Hoci sme už dobyli takmer všetky púšte, pralesy, arktické oblasti a veľhory, dokonca pomaly a isto sa púšťame aj do kolonizácie vesmíru, jeden sen každého správneho dobrodruha má ešte vždy ďaleko do svojho naplnenia.
Stále však pribúda vedcov a fyzikov, ktorí tvrdia, že cestovanie časom nemusí byť iba fantázia zo stránok sci-fi kníh.
Dopredu, naspäť ani krok!
Keby ste mali príležitosť vyviezť sa niekam strojom času bez akýchkoľvek obmedzení, kam by to bolo? Pozreli by ste si Cézarovu vraždu, alebo by ste sa len šli porozprávať so svojou prastarou mamou? Alebo by ste boli naopak zvedaví, ako to bude vyzerať o päť, desať, dvadsať rokov? Možno trochu smutnou správou je, že zatiaľ je omnoho jednoduchšie cestovať do budúcnosti. Aspoň v teórii. Výplod menom teória relativity od istého Einsteina nám totiž tvrdí, že ak by sa niekto pohyboval rýchlosťou blízkou rýchlosti svetla, čas by preňho plynul pomalšie ako pre niekoho, kto by ostal nehybný. Ak by sa nám nejakým raketoplánom podarilo túto rýchlosť dosiahnuť, chlapík v raketopláne by zostarol povedzme o pár hodín, kým na Zemi by medzitým uplynuli desaťročia. V praxi to má samozrejme pár háčikov – rýchlosť svetla sa zatiaľ zdá byť nedostižná, navyše pre chlapíka v raketopláne by už z takejto budúcnosti nebolo návratu. Ani keby sa mu naozaj, naozaj nepáčila.
Môže rozhodnúť víno
Tomuto cestovateľskému modelu fandí aj expert-súčasník Stephen Hawking. Taktiež síce nepopiera cestovanie do minulosti (čo je pri erudovanom fyzikovi samo o sebe čo povedať), vstupovanie do bližšej či vzdialenejšej budúcnosti je však vraj ďaleko pravdepodobnejšie. Hawking svojho času celkom svojsky experimentoval s cestovaním v čase – usporiadal oslavu, o ktorej informoval verejnosť až po jej skončení. Nulová účasť, ktorú mali z budúcnosti zabezpečiť stroje času, vraj dokazuje, že na cestovanie späť zatiaľ veľa šancí nemáme. No možno len mal pán Hawking nešťastnú ruku pri výbere vína, ktovie...
Akcia, reakcia, babička
Napriek všetkému sa cestovania do minulosti nevzdávame. Jestvuje napríklad teória červích dier. Údajne je ich náš priestor plný a dajú sa využiť na cestovanie štvrtým rozmerom priestoru – časom. Problémom však je, že diery sú príliš malé. Roztiahnuť ich do veľkosti napríklad kozmickej lode sa zdá rovnako ťažké, ako dokázať, že existujú... A aby to naše dobrodružné dušičky nemali úplne jednoduché, treba povedať, že cestovanie časom má aj svojich zarytých odporcov. Neustále omieľaným argumentom sú časové paradoxy. Jeden jednoduchý príklad – náš cestovateľ pri potulkách minulosťou zabije svoju babičku, skôr než stihne porodiť cestovateľovu matku. Sled udalostí je jednoduchý, cestovateľ sa nikdy nenarodí a tak ani nemôže cestovať do minulosti, aby zniesol svoju babičku zo sveta. Trochu perverzný príklad narúša nám známe prírodné zákonitosti, reakcia by totiž v žiadnom prípade nemala zmeniť či rušiť akciu...
Sci-fi pokračuje
Aj paradoxy však, ako sa zdá, môžu mať riešenie. Jedným z nich je teória, že čas má nejakú vnútornú ochranu pred nabúravaním minulých udalostí. Čo sa stalo raz, stane sa aj v repríze po cestovaní v čase, v našom príklade cestovateľ skrátka nedokáže zabiť svojho predka. Nech sa bude akokoľvek snažiť, okolnosti mu v tom vždy zabránia, babička vyviazne živá a zdravá a sled udalostí ostane nezmenený. Druhou možnosťou môže byť trieštenie realít – cestou v čase sa dostaneme do alternatívneho vesmíru, kde už pôjdu kolieska osudu po svojej vlastnej osi.
Držme si palce!
Nech sa tieto teórie zdajú akokoľvek bláznivé a pritiahnuté za vlasy, je isté, že sa nimi už seriózne zaoberajú fyzici a výskumníci vo vedeckých ústavoch a koncernoch. Kde-tu sa možno stretnúť aj s tvrdením, že tieto cesty sú dávno hotová vec, ktorú pred masovým rozšírením strážia tí mocní. Nech je to ako chce, fantazírovanie a rôzne umelecké diela týkajúce sa tohto fenoménu už snáď nezruší nič. V reáli to bude zložitejšie. S cestovaním v čase je to trochu ako s električkou na bratislavskú Hlavnú stanicu – my sa toho už asi nedožijeme, ale budeme držať palce našim potomkom...