Autom zo Slovenska do Guinea Bissau, krajiny Bissauského karnevalu

Guinea Bissau je malá rovinatá krajina piesočných saván a riek s členitým pobrežím. Aby sme lepšie priblížili, kde sa nachádza, tak pod Senegalom, v Západnej Afrike. Aj tak ju však na Slovensku prakticky skoro nikto nepozná.

Ako som túto krajinu spoznal ja? Vďaka automobilovej rallye, ktorá mala cieľ práve v Guinea Bissau. Premýšľate, kde mala táto rallye štart? V Budapešti. To znamená, že sme urazili niekoľko tisíc kilometrov na vlastnom aute z hlavného mesta Maďarska, či ešte presnejšie, z Bratislavy. Toto rozprávanie by však nemalo byť o nás, ani o rallye, ale o samotnej krajine.

Darček na colnici

Guinea Bissau je jednou z najchudobnejších krajín sveta. Ľudia žijú predovšetkým z rybolovu a poľnohospodárstva, elektrina sa vo väčšine miest zapína až večer po siedmej. Nie je tu skoro žiaden priemysel až na zopár tovární na spracovanie kešu orieškov. To je vidno prakticky hneď pri vstupe. Možno na letisku ani tak nie, no my sme sem prekročili pozemné hranice so susedným Senegalom. A možno povedať, že šlo o skutočný zážitok. Cesty z červenej hliny boli pre naše autíčko riadnym orieškom, nakoľko pripomínali tankodrom. Samotná colnica bola v skutočnosti malý hlinený domček, pripomínajúci chatrče domorodcov, aké poznáme z prírodopisných filmov o Afrike.

Vo vnútri sedelo v zástupe za jedným pultom striedavo štyri až päť dôležito sa tváriacich colníkov a úradníkov. Naše údaje z pasov vypisovali ručne do veľkého zošita, po elektronickej databáze ani chýru ani slychu. No tvárili sa nadovšetko dôležito a všetko im trvalo patrične dlho. Pomerne strémovaní sme stáli pred nimi v zástupe a v upotených dlaniach stískali perá, kľúčenky alebo reklamné šiltovky. Bolo to „cadeau“, ako sa po francúzsky povie darček. Darček, ktorý si každú chvíľu mohli vypýtať. O chvíľu to už aj prišlo. Predtým ako nám vrátili pasy, bolo dané príkazom: „cadeau“! A my sme poslušne po jednom zaplavili úradníkov perami všetkých farieb. Vlastne, celá tá dlhá procedúra na colnici zrejme ani nemala iný význam, iba dostať – darček.

Portugalská kolónia

Tu ešte treba spresniť, že hoci „cadeau“ je francúzske slovo, nakoľko skoro celá západná Afrika ako bývala kolónia Francúzska používa práve tento nádherný jazyk, Guinea Bissau bola kolóniou Portugalska. Colníci nám tak vlastne vyšli v ústrety a použili už tak dôverne známe slovíčko zo Senegalu, Mauretánie, či Maroka, kde chcel rovnako každý policajt a úradník za všetko svoj darček.

Krajina bola pod nadvládou Portugalcov, neskôr sa zmenila na zámorskú kolóniu a samostatnosť vyhlásila až v roku 1974.

Od toho času, ako to už býva zvykom v prakticky všetkých krajinách Afriky, prešla búrlivým vývojom. Pritom sa striedali obdobia krátkej stabilizácie s obdobiami konfliktov, ktoré boli asi najvypuklejšie v občianskej vojne v roku 1998. Možno povedať, že politická situácia je v Guinea Bissau dodnes veľmi nestabilná.

Naposledy tu vlastného prezidenta zavraždili v roku 2009 priamo v prezidentskom paláci.

Cudzincov a prípadných turistov sa však táto hrozba väčšinou netýka, nakoľko účty si medzi sebou vybavujú najmä rôzne domáce mocenské skupiny. A tým záleží na tom, aby sa počas ich panovania turistom neskrivil ani vlások na hlave.

Čo sa nás však týkalo pri prejazde vnútrozemím, boli doslova útoky húfov detí, ktorých cieľom bolo získať čo sa dá. A či už po dobrom, alebo po zlom. Samozrejme pýtali darčeky, sladkosti a celkovo, čo videli. Keď sme všetko rozdali, pýtali naďalej. Boli sme nútení utekať a tento útek sa vlastne zastavil až v hlavnom meste Bissau. V dedinách sme už nemohli zostať, nakoľko nebolo ako umlčať rozvášnené detváky. Nemohli sme dokonca ani spomaliť, nakoľko sa malí chalani vyšplhali na auto a počas jazdy sa snažili uvoľniť a zmocniť sa všetkého, čo sme mali na streche.

