvolené náhodne. Preliata krv patrila ruskému cárovi Alexandrovi II., ktorý tadiaľto prechádzal 13.marca 1881 a zahynul pri nastraženom bombovom atentáte. Jeho syn mu dal postaviť tento nádherný večný pamätník. Vnútro kostola je zdobené živými biblickými výjavmi a podlahu tvorí farebná mozaika z tisícok malých kamienkov. Pozdĺž kanála sa vraciame za ľuďmi na hlavnú ulicu. Ešte predtým si však ideme do útulného podniku vychutnať tanier teplého boršču. Akokoľvek sa bude človek snažiť, taký dobrý boršč doma nemá šancu spraviť. Do ulice sa otvára park obohnaný stĺporadím, nad ktorým stojí povedomá katedrála. Ak si myslíte, že ste ho už niekde videli pritom ste doteraz neboli v Petrohrade, nemýlite sa. Kazanskú katedrálu totiž jej staviteľ Andrej Voronichin zhotovil na základe Baziliky sv.Petra vo Vatikáne. Dá sa tu vynikajúco oddýchnuť pozorovaním ako okolo nás plynie petrohradský život. Nevskí prospekt už začiatkom 20.storočia patril k najvychytenejším európskym bulvárom a svoju atmosféru nestratil ani dnes. Konské drožky sa však pribúdajúcimi rokmi zmenili na moderné autá.
K symbolu mesta
Za Ermitážou sa strácame v priľahlom parku. Ostrý špic budovy Admirality sa leskne na oblohe ako maják pri pobreží a naviguje nás tým správnym smerom. Symbolicky stojí len pár metrov od Nevy a tak sa niet čomu čudovať, že tu dlhé desaťročia sídlilo ruské námorníctvo. Aj dnes sa v jej okolí často potulujú mladí námorníci, pretože budova Admirality slúži ako škola. Na druhej strane rieky stoja na nábreží dva rovnaké stĺpy. Ich červené granitové telá zdobia alegórie veľkých ruských riek Volgy, Dnepru, Nevy a v neposlednom rade aj Volchy. Na pravé poludnie zaznie výstrel z kanóna a na vrcholkoch stĺpov sa objavia oranžovo-červené plamene. Pred budovou starej Burzy je do kovu vytesaná jej malá maketa. Prichádzajú k nej ľudia, obrátia sa chrbtom a snažia sa hodiť mincu tak, aby ostala na siluete stavby. Ak sa to podarí, môžete si zapísať čiarku, ktorá by sa mala premeniť na ďalší splnený sen.
Za honosnou budovou slabomodrej farby sa skrýva etnografické múzeum a Kunstkamera Petra Veľkého. Panovník bol známy svojou záľubou zhromažďovať rôzne kuriozity zvieracieho i ľudského sveta. Dominantou tejto oblasti je však obrovská pozlátená kupola Katedrály sv.Izáka. V čase svojej výstavby na začiatku 19.storočia bola katedrála dokonca najväčšia v celom rozľahlom Rusku. Zasvätili ju sv.Izákovi, ktorý bol zároveň patrónom Petra Veľkého. Katedrála patrí k nepochybne k najkrajším pamiatkam v celom meste. Jej obdivuhodná kupola dokonca inšpirovala budovu Kapitolu vo Washingtone a Katedrálu v Helsinkách. Ak je počasie na Vašej strane, oplatí sa vyšliapať cez 260 schodov a vychutnať si vyhliadku na mesto z vtáčej perspektívy. Na veľkom kameni stojí kôň na zadných nohách akoby sa chcel každú chvíľu rozbehnúť. Stojíme pri soche Bronzového jazdca. Kým New York má svoju Sochu Slobody, pre obyvateľov Petrohradu má socha Petra Veľkého na koni obrovský význam. Nie nadarmo ho povýšili za symbol ich krásneho mesta. www.kubus.blog.sme.sk www.blizkyvychod.eu
