Pohorie Pyreneje ma lákalo už od útleho veku. Nie tak preto, žeby som o ňom počul veľa z rozprávania. Skoro nikto tam totiž v čase mojej mladosti nebol. Nakoľko sú Pyreneje na hranici Španielska a Francúzska, železná opona robila svoje.
Horali spod Tatier, túžiaci po vyšších končiaroch, smerovali v drvivej väčšine na východ, do bývalého Sovietskeho zväzu. Tu zdolávali kopce Pamíru či Kaukazu. No Pyreneje boli bokom, hoci oveľa bližšie a oveľa nižšie. Aj tak som však o Pyrenejách veľa čítal, ani nie tak v súvislosti s ich prírodnou krásou, ako skôr z dobrodružných románov z čias Napoleona alebo rytiera Rolanda. Keď sa armády snažili prekročiť priesmyky, v okolí ktorých žili hrdí horskí ľudia. Neskôr, keď sa už dalo voľne cestovať, som ale uprednostnil iné priority. Vzdialenejšie, neraz za oceánom v predstave, že tam je tá pravá krása.
- Pritom zisťujem, že prírodná krása starého kontinentu - Európy - je jedinečná a neopakovateľná. A tak je tomu aj v európskych pohoriach, medzi ktoré patria práve aj malebné Pyreneje.
Cirque de Gavarnie na francúzskej strane Pyrenejí
Toto leto sme sa do Pyrenejí vybrali na dva týždne s jasným cieľom. Čo najviac si užiť miestnu prírodu. Teda presnejšie, v pláne boli aj výlety do okolitých malebných mestečiek, ktoré su buď cestou, alebo sa nachádzajú učupené pod svahmi strmých hôr. Nebudem sa tu však zmieňovať o návšteve pútnického mesta v Lourdách či historického mestečka Carcassone. Poďme priamo k veci, do dedinky Gavarnie na francúzskej strane Pyrenejí.
Gavarnie, malebná dedinka pripomínajúca alpské strediská, je v nádhernom prírodnom prostredí, ba až sa mi tlačí na jazyk prirovnanie, v gýčovo krásnom prostredí. Nachádza sa v nadmorskej výške 1310 metrov, pričom v zime slúži ako centrum lyžiarskeho strediska a v lete zase ako centrum na turistiku. Jej popularitu len dokresľuje fakt, že u turistov je oblasť Gavarnie prezývaná ako „Lourdy francúzskych Pyrenejí“ alebo aj „Chamonix Pyrenejí“. My sme sa však veľmi nezaoberali tým, ako túto lokalitu častujú v reklamných brožúrkach a hneď po príchode sme vyrazili na asi štvrťhodinovú túru.
Grande Cascade, najvyšší vodopád Francúzska
Jej cieľom bol naozaj veľmi pekný vodopád Grande Cascade, ktorý padá z výšky niekoľko sto metrov, presne 422 metrov. Ide tak o vôbec najvyšší vodopád celého Francúzska. Vodopád sa nachádza v Cirque de Gavarnie, čo sa dá prirovnať ku kotline, vôkol obohnanej zasneženými vrcholkami strmých hôr. Naozaj sa nám tu naskytol úžasný pohľad.
Ľadovec tu vytvoril takmer dokonalú polkruhovitú dolinu, ktorú lemujú strmé kamenné steny vysoké neraz až 1400 metrov. Pohľad na biele ľadovce, vodopády, horské riečky, dramatickú panorámu hôr a v popredí zeleň rozkvitnutých lúk je naozaj nezabudnuteľný. Len škoda, že počasie nám neprialo, pri výstupe začalo husto pršať, hrmelo a lietali blesky. To je na horách nebezpečná situácia a tak sme zavelili na ústup. Museli sme tak upustiť od pôvodného zámeru a túru skrátiť. Napriek tomu sa mi však Cirque de Gavarnie vpilo nezabudnuteľne do pamäti...
NP Ordesa y Monte Perdido, najstarší národný park v Španielsku
Turistika však iba začínala a ďalej sme mali v pláne dvojdňovú turistiku po Národnom parku Ordesa y Monte Perdido. Ide o vôbec najstarší národný park v Španielsku, založený v roku 1918. Jeho srdcom je 15 kilometrov dlhý a viac ako 800 hlboký kaňon ľadovcového pôvodu. Je široký až tri kilometre a ak ho chcete prejsť za jeden deň, ide o štreku dlhšiu viac ako 12 hodín. Čo však veľmi po vlastnej skúsenosti neodporúčam, lebo cesta je to veľmi dlhá a po čase už aj jednotvárna. Ak sa však chcete dostať do priľahlých hôr, nič iné ako kaňon Ordesa zdolať vám ale nezostáva.
Pešo cez Pyreneje a Rolandovu bránu
Nás čakali celkovo dva dni uprostred nádherných hôr, snehu a ľadovcov. V stane, v lone prírody, čo je túžba všetkých horských turistov. V pláne je prekročiť Pyreneje z francúzskej na španielsku stranu. A navyše veľká výzva, výstup na najvyšší vrchol tohto národného parku, horu Monte Perdido /3355 m/.
- Monte Perdido je vôbec najvyššia vápencová hora Európy a zároveň tretia najvyššia hora Pyrenejí.
Na cestu sme vyrazili "naťažko“ zo sedla Col del Tentes /2208 metrov/
To znamená s komplet plnými batohmi, stany, spacáky, oblečenie, potraviny, ale do parádneho terénu v krajine, ktorá za každým ohybom ponúkala nové a nové výhľady. Niet sa čo čudovať, veď na území národného parku Ordesa y Monte Perdido je nespočetné množstvo prírodných krás. V pamäti mi utkvela najmä dramatická silueta tzv. Rolandovej brány. Obrovského skalného úkazu, pripomínajúce gigantickú bránu vysokú sto metrov a širokú štyridsať metrov.
