Lofoty na bicykli

Kam sa vybrať, sever, juh, východ, západ? Po niekoľko týždňovom bádaní internetom ma najviac zaujala nedotknuteľnosť a rozmanitosť krajiny za polárnym kruhom Nórska – Lofotské ostrovy. Rozhodol som sa sem vybrať sám na bicykli.

Už po prvých cestopisoch som vedel, že to bude to pravé. No keďže ešte stále nemám vodičský preukaz, rozhodnutie vyraziť sem na bicykli bolo definitívne. Bol som si však vedomý, že čítať cestopis je jedna vec a ísť tam a uskutočniť zase druhá. Fyzicky som bol ale dobre pripravený, v tej dobe som končil plný tréning na bežecký maratón a často som bicykloval.

Čítajte ďalej, príde realita, ale i krásne zážitky

Príprava bola precízna, no balenie neisté, čo vziať a čo nie, predsa môj prvý cyklotrip. Let z Londýna bol bez problémov, rýchli checking a šup do oblakov smerom Bodo. Malé, pokojné letisko ideálne pre nervózneho turistu na stavanie bicykla a batožiny, dávam si načas, všetko dvakrát priťahujem, upevňujem. Montujem slovenskú vlajku a môžem vyraziť. Trošku zmätene hľadám malý prístav pre trajekty. Po pár minútach už vidím navigačné značky. Od čakajúcich turistov zisťujem čas odchodu, štyridsať minút, čas na malé občerstvenie. Moja prvá plavba loďou. Nervozita sa po nalodení a pár námorných míľach premenila na blažený pocit. Vlna za vlnou opúšťame hlboký fjord, pomaly bezpečne popri ďalšej lodi smerom do Moskenes, môj štartovný bod na ostrovoch. Po celkom rýchlych troch hodinách, o jednej po polnoci beriem moje vozidlo, podľa mapky viem, že kemp je rovno cez cestu. Je tu prázdno, nocovať môžem kdekoľvek, vyberám miesto za skalnou stenou, s úvahou, že keby fúkal veľmi silný vietor od mora, ochráni ma, čo nakoniec bol dobrý nápad. Vychutnávam si ešte krásny výhľad na more, od toho vzrušenia ani zaspať nemôžem.

Ráno ma vyťahuje slniečko zo stanu, aby ma hneď po pár minútach dážď zahnal späť. Prší, prší a prší. Teda čakám s balením, medzitým idem nakupovať niečo málo do blízkeho obchodíku. Po návrate sa mi prihovára nemecký turista, prešiel Lofoty pešo. Wau. Počasie sa veľmi nemení, tak balím stan, veď na toto som bol pripravený.

Smer na západ po malých dedinkách, zastavujem každú chvíľu na fotenie. Nestačím žasnúť, nikdy som nič tak krásne nevidel. Iné ako za monitorom počítača. Úprimne, vychutnával som si i tú hmlu, dážď a vietor. Patrí to k dobrodružstvu, nato tu predsa som. Prechádzam tunelmi, obdivujem malé rybárske domčeky s trávnatou strechou, krásne scenérie prístavu s loďkami. Ľudia sa mi prihovárajú, bolo skvelé sa pobaviť s pánom domácim o polnoci pri šálke horúceho čaju od jeho milej manželky. Aká pohostinnosť. Pri kempovaní som bol zo začiatku trošičku skeptický ohľadom krádeží a iných nepríjemných vecí, ale pri pohľade na otvorené okná na domoch, som pustil neistotu preč. Pokojne nechávam všetky veci vedľa stanu a snažím sa užiť si okolie. Prechádzky po pobreží, popod drevené sušiarne na tresky, až ku majáku, skúšam i more, no brrrr...

Ako som spomínal, tréning na maratón je drina, ale moja vlastná váha, váha bajku a nekonečné dlhé kopce, protivietor, to sklopí uši každému optimistovi.

Bolo jasné že desiatky kilometrov denne skrátim, a radšej si užijem krajinu. Menej je niekedy viacej. Pri jednej s popoludňajších siest, stretávam skupinku Holanďanov, s obdivom sa vypytujú, ja žasnem nad ich cestou na plachetnici po celom nórskom pobreží. Po chvíľke sa mi prihovára slečna v slovenskom jazyku, waaaw, neodmietam slovenské hašlerky, robíme fotky, prajeme si šťastnú cestu. Zastavujem tiež pri drevených kostoloch, stihnem prehliadku najstaršieho zachovalého vikingského múzea. Fotím, žasnem.