Pomohlo jedine zastaviť, spustiť krik a pohroziť palicami. Nerád to priznávam, no inak sa nedalo. Mali sme v aute množstvo darčekov, ktoré sme rozdali v školách chudobných dedín. No ťažko vysvetliť deťom, pre ktoré je cudzinec stelesnením bohatstva a priam bytosťou z iného sveta, že už nič nemáme. A tak nám neostávalo nič iné, len čím skôr prebrázdiť krížom cez celú krajinu do hlavného mesta. Pritom ale rozhodne nemožno povedať, žeby sme sa tu cítili v nebezpečenstve alebo nepríjemne. Všetko sme brali s pochopením a nadhľadom, veď aj my sme boli kedysi bytosťami s detskou dušou...

Bissau - Mesto koloniálneho pôvabu

Samotné mesto Bissau pôsobí na prvý pohľad pomerne ospalo a zdevastovane. Nachádza sa v delte rieky Geba na pobreží Atlantiku a je tu aj pomerne veľký prístav. Hneď za mestom sú však parádne tropické pláže na pobreží Atlantiku, kde sú do budúcnosti obrovské rezervy v turistickom ruchu. Krajina má rezervy aj v zásobách ropy a fosfátov, ktoré sa nachádzajú na pobreží. No nestabilná politická situácia a nedostatok financií zatiaľ neumožnila rozbehnúť ťažbu nerastov. V tomto je však veľká budúcnosť tohto malého štátu.

Na vzhľade samotného mesta sa podpísali roky konfliktov a možno z určitosťou povedať, že sa tu už riadne dlho nič nezmenilo. Do obnovy mesta nevložil nikto ani korunu už veľmi dlhú dobu. Za zmienku stojí Prezidentský palác, veľká budova s neoklasicistickou fasádou a pevnosť Fort Sao José. Je tu napríklad aj múzeum s množstvom afrických artefaktov.

Nemožno však povedať, žeby bolo Bissau mesto škaredé. V centre je zachovaných niekoľko koloniálnych budov, sú tu aj kaviarne a reštaurácie. Mne sa Bissau veľmi páčilo. Malo svoju zvláštnu atmosféru a ešte aj v tých ošarpaných budovách bolo cítiť náboj. Náboj niečoho, čo ťažko popísať. Nazval by som to koloniálnym pôvabom. Alebo ešte lepšie prirovnaním, akoby šlo o spiacu Šípovú Ruženku, ktorú stačí pobozkať a ona ožije novým životom.

Bissauský karneval

Čím sa však Bissau preslávilo zrejme najviac po celom svete, je Bissauský karneval. Hoci, priznám sa, ja osobne som o ňom nikdy predtým nepočul. Niekoľko dní trvajúci kolotoč zábavy, masiek, spevu a vystúpení rôznych škôl samby. My sme mali to šťastie, že tomu tak bolo práve v čase našej návštevy, začiatkom februára. Ulice mesta sa každý večer zaplnili desiatkami tisíc hlavne mladých ľudí, všade znela hudba a z nadšených očí bola cítiť veselosť a dobrá nálada. Nezabudnuteľná pestrosť farieb, temperamentu a exotiky.

A pritom musím povedať, že vôbec sme sa necítili nebezpečne alebo obťažovaní. Na rozdiel od mnohých dedinských kolotočových zábav na Slovensku, kde o konflikty často nie je núdza. Možno k tomu prispel aj fakt, že obyvatelia Bissau pri zábave nekonzumujú toľko alkoholu ako Slováci. Možno naň nemajú peniaze a možno ho ani nepotrebujú. Venujú sa hlavne spevu a tancu. Ako nám neskôr povedal rodený Portugalčan a majiteľ malého a nie veľmi útulného penziónu, kde sme sa ubytovali: „Domácim ide spev, tanec a zábava perfektne...“ A s úsmevom dodal: „Horšie je to už s prácou....“

Nešťastie sme mali len v tom, že na tomto festivale je prísne zakázané fotografovať a povolenie fotiť je riadne drahé. Možno je tomu tak aj preto, že tanečnice boli často praktický úplne nahé. Iba ozdobené kresbami na tele, s tenkým prúžkom látky medzi nohami. Poviete si, no a čo, aj tak by som fotil. Vôbec to však nebolo tak jednoduché. Na zákaz fotenia a celkovo na bezpečnosť dohliadala armáda policajtov v civile, navyše s fotením neboli stotožnení ani obyvatelia mesta.

Možno povedať, že si to počas karnevalu neželali. A tak sme to rešpektovali. Zostali nám tak hlavne spomienky a zážitky. Na známy festival v Bissau, o ktorom sme predtým nikdy nepočuli. No práve to je na cestovaní to očarujúce. Spoznávať neobjavené a zažívať nepoznané...