Príbeh sovietskeho pilota Maresieva znie ako z nejakého survival thrilleru – brodiť sa sibírskou zimou, cez nepriateľské územie, s vážnym zranením a celých 18 dní, tomu sa povie výkon do kroník. Bol to človek s nezlomným odhodlaním a neochvejnou láskou k vlasti, či len obyčajný šťastlivec, pod ktorého slávu sa podpísala komunistická propaganda?
Klasické detstvo budúceho hrdinu
Alexej Petrovič sa narodil roku 1916 v mestečku Kamyšin, vzdialenom asi 200 kilometrov od Volgogradu. Otec sa práve obracal na bojiskách prvej svetovej a plány Lenina a Trockého urobiť z cárskeho Ruska Sovietsky zväz dostávali reálne kontúry. V nasledujúcich ťažkých rokoch nebolo okrem mrazu a hladných krkov ničoho veľmi nazvyš, a tak mal malý Alexej klasické detstvo budúceho hrdinu. S prázdnym žalúdkom a nezdolnou vôľou (ktorú podporovala matkina láskyplná, ale drsná výchova) drel školské lavice a už v mladom veku zistil, ako veľmi si červená ideológia váži ľudskú prácu. V detstve prekonal niekoľko vážnych chorôb, ktoré sa mu čas od času pripomínali celý život. Vyučil sa za kovoobrábača a ako robotník sa zúčastnil výstavby a spriemyselňovania mesta Komsomolsk na východe ZSSR. Sotva dvadsaťročný Maresiev však akoby mal pocit, že svojej vlasti slúži málo. Povolávací rozkaz do armády bol preňho vytúženou mannou z neba.
Hurá k oblohe!
Narukoval v roku 1937, no chvíľu mu trvalo, kým sa komunistickou byrokraciou prehrýzol k lietadlám. V štyridsiatom roku, keď už Európou hučala druhá svetová vojna, skočil štúdiá na vojenskej škole a o rok na to bol už plnohodnotnou súčasťou červenej armády. S hodnosťou podporučíka Maresiev začal v auguste 1941 lietať ako stíhač na stroji Polikarpov I-16. U veliteľov sa zapísal nielen svojou svedomitosťou, ale aj úspechmi – po ôsmich mesiacoch mal na konte štyri zostrelené nemecké lietadlá, no túto úspešnú fázu ukončil nemecký stíhač, ktorý ho 4. apríla 1942 zostrelil neďaleko Starej Rusi, mesta na ruskom severozápade.
18 dní, 60 kilometrov
Alexej Petrovič prežil pád svojho Polikarpova, no nebolo to bez následkov. Tvrdý náraz mu poranil nohy; doslova mu rozdrvil obe chodidlá. Neschopný chôdze sa odrazu ocitol za frontovou líniou, na území okupovanom nacistickou armádou. Nezávideniahodnú situáciu však tento dvadsaťšesťročný mladík odmieta považovať za fatálnu – rozhodne sa zabojovať a vrátiť sa k svojim. Počas osemnástich dní preplazil v sibírskych mrazoch viac než 60 kilometrov, prekročil bojové línie a pokračoval, kým ho pred akousi dedinkou nenašli dvaja chlapci. V dedine mu miestny mastičkár ošetril rany, nasledovať však musel neodkladný presun do moskovského lazaretu. Tam prichádza ortieľ – postupujúca gangréna zranených končatín môže znamenať jediné. Zachránenému vojakovi pod kolenami amputujú obe nohy.
So zaťatými zubami
O týchto osudných dňoch Maresiev v neskorších rokoch nikdy veľa nerozprával, preto podrobnejšie opisy jeho dobrodružstva chýbajú. Po krátkom období depresií a rozčarovania zo straty končatín Maresiev opäť raz zaťal zuby a predsavzal si, že sa do armády stoj čo stoj vráti. Celý rok sa zdokonaľoval v ovládaní svojich protéz a dokonca sa s nimi naučil i tancovať! Nevedno, či práve tanečné schopnosti presvedčili nedôverčivých boľševických aparátnikov, v každom prípade už v júni 1943 Alexej Petrovič opäť sedel v pilotnej kabíne a v auguste už pridával k svojim štatistikám ďalšie úspešné zostrely. Do konca vojny mal na konte 86 leteckých bitiek a 11 zostrelov. O jeho fascinujúci príbeh sa začali zaujímať novinári, počas vojny však publikovaniu bránil sám Stalin. Svet by si predsa mohol pomyslieť, že červená armáda je v dezolátnom stave, keď v nej musia bojovať už aj mrzáci...
Byť hrdinom v ZSSR
Maresiev sa dočkal tesne po skončení vojny. Už ako člen komunistickej strany sa stal národným pokladom, jeho heroická anabáza sa stala učebnicovým príkladom vojnového hrdinstva. Dostal niekoľko vojenských a štátnych vyznamenaní, medzi inými napríklad Odznak cti či Rád októbrovej revolúcie. V štyridsiatom šiestom odišiel z armády. Ako významnú súčasť komunistickej propagandy ho súdruhovia odvelili na štúdiá na Vysokú školy politickú, v roku 1956 získal doktorát z histórie. Neskôr pracoval v sovietskom výbore vojnových veteránov.
Z literatúry do opery
Maresievov príbeh inšpiroval nielen úradníkov na propagande, ale aj umelcov. V roku 1947 vyšla kniha Príbeh skutočného človeka spisovateľa Borisa Polevoja, ktorej sa za pár rokov predalo vyše dva milióny výtlačkov. Leví podiel na tom mali, samozrejme, úrady, podľa knihy následne vznikol film a dokonca opera, ktorú zložil skladateľ Sergej Prokofiev. Maresiev sa dožil tretieho tisícročia – zomrel v predvečer svojich osemdesiatych piatych narodenín 19. mája 2001. Sústrasť vtedy vyjadril rodine aj sám Vladimír Putin; v roku 2006 Maresievovi v rodisku odhalili pamätník. Jeho príbeh má aj dnes vďaka svojej pozícii v komunistických učebniciach mnoho odporcov a kritikov, stále v ňom však prevláda pozitívny náboj nezlomnosti ľudského charakteru a nepoddania sa osudu v žiadnej situácii. Jedno z najväčších ruských vojnových dobrodružstiev má snáď len tú smolu, že sa odohralo práve v Rusku. Stať sa tak na západnej pologuli, Maresiev by sa na nás dnes zrejme usmieval aj z krabíc od mlieka...
