Drsní strážcovia ruských hraníc, pokrvné bratstvo bojovníkov, ktoré prečkalo stáročia. A tiež roľnícke etnikum, ktoré spôsobovalo vrásky Stalinovi i mnohým historikom a ktoré nám ukazuje, že nič nie je čiernobiele. Kozácky svet určite nie.
Človek z toho ostane mierne v pomykove. Keď vám ich akoby mimochodom spomenú v televíznom spravodajstve, kozáci odrazu nie sú len zle vysvetlenou kapitolou z ôsmackého dejepisu, kozáci sú... čo vlastne? Národ, etnikum, zmiešanina rôznych iných národností, ľudia, ktorí len mali smolu, že sa v geografickom zmysle slova ocitli tam, kde sa ocitli, ľudia neobvykle poznamenaní vojnami, totalitami, či inými dejinnými zvratmi?
Za slobodu i koleno vŕtať!
Kozáci ako etnikum na prvý pohľad do encyklopédií vyznejú pomerne sympaticky. Síce skôr ako slobodomyseľných intelektuálov, revoltujúcich voči nevoľníctvu, v nich treba vidieť potomkov stredovekých roľníkov, utečencov, ktorým v porovnaní s kráľovským či cárskymi útlakom viac voňali šíre stepi. Napríklad dnes je už legendárnou ukážkou ich túžbe po slobode znenie listu, ktorí kozáci písali sultánovi Mohamedovi IV. Teórie o vzniku sa rôznia, niektoré pramene pôvod kozáctva odvodzujú dokonca až od výbojných Vikingov. Dejepis udáva 14. až 15. storočie ako približné obdobie, kedy sa začínajú etablovať kozácke spoločenstvá. Jeden z etymologických predpokladov hovorí, že slovo kozák znamená v pôvodnom preklade „slobodný človek“. Hovorím, celkom sympaťáci, títo kozáci...
Stav permanentnej vojny
Postupne sa rozrastajúce kozácke osady začali prijímať pod ochranu utečencov a roľníkov, zväčša slovanského pôvodu. Vznikali pololegálne komunity, ktorým začalo dochádzať, že to nebude len o obrábaní pôdy. Ich vojenské zameranie bola nutnosť, pretože na ich nezávislosť a územie útočili zo severu a z východu Poľsko a Rusko, z juhu Turci a rôzne kočovné kmene. Kozáci sa čoskoro dostali do stavu permanentnej vojny a vojnová korisť sa stala hlavným zdrojom obživy. V mene cára neskôr podnikali početné výpravy na "Ďaleký Východ" a aj hlavne ich zásluhou bol kolonizovaný Sibír. Ak by si niekto myslel, že bojovali iba motykami a sekerami, veľmi by sa mýlil. Kozáci sa postupne vypracovali na profesionálne vojsko s legendárnou a obávanou jazdou, bojovali na súši a aj na vode – vďaka jednoduchým a ľahkým lodiam, ktoré dlabali do kmeňov stromov. Najvýznamnejšiu usadlosť vybudovali strategicky v Záporoží na ľavom brehu Dnepra. Po dlhých bojoch s Poliakmi prijali v 17. storočí patronát cárskeho Ruska. Za touto rozporuplnou dohodou stál kozácky hajtman menom Bohdan Chmeľnický. Treba dodať, že v tej dobe nemal veľmi na výber – jeho povstanie proti poľskej šľachte, ktorého najvyšším cieľom bolo vytvorenie nezávislého kozáckeho štátu, bolo porazené a pre kozákov bolo prijateľnejšie „spriateliť“ sa s Ruskom, než s Osmanskou ríšou.
Z kaluže do blata...
V rámci ruskej armády mali kozáci výsostné postavenie ako elitné jednotky, z čoho pre celé etnikum vyplývali ekonomické i hospodárske výhody. Kozáci v bojoch proti Osmanskej ríši veľmi rýchlo získali povesť nebojácnych a hrdinských bojovníkov, vrhajúcich sa do boja po hlave, nehľadiac na následky. Storočia zdokonaľovania vojenského umenia prinášali ovocie. Po rokoch prešpikovaných bojmi sa ale ruský patronát postupne prestal ukazovať ako veľmi šťastný ťah. Kozácka autonómia a výhody sa totiž začali okliešťovať, až zanikli úplne. Kozácke jazdné jednotky však pod Moskvou fungovali naďalej, pravdaže, podľa toho, ako sa to Moskve práve hodilo. Okrem ochrany hraníc bojovali v rámci cárskej armády neskôr i v obidvoch svetových vojnách. Zmätok prvej svetovej vojny a októbrovej revolúcie spôsobil, že sa kozácke jednotky pridávali na obe strany konfliktu, až kým dilemu za ne definitívne nevyriešila Červená armáda. Po nástupe červeného socializmu prišla „dekozakizácia“. Slobodomyseľné vojenské jednotky nijako nemohli pasovať do kolektivizačných plánov.
...a do ešte väčšieho blata!
Druhá svetová sa na kozákoch podpísala okrem svojej ničivej sily aj jedným z fatálnych omylov. Stáročia slobodný a vojensky protežovaný národ len so škripotom zubov znášal sovietsku totalitu, kolchozy a prenasledovanie. Preto na Ukrajine vítali Hitlerových vojakov ako osloboditeľov, ktorí ich zbavia červeného jarma, netušiac, ako veľmi sa mýlia. Mnohí kozáci nacistom poskytli svoje služby, za čo celé kozáctvo po vojne stíhali najprísnejšie represie, ktoré podľa viacerých spĺňali definíciu genocídy. Následné pokusy sociálneho inžinierstva a riadené masové migrácie spôsobili, že o kozákoch pár rokov nebolo práve veľmi počuť. Po vojne boli kozácke jednotky z ruskej armády definitívne vyradené.
Čí si ty, kozák?
Narábať s celým národom/národnosťou ako figúrkou na šachovnici však nie je dosť dobre možné. Najmä nie s takým tvrdohlavým a dejinami ošľahaným národom, akým sú kozáci. Preto je len logické, že v súčasnej ťažkej situácii na Ukrajine opäť ožíva militantný kozácky duch a príslušníci tohto nepoddajného etnika znova siahajú po zbraniach. Dodajme, že situácia je naozaj ťažká a minimálne kozákom prajme, aby sa nedopustili podobného omylu, ako počas druhej svetovej.
