Jawami Pionier do Kazachstanu k Aralskému jazeru

Úsmev na tvári okoloidúcich, ten som videl keď som sa stal hrdým majiteľom Pioniera. Je to legendárny stroj, niečo viac ako obyčajná motorka. Takmer každý pri nej spomína na mladosť.

Zrazu je všetko krajšie a veselšie. No nikoho by ani nenapadlo že sa dá na nej cestovať. Väčšinou  ju využívali na presun do krčmi či potravín. Ja som na pionieri chodil do Garáže po svoju „poriadnu“ motorku a v podstate preto som si ju kúpil. Neskôr som na nej chodil do mesta, potom som spravil cestu okolo Slovenska a nakoniec som sa vybral do Rumunska! Keď som zistil že tento stroj ma odviezol za hranice štátu bez akýchkoľvek problémov rozhodol som sa pre niečo naozaj veľké...

Aralské jazero v Kazachstane

Bola tuhá zima keď prišiel za mnou Juraj a ukazoval mi kalendár ktorý tlačili v práci. Bolo na ňom 12 vecí ktoré čoskoro zmiznú z povrchu zemského. Strašné! Nádherné veci ktoré človek už nikdy neuvidí. Medzi nimi bolo aj Aralské Jazero v Kazachstane. Netrvalo dlho a dohodli sme sa štyria kamaráti – pionieristi, že si ho pôjdeme pozrieť pokým úplne nevyschne! A tak sa začal boj s vízami, vzácnymi radami a hlavne so samým sebou. Každá expedícia vyžaduje dáku daň! Expedícia je pre mňa výlet ktorý je nebezpečný a na ktorom zabudnete aký je práve deň. Napríklad Juraj sa vzdal istoty. Mal najlepšie platenú prácu v Bystrickom kraji. Zarábal 3 krát viac ako je priemer, dal výpoveď a išiel aby videl ARAL.

Trajekt sme zmeškali

26.06 to je deň nášho „odletu“. Nikto nám neveril, že to zvládnem a po štarte už vôbec! Ja som dostal defekt, Jurajov vozík za pionierom nefungoval a stroj bol ťažko ovládateľný, Lukášovi nešiel motor. Jedine Stanovi všetko fungovalo a to mal motorku 15 rokov nejazdenú a pred cestou vôbec neskontrolovanú mašinu. Napriek zlému štartu sme sa prvý deň dostali k Slovensko- ukrajinským hraniciam.  Máme 5 dní nato aby sme stihli trajekt ktorý nám pláva z Odesy do Batumi (gruzínska). Prechádzame moldavskom a každý deň sedíme na motocykli celých 16 hodín!  Ani to nám nepomohlo a Loď nám odplávala pred nosom. Musíme čakať 5 dní na ďalšiu. Žiaľ v nás dokázala uhasiť iba lacná ukrajinská vodka. Normálne by nám to nevadilo, ale pri ceste na východ ste ohraničený vízami ktoré si vybavujete dopredu. Každé meškanie znamená menej strávených dní v štáte do ktorého máte víza. Druhý trajekt bol aspoň lacnejší o cca 100 dolárov. Teda ako pre koho lebo Stana stihli pred nalodením okradnúť o 200 dolárov...

Krížom cez Gruzínsko a Azerbajdžan

Po troch dňoch plavby sme sa dostali do prístavného mesta Batumi. O Gruzínsku nás strašili že tu stále prší a že sú tu zlí policajti no opak bol pravdou. Vydali sme sa na cestu popod Kaukaz, nádherné nespevnené cesty po ktorých prejde za deň pár áut, také milujem. Vinárske oblasti kde keď zastanete a opravujete Pioniera prídu nadšený Gruzínci a núkajú vám víno. Pomaly sme sa približovali k prvej krajne kde sme potrebovali víza. Azerbajdžan, zaujímavá krajina a ak som si myslel že milších ľudí ako v gruzínsku nestretneme tak som sa mýlil.

V Azerbajdžane nás každý všade volal, jedlo sme dostávali zadarmo jediné čo v tomto štáte potrebovali je kupovať si benzín ale pri spotrebe 2 litre na 100 km to je minimálna položka.  My sme to mali namierené opäť do prístavného mesta Baku. Bolo to obrovské trojmiliónové mesto skade sme sa plavili už konečne do Kazachstanu.

Cenu má jedine sloboda!

V prístave sme stretli Poliakov na Hondách Afrikách. Plavba trvala deň. Nezabudnem nato ako sme sa okúpali v kaspickom mori a vydali sa do vnútrozemia. Také teplo ako som zažíval tam som v živote nezažil a keď konečne zafúkal vietor tak bol ešte teplejší a vôbec neosviežil. Ale na všetko sa dá zvyknúť a išli sme ďalej púšnou cestou kde raz za 200 km bola dáka benzinka smerom do mesta Beyneu. Tam sme prišli o tri dni neskôr ako Poliaci na Hondách Afrikách. Oni tam ostali zaseknutý lebo sa im pokazila spojka. Samozrejme sme ich chceli pomôcť a ponúkali sme im naše pionierovksé spojky. Oni žiaľ museli čakať na náhradnú viac ako 15 dní a tak sme sa dohodli že na posledných 600 km púšťou si prenajmeme UAZ.

Po dni hľadania v meste sme našli blázna ktorý sa na toto šialenstvo dal nahovoriť a išiel s nami. Šofér bol Bacha a navigátor Kendžike. K Aralu sme išli tri dni autom ktoré bolo v horšom stave ako naše pioniere. Do teraz nechápem ako sme to mohli zvládnuť. Ale Aral sme museli vidieť to bol náš plán cesty a ten sa nám aj splnil. Stálo nás to veľa času, úsilia ale stálo to zato. Bola to nádhera a my sme museli ísť k brehu ešte hodinu pešo. Všetko okolo bolo mŕtve. Škoda, chcel by som vidieť toto jazero keď žilo a jazdili po ňom lode. Muselo to byt fakt úžasné ale som rád že som videl s neho aspoň kúsok lebo za chvíľu aj tak zmizne s povrchu zemského. Tu bol koniec našej cesty, no my sme sa museli ešte dostať domov. Spať sme nešli už žiadnym trajektom čo nám k ceste aralu ušetrilo toľko času. Išli sme severom cez Rusko kde sme stretli veľa skvelých ľudí. Škoda že sme sa tam nemohli zdržať viac ako tri týždne kvôli vízam, no snáď sa tam ešte vrátim.

Na Slovensko sme dorazili po dvoch mesiacoch. Pre každého z nás to bol nezabudnuteľný zážitok. Každý z nás si niečo z tohto výletu zobral. Ja sa napríklad od teraz na svet pozerám úplne inak. Vôbec ma nezaujímajú materiálne hodnoty. Cenu má jedine sloboda!  Samozrejme že po tomto výlete sa nedalo sedieť doma a preto som išiel ďalej. Čakala ma Južná Amerika.....

Z cesty do Kazachstanu a Južnej Ameriky bývajú pravidelné prezentácie na festivaloch a kluboch po celom Slovensku. Termíny prezentácii zverejňujem na facebook.com/napionieri alebo na webe www.napionieri.sk