Dnes Dunaj patrí desiatim štátom. Väčšinou tvorí hranicu a spojnicu. Časy keď v podunajských štátoch nemala plavba ako doprava konkurenciu zďaleka nie sú hlbokou minulosťou. Plavba špeciálnych lodí naložených kamiónovými návesmi z bulharského Vidina do nemeckého Pasova trvá asi sedem dní.
Rovnaká jazda kamiónom trvala ešte v roku 1989, keď na východ od Viedne nebol dostatok diaľnic a colné formality neboli len formality, tiež sedem a niekedy aj viac dní.
Každá rieka je zároveň aj vodnou cestou. Závisí len od ľudí na jej brehoch, či nájdu dostatok tovarov, ktoré by sa mohli riekou transportovať. Najprirodzenejším tovarom je nepochybne drevo. Rieky pramenia v horách a tečú do nížin. Väčšinou to znamená, že samotná sila prúdu rieky dokáže odviesť náklad. A aj to, že samotný náklad je zároveň aj loďou (plťou), na ktorú sa dajú naložiť ďalšie tovary. Tieto pramice alebo plte museli mať, prirodzene kormidelné veslá na oboch koncoch.
Drevo
Rýchlosť prúdu, zradné skaliská a víry však spôsobovali dunajským lodníkom problémy. Nejedna plť a nejeden nákladný čln sú stále na dne našej najväčšej rieky spolu so svojimi posádkami, lebo Dunaj bol nad ich sily. Nevraviac už o tom, že plavba proti prúdu bola vážny problém, ktorý sa dal riešiť len za mimoriadne vysokých nákladov. Tam kde Britom či Francúzom stačili na umelých prieplavoch s tichou vodou 1-2 kone, ktoré z brehu ťahali plne naložený čln, na Dunaji muselo koní byť 60. Našťastie sa takémuto neefektívnemu nakladaniu s ťažným statkom dalo predísť zaangažovaním nevoľníkov a galejníkov. Tí nepotrebovali podkúvať, na pitie im stačila voda z rieky a najmä, keď boli nevládni, ľahko ich bolo vrátiť do rúk spravodlivosti. Zato taký kôň potreboval zverolekára.
Panské maniere
Dunajskej plavbe neprospievali ani protiturecké vojny a ostatné konflikty na území neskoršieho Uhorska. Kým spočiatku Dunaj zabezpečoval prísun vojsk, aby Turci pri pochode proti prúdu mali koho porážať, neskôr obchod zakapal na nepriateľstve Habsburgov a sultánov. Na hornom Dunaji mohla byť situácia lepšia nebyť toho, že miestni páni túžili, aby sa časť bohatstva presunula z nákladných priestorov lodí do ich hradných truhlíc. Vymýšľali si rôzne mýta a povinnosť vyložiť tovar na trhu. Keď neskôr cisárska moc vo Viedni zosilnela, snažila sa zemepánov trochu usmerniť. Prikázala im napríklad vyrúbať stromy na brehu rieky, aby kone ťahajúce protiprúdne člny mali kade kráčať. A zemepáni to aj porobili. Všetky stromy vyrúbali tak, aby popadali do vody a tým vytvorili prekážku plavbe. Keď skapala koza mne, nech skape aj cisárovi...
Prekážky
Zaujímavosťou je, že na slovenskom úseku Dunaja viedla plavebná dráha Malým Dunajom, lebo koryto toho veľkého bolo pre plavbu nevhodné. Meandrovalo, vytváralo množstvo ostrovov a božných ramien. Príčinou tohto javu je prudké zníženie sklonu dna Dunaja pri obci Sap (bývalé Palkovičovo, riečny km 1809). Spomaľuje sa tam rýchlosť prúdenia Dunaja a rieka si tam odkladá milióny kubíkov štrku. Menšie lode sa tomuto úseku rady vyhli plavbou po Malom Dunaji až kým na tomto dunajskom ramene nezačali vznikať vodné mlyny. Keďže mlynári mali záujem o všeobecný rozvoj spoločnosti počas zimných plavebných prestávok si stavali a zväčšovali hate, aby usmernili prúd vody k svojim technickým divom. A vytvárali prekážky plavbe.