Nóri dubáky nekonzumujú, vôbec im nevoňajú

Kilometer za kilometrom je tu hlavné mesto ostrovov, Svolvaer, nezdržujem sa veľmi, ruch, priemysel, komín s fabriky mám každý deň v Londýne. Nie je to moja čerešnička na torte. Vydávam sa plánovane do kempu Sandsletta, rovno, rovno, doľava, rovno a som tam. Asi najväčší, ktorý navštevujem. Inak nocujem pri farmách, na plážach, lúkach...  Zapisujem sa na recepcií, kde chalan číta moje meno a v mojom rodnom jazyku. Onemel som skoro. On i priateľka tu sezónne pracujú ako kuchár a chyžná. Bolo jasné že sa nezdržím len jednu noc. Prvý večer sa zoznamujem i s majiteľkou, ochotne mi ukazuje kemp, saunu, vírivku, ešte podotýka, že keby hocičo potrebujem, stačí povedať. Večer popíjame slovenské pivko, kecáme do noci. Nový kamarát Marek mi ukazuje smer na pekný, nenáročný trek na kopec Matmora, niečo do 900 metrov nad morom. No kľukato päť hodín na vrchol. Ráno si teda privstanem. Sneh, tie výhľady na more, biele pieskové pláže. Milujem Nórsko. Na druhý deň zbierame obrovské dubáky, mňa prekvapuje ich rozšírenie i takto ďaleko na severe. Mimochodom, Nóri dubáky nekonzumujú, vôbec im nevoňajú. Ja sa teším na praženicu.

Poobede nasadáme do kajakov, aké také skúsenosti s kanoistikou som mal s detských čias, príjemne oživenie spomienok. Ešte stíham i fotoaparát utopiť, ale moja predtucha a praktickosť kúpiť vode odolný a nárazu vzdorný sa mi opäť vyplatila. Funguje, je dobre.

Skúšam veľrybie mäso

Pádlujeme, smejeme sa, ja načerpávam energiu z okolia. Podvečer lovíme mušle na pobreží, po kolená vo vode hmatám po klzkých kameňoch malé riasy a na nich našu korisť. I to bol zážitok, plná taška padne večer vhod pri posedení. Kari a červené vínko s plodmi mora bola dobrá voľba. Taktiež skúšam, síce neisto veľrybie mäso.  Výrazné, tuhé, predsa len niečo nové pre mňa. Naozaj úžasné chvíle. Vymieňame si kontakty, za dva mesiace idem kúsok od ostrovov zase, určite sa ukážem. Lúčim sa, smer Svolvaer, trajekt smerom na pevninu. Mám zopár hodín, bicykel nechávam na námestí už bez obáv, kupujem a posielam pohľadnice, malé suveníry, chleba za päť eur, no, životná úroveň je vysoká. Prihováram sa pánovi v stánku na Whale safari. Skvelý zážitok, hoci kvôli počasiu plavby na najbližšie hodiny zrušili.

Lofotské ostrovy sú tým správnym miestom

Cestou trajektom si premietam miesta a zážitky, je jasné že sa sem určite vrátim. Po vylodení v Bodo moja cesta vedie do najbližšieho kempu pri letisku, asi štyri kilometre okrajom mesta. Staviam stan na vyhradené miesto, mám skoro cely deň a celú noc pred sebou. Dostatok času na prechádzku do lesa. Akoby tá čerešňa na torte, posledná noc bol zážitok. Búrka, no búrka akú v našich zemepisných oblastiach nemožno zažiť. Všetci bohovia mali za polárnym kruhom v tú noc hostinu. Môj stan prechádza skúškou, fakt tvrdou skúškou. Vietor polámal i stromy. Dážď ako s hadice. Bojím sa, či nepremokne, ale vydržal bez ujmy. Tento krát žiadna moja intuícia, ale náhoda zariadila, že stan som postavil na malom kopčeku, všetka voda stekala dole, ďalšej dvojici za krk. Uff, o tretej ráno im pomáham ratovať čo sa dá, no i tak sa topia v desiatich číslach vody. Rád by som im pomohol viacej, no lietadlo na mňa nepočká, musím baliť svoje veci. Počasie sa po ceste trošku umúdrilo, ale i tak na letisku mením oblečenie, suším batožinu.

No vôbec ma neopúšťa nadšenie z môjho výletu. Nadšenie s úžasnej krajiny, polnočného slnka, krásnej no zároveň drsnej prírody. Ak niekto naozaj túži zažiť pokoj, ticho, polárny deň trvajúci dvadsať hodín... Lofotské ostrovy sú tým správnym miestom pre Vás.