Neľahká cesta k spisovnému jazyku. Štúrovská kodifikácia má vyše 170 rokov

Vzdelávať masy, robiť osvetu, pozdvihnúť utláčaný a podrobený národ. Bez kníh to pôjde ťažko, bez oficiálneho jazyka to bude nemožné. Trojica mladých a cieľavedomých Slovákov v tom má jasno – Štúr, Hurban a Hodža sa na fare v Hlbokom stretli kvôli kodifikácii slovenčiny 11. júla 1843, pred 171 rokmi.

Sťažujte sa väzniteľovi!

Štvorčlenná výprava na Viedeň s prvou slovenskou petíciou nezožala v roku 1842 valný úspech. Slovenskí vzdelanci adresovali rakúskemu cisárovi Ferdinandovi I. pokorné prosby, aby ich ochránil pred maďarským útlakom a perzekúciami. Cisára táto petícia asi veľmi nezaujala, pretože ju obratom poslal priamo do Budína. K slovenským záležitostiam nech sa vyjadrí uhorský palatín, ten to má predsa na starosti! Z kaluže do blata, Slovenský prestolný prosbopis s 200 podpismi bol šmahom ruky zamietnutý. Pre vedúcu trojicu slovenského národného života, z ktorej sa o pár desaťročí neskôr stal trochu neprávom postrach školských lavíc, to bol signál k ďalšiemu útoku. Zvonku sa na pomoc nedá spoľahnúť, musíme si pomôcť sami! Ako to však urobiť, keď nemáme vzdelané masy, priemerný Slovák vie len piť a lopotiť, a ešte aj tá hŕstka vzdelancov sa neustále hašterí? Ani jazyk Slováci nemajú jednotný – katolíci síce píšu slovenčinou z roku 1787, ktorú uzákonil Anton Bernolák, no evanjelici už roky používajú biblickú češtinu. Tá je pre Slovákov však čoraz nezrozumiteľnejšia, navyše snahy o jednotný československý jazyk, o ktorom sa sem-tam ešte básni, opäť miznú v nenávratne. Nedá sa svietiť, páni bratia, musíme urobiť aspoň, čo zmôžeme...

Ludovit Stur

Napísané je dané

Aby sme raz a navždy zakopali hlúpe jazykové vojnové sekery, potrebujeme pravidlá. Záväzné a presné pravidlá jazyka, ktorý by potom dokázal pozdvihnúť zaostalé Horné Uhorsko. Pevné rozhodnutie padlo 14. februára 1843. Po jasnej inklinácii k ľudovej slovesnosti sa odobril aj príklon k stredoslovenskému nárečiu – to je predsa len uchu lahodnejšie a hlave zrozumiteľnejšie, než Bernolákova západoslovenčina. Ak má jazyk fungovať a reprezentovať, musí byť živý, prirodzený, ale vedecky opísaný do najmenších detailov. Ľudovít Štúr, vtedy dvadsaťosemročný muž, sa ihneď hlási o vydávanie tlačeného periodika. Už názov Slovenskje Národňje Novini, samozrejme, pobúri maďarskú vrchnosť – a váha aj Viedeň, ktorá vydávanie povolí až roku 1845.

Modlitby vyslyšané: píšeme bez ypsilonu!

Mravčia práca na jazykových pravidlách vrcholí od 11. do 17. júla 1843 na fare v Hlbokom. Len pred pár mesiacmi sem z Brezovej pod Bradlom preložili evanjelického kazateľa Jozefa Miloslava Hurbana, teraz je táto stará budova dejiskom zásadného obratu. Slovenská vzdelanecká elita rokuje o kodifikácii spisovnej slovenčiny a prijíma pravidlá navrhované Šturom. Platí fonetická zásada píš, ako počuješ, odstraňujú sa niektoré bernolákovské grafémy (w, g), nejestvuje ypsilon, mäkké spoluhlásky sa vždy značia mäkčeňom (nie de, te, ne, ale ďe, ťe, ňe, hláska ľ neexistuje). Štúrovci neváhajú a aj keď oficiálne kodifikačné príručky ešte nie sú, hneď začínajú pracovať na uvedení novej kodifikácie do života. Prvou knihou v oficiálnej štúrovčine je Hurbanov druhý ročník almanachu Nitra z roku 1844.

Cestám tŕnistým naproti

Vyhrané však štúrovci ešte nemali ani zďaleka. 17. júla na Dobrej Vode navštevujú velikána slovenskej literatúry Jána Hollého. Tvorca významných klasických slovenských eposov odobruje nové pravidlá ambicióznych mladíkov, ale napriek tomu ostáva pri bernolákovčine. Koncom roka sa komplikuje situácia na bratislavskom lýceu a nasleduje známy protestný odchod Štúrovcov do Levoče. V roku 1844 vzniká v Liptovskom Svätom Mikuláši spolok Tatrín, ktorý má fungovať ako celoslovenská a celospoločenská platforma, ktorý má zjednotiť katolíkov aj evanjelikov v úsilí za spoločný cieľ. Štúrovčina začína fungovať v slovenskom povedomí množstvom nádherných básní Sládkoviča, Chalupku, Kráľa, či Botta. Hurban vehementne v polemikách obraňuje nový jazyk – brániť ho treba najmä proti generačne staršiemu Jánovi Kollárovi, ktorému pravdepodobne ani nevadí tak samotná kodifikácia, ako skutočnosť, že ju štúrovci po Hollom neskonzultovali aj s ním. 1. augusta 1845 začínajú vychádzať Slovenskje národňje novini s literárnou prílohou Orol tatránski, štúrovčina roku 1846 konečne dostáva kodifikačné príručky Nauka reči slovenskej a Nárečja Slovenskuo alebo potreba písaňja v tomto nárečí. Zdá sa, že Slovákom a slovenčine sa vďaka úsiliu hŕstky mladíkov konečne nad Tatrou blýska na lepšie časy, no revolučný a krvavý rok 1848 sa nezadržateľne blíži...