Hustá biela srsť, svalnaté telo, ľahké a obratné pohyby. Ostražitá a bystrá povaha ho predurčila na funkciu strážneho a pastierskeho psa, je však aj veľmi dobrým spoločníkom. Hoci sa slovenský čuvač neudomácnil v širšom povedomí tak ako by sa patrilo, je to bezpochyby výnimočné plemeno a mimo našich geografických súradníc ho nájdete len vzácne.
Srsť ako maják
Slovenský čuvač je už na pohľad impozantný pes. Svojou mohutnou konštrukciou sa hrdo môže postaviť vedľa ostatné strážne psy ako sú doberman či rotvajler; je výborne prispôsobený pre život v drsných prírodných podmienkach, a to nielen fyzicky, ale aj psychicky. Vďaka svalnatým nohám a pevným labám čuvačovi nerobí problém ani dlhší šprint v náročnom teréne, vrodená nebojácnosť ho zasa donúti postaviť sa akémukoľvek votrelcovi. Jeho nápadná biela srsť v minulosti nebola len estetickou devízou, ale mala aj praktické využitie – čuvač sa vďaka nej dal v noci ľahšie rozoznať od vlkov a ostatných dravých šeliem.
Čuvač a slovensko-maďarské spory
Podľa nálezov robili horské psie plemená človeku spoločnosť už pred 30 000 rokmi v prvopočiatkoch osídľovania európskeho kontinentu. K najstaršiemu predchodcovi čuvača sa dnes, prirodzene, dá dopátrať len ťažko, jestvujú však domnienky, že ním mohla byť tibetská doga alebo vlky z arktickej oblasti. Z týchto vetiev pravdepodobne pochádzajú všetky súčasné horské typy psov; jednotlivé plemená sa z nej vykryštalizovali až oveľa-oveľa neskôr. V našich podmienkach sa udomácnili tri: poľský podhalanský ovčiak, maďarský kuvasz a čuvač, ktorý mal vtedy prívlastok tatranský. V priebehu 19. a 20. storočia sa slovensko-maďarské spory odrazili aj v kynológii. Maďarskí chovatelia nepriali snahám slovenských kolegov o uznanie čuvača ako samostatného plemena. Tvrdili, že ide stále o jedno a to isté plemeno – maďarského kuvasza.
Pes z Tatier, profesor z Moravy
S tatranským čuvačom je najvýraznejšie spojené meno profesora Antonína Hrůzu z Vysokej školy veterinárneho lekárstva v Brne. Profesora Hrůzu zaujalo majestátne plemeno a koncom dvadsiatych rokov minulého storočia sa podujal na neľahkú úlohu podchytiť a došľachtiť týchto bielych chlpáčov. Z Tatier do Čiech doviezol dve nepríbuzné štenatá, psíka Jerryho a sučku Koru. Títo dvaja sa stali prarodičmi organizovaného chovu čuvačov v Československu. Ich prvé potomstvo bolo zapísané 4. júna 1929 v chovnej stanici Zlatá studna v Skalici nad Svitavou, ktorú prevádzkoval Hrůzov zať.
Slovák ide do sveta
Profesor Hrůza dôsledne organizoval chov slovenského čuvača, ktorý sa v pomerne krátkom čase pozoruhodne rozšíril. Inteligentné a samostatné psy spod Tatier si veľmi rýchlo získavali obľubu a pozornosť a v roku 1933 vznikol Spolek chovatelů psů tatranských ovčáckých čuvačů v Brně, ktorý sa čoskoro stal súčasťou Medzinárodnej kynologickej federácie. Po druhej svetovej vojne a smrti profesora Hrůzu sa chov tatranského čuvača dostal do citeľného marazmu a obnoviť sa ho podarilo až v šesťdesiatych rokoch. 14. augusta 1965 došlo k štandardizovaniu a finálnemu uznaniu čuvača za samostatné plemeno – už pod názvom slovenský čuvač. Prsty v zmene názvu mala slovenská zástupkyňa v medzinárodnej komisii Dr. Laufbergerová, ktorá sa obávala, že by si v zahraničí mohli „nášho“ čuvača mýliť s podobným poľským tatranským podhalanským ovčiakom.
Hlavne veľa pohybu
Na Slovensku je v súčasnosti 35 chovateľských staníc, ktoré sa venujú chovu a šľachteniu slovenského čuvača, každoročne je plemenu venovaných niekoľko výstav. Slovenský čuvač sa výborne osvedčil nielen ako ovčiarsky pes vďaka svojmu samostatnému uvažovaniu, ale aj ako priateľský a mierumilovný spoločník. V rukách dobrého chovateľa či trénera sa z týchto huňatých dunčov dajú vycvičiť aj vodiace či policajné psy. Čuvač je naozaj „plemenom pre všetko“, ak však uvažujete o jeho zadovážení, musíte brať ohľad najmä na jeho nároky ohľadom priestoru a voľného pohybu – horský pes v malom byte zrejme nebude veľmi spokojný. Nemalú údržbu vyžaduje tiež jeho hustá srsť. Za čas, ktorý venujete tomuto bielemu psíkovi, však na oplátku dostanete naozaj všestranného a verného spoločníka – či už hľadáte kamaráta, strážcu, alebo potrebujete večer pozaháňať ovce do salaša...
Foto: wikipedia.org, flickr.com