- A to všetko vo výške približne 2804 metrov, v zajatí snehu a ľadu.
Navyše, Rolandova brána tvorí hranicu medzi Francúzskom a Španielskom, čo dodáva tomuto miestu na magickosti. Samozrejme, to všetko podporujú aj povesti, podľa ktorých bola táto trhlina vytvorená rytierom Rolandom, po ktorom je aj pomenovaná. Povesti hovoria, že skalu rozťal svojím mečom Durandom pri snahe ho zničiť, aby nepadol do rúk nepriateľom.
Pohľadom na Rolandovu bránu sme sa kochali dlho. Ešte predtým sme sa však osvieželi v neďalekej horskej chate, ktorá je priamo pod Rolandovou bránou. Je z nej na tento prírodný úkaz parádny výhľad, no opačným smerom sa naskytoval rovnako nezabudnuteľný výhľad zvrchu na Cirque de Gavarnie. Predtým sme navštívili Cirque de Gavarnie zo spodnej časti, pričom teraz sme boli práve v tých strmých horách, ktoré sme obdivovalii z doliny. Keď však už šliapete hore strmým ľadovcovým poľom, užívate si tento výhľad už o niečo menej. Situácia sa mierne zhoršila z hľadiska pohody. V pote tváre a chrapčiaci po vzduchu sa človek sústreďuje hlavne na pravidelný krok a aby neurobil v klzkom teréne chybu. Odmenou sú však neskôr fantastické výhľady a nezabudnuteľné pocity.
Výstup na Monte Perdido
Ešte si pripomeňme výstup na horu Monte Perdido (3355 m). V stanoch sme sa zobudili do chladného rána približne o štvrtej ráno, nakoľko sme plánovali vyraziť okolo piatej. Spali sme pri horskej chate Refugio de Góriz, ktorá sa nachádza na úpätí hory už na španielskej strane Pyrenejí.
Aj tu pritom platí pravidlo, že na území národného parku nemožno bivakovať. Ak však rozložíte stany po ôsmej večer a zdôvodníte to tým, že nemáte kde inde prespať, nakoľko vás chytila noc, ochrancovia parku to rešpektujú. Stan by mal byť však opäť zbalený hneď po východe slnka. To v prípade, že sa chcete vyhnúť celkom mastnej pokute. A tak sme to podobne vyriešili aj my. V podstate iná možnosť ani nebola, nakoľko chata Refugio de Góriz je vybukovaná často mesiace dopredu.
Ocitli sme sa v stanovom mestečku v spoločnosti Španielov a Francúzov, ktorí riešili situáciu presne tak isto. Totiž, v týchto dvoch krajinách je horská turistika veľmi populárna a musím povedať, že oba južanské národy majú perfektnú kondíciu a dobrú orientáciu v horách. Ak si myslíme, že Slováci sú národom horalov, bol by som radšej mierne skromnejší... Výstup na Monte Perdido bol skutočným zážitkom.
Prvé lúče slnka nás už chytili dávno na pochode, v objatí majestátnych skalných masívov. Na vrchol viedli zástupy turistov, ani náhodou sa nejedná o ľudoprázdne a izolované miesto. Z vrcholku hory je nádherný výhľad na celé Pyreneje. V dolinách bola vďaka inverzii hmla, vytŕčali len vrcholky zasnežených hôr, čo dodávalo tomuto dňu na magickom dojme. Zostupovali sme obohatení o parádne výhľady.
Dvaja chalani sme sa dokonca pod silným dojmom hodili na horského jazierka, ktoré sme míňali ešte ráno. Ráno by ma doň neprinútilo skočiť nič na svete. Fliačky snehu a absolútne ľadová voda boli smrteľná kombinácia. Rozrušení a zároveň rozhorúčení po výstupe sme sa však do ľadovej vody šupli bez váhania. V momente, keď ma objala mrazivá voda, napadlo mi jediné, „pekná blbosť“. Ledva som dostal skrehnuté telo z vody von. Ale už o chvíľu ma zohrieval skvelý pocit, že naše pyrenejské dobrodružstvo sa ešte ani zďaleka neskončilo...
Tip na 2-dennú túru v NP Ordesa y Monte Perdido:
Začiatok na francúzskej strane Pyrenejí, konkrétne na parkovisku v sedle Col de Tentes (2208m). Postupný výstup k Rolandovej bráne do výšky 2807 metrov. Tu prekročíte hrebeň a už sa dostane do Španielska. Ďalej nasleduje postupný zostup k chate Góriz, do výšky 2195 metrov. Tu je vhodné nocovať. Celková dĺžka: približne 10 hodín
Výstup na Monte Perdido:
Od chaty Góriz na vrchol Monte Perdido (3355 m) to trvá približne 7,5 hodiny. Je vhodné vyraziť v skorých ranných hodinách, chodníkom hore od chaty Góriz. Cesta nie je na počudovanie nijako zvlášť značená, to znamená, že treba ísť zo začiatku po dobre viditeľnom chodníku alebo nasledovať ďalších turistov. Zablúdiť sa v podstate nedá, cesta vedie stále nahor, výhľad nezakrýva žiaden porast.
Tip na 1-dennú túru v NP Aigüestortes, Španielsko:
Trasa vedie pozdĺž rieky Sant Nicolau. Začiatok na parkovisku Palanca de la Molina k jazeru Estany de Llebreda a ďalej k vodopádom Sant Esperit. Nádherné prostredie, možnosť kúpať sa vysoko v horách v horských potokoch a riečke. Ľahká, no nádherná túra o celkovej dĺžke cca 5 hodín.