Para skrotená
Keď v prvej polovici 19. storočia začínala na Dunaji paroplavba, lode na našom úseku opäť využívali koryto veľkého Dunaja. Prvý paník – kolesák menom Carolina – postavil nájomca mosta cez Drávu v chorvátskom Osijeku. Písal sa rok 1818, od plavby celkom prvej lode s vlastným strojným pohonom, francúzskej Pyrscaphe, uplynulo 32 rokov. Začiatkom septembra (2. 9.) doplávala Carolina z Viedne do Prešporku a po prenocovaní odplávala po prúde do Pešti. Po šiestich dňoch priplával z Viedne aj parník rytiera de Saint-Léon. Na palubu vzal 300 ľudí (asi nie na jeden raz) a previezoli ich po malom okruhu mestom, na ktorý vás aj dnes cez sezónu zoberú lode v osobnom prístave. Udelením privilégií začala éra paroplavby.
Regulácie
A s ňou aj problémy. Vodná cesta nemala parametre, ktoré by bolo treba. Lode a neskôr zostavy remorkéra a vlečných člnov nemohli využívať svoju nosnosť naplno lebo hĺbky vody neboli dostatočné. Po definitívnom ústupe Osmanov sa ukázalo že Katarakty medzi dnešným Rumunskom a Srbskom okolo kilometra 1000, sú väčšinu roka neprekonateľnou prekážkou. Od antiky akoby existovali dve rieky nad a pod touto reťazou kaňonov a útesov. Prišiel čas na inžinierov – nadšencov, ktorí presadili reguláciu rieky. Dynamitom vylámali v kataraktoch úzke plavebné kanály, v ktorých voda tiekla rýchlosťou do 20 km/h a proti prúdu lodiam pomáhali špeciálne remorkéry a neskôr aj lokomotíva. Na iných miestach stavali hrádze a výhony, bagrovali dno. Ochránili tým okolie od povodní, zamestnali chudobných roľníkov žijúcich na brehoch a zlepšili plavebné pomery. Trvalo to desaťročia. Neskôr sa na Dunaji postavili priehrady ako symboly bratstva a spolupráce (prinajmenšom spoločného záujmu o využitie hydroenergetického potenciálu rieky), ktoré pomohli aj plavbe. Naozaj problémové miesta pre plavbu dodnes ostali len dve asi desať kilometrov nad Devínom a úsek pod Sapom (Palkovičovom) po Visegrád (a Nagymaros).
Romantika
Paroplavba priniesla aj Prvú dunajskú paroplavebnú spoločnosť Erste Donau-Dampfschiffahrts-Gesellschaft (DDSG), ktorá sa na Dunaji plaví pod rakúskou vlajkou od roku 1829. Firma s takýmto menom funguje dodnes, len už nie je najväčšou riečnou paroplavebnou spoločnosťou sveta, ako bola v roku 1880 s dvoma stovkami motorových a 1000 lodí bez vlastného pohonu. V tomto období neboli jednotlivé funkcie na lodiach obsadzované náhodou – dedili sa. Kormidelníci – člnovodi napríklad pochádzali z Devína alebo Klížskej Nemej. Strojníci mohli byť len z miest, kde mali šancu stretnúť sa so zložitejšími zariadeniami. Ľudí, ktorí sa na lodi narodili, vyrástli a zostarli, často aj umreli, bolo v 19. storočí ohromné množstvo. Jednotlivé plavby trvali týždne a mesiace. Na člnoch ste našli sliepky, občas kozu (zabezpečovala čerstvé mlieko pre lodnícke deti). V noci sa neplávalo a každý kapitán sa snažil rozvrhnúť plavbu tak, aby sa nedalo zakotviť na inom kotvisku, len pri vychýrenej čárde alebo krčmičke. Neskôr sa vravelo, že vtedy boli lode z dreva a chlapi z ocele.
