Očistec, ako „tretie miesto“ v záhrobí, vznikol koncom 12. storočia, snáď niekedy medzi rokmi 1170 až 1180, a rozširovať sa začal prostredníctvom exempiel a kázania v storočí trinástom.
„Vzhľadom na to, že katolícka cirkev, vedená Svätým Duchom, a v súlade so svätými Písmami a starodávnou Tradíciou Otcov, učila na svätých konciloch a veľmi nedávno tiež na tomto ekumenickom koncile, že existuje očistec, a že dušiam v ňom zadržaným pomáhajú modlitby veriacich a najmä prijateľná obeť oltára: prikazuje táto svätá synoda biskupom, že by sa usilovne pokúšali, aby táto správna náuka o očistci, odovzdávaná svätými Otcami a cirkevnými koncilmi bola učená, zachovávaná a všade vyhlasovaná veriacimi v Krista.“
(Dekrét o očistci. Tridentský koncil, 25. zasadanie)
Takto očistec definoval Tridentský koncil v decembri 1563. Ide dovtedy zrejme o najlepšiu oficiálnu definíciu. Kde sa však táto koncepcia vzala? Kedy a kde bola formulovaná po prvý krát? Nájdeme ju v Písme, tak ako to naznačuje tridentský dekrét? To sú niektoré z otázok, na ktoré by som sa chcel pokúsiť odpovedať, pričom však cítim povinnosť odkázať každého seriózneho záujemcu na literatúru uvedenú na konci, ktorá o celej problematike pojednáva omnoho podrobnejšie a tento článok je v podstate len jej zhrnutím.
Očistec v Písme?
Historici sa v zásade zhodnú v tom, že očistec nemá žiadnu serióznu oporu v Písme a teda, že z neho ani nemôže vychádzať. Philippé Ariés píše (viď zoznam literatúry na konci), že modlitby za mŕtvych nemajú žiadny základ ani v Starom ani v Novom zákone a táto doktrína teda musí vychádzať z pohanských tradícii. Toto strohé tvrdenie sa pokúsim podrobnejšie rozviesť v nasledujúcich riadkoch. Napriek tomu, že v Písme žiadny očistec nenájdeme, interpretácia niektorých textov predsa len hrala dôležitú úlohu pri jeho formovaní. Spoločne sa na tieto texty pozrieme a hoci nie je mojim cieľom zdĺhavo rozoberať ich výklady, budem musieť aspoň naznačiť niektoré evidentné problémy, ktorým by sme museli čelili, ak by sme sa príslušné texty snažili spojiť s katolíckou koncepciou očistca.
V starozákonnom kánone skutočne nenájdeme žiadny doklad o modlitbách za mŕtvych. Jediný židovský text, ktorý by sa dal použiť ako podpora takéhoto jednania pochádza až z prvého storočia p.n.l. a nachádza sa v spornej Druhej knihe Makabejskej. Sporná je preto, lebo jej kanonicita je problematická a protestantsky orientované cirkvi ju jednoznačne odmietajú spolu s ďalšími tzv. deuterokanonickými knihami, ktoré obsahujú Biblie katolíkov. Druhá kniha Makabejská sa nenachádza ani v hebrejskom kánone (Tenach) a bola napísaná po grécky v egyptskej Alexandrii. Príbeh v nej zachytený hovorí o Júdovi Makabejskom a o padlých bojovníkoch, u ktorých sa našli modlárske amulety (12, 38-46). Júda pochopil, že hriech modlárstva bol hlavným dôvodom, prečo jeho muži zomreli. Začali sa za nich teda modliť, hoci boli už mŕtvi, a dokonca vyzbierali peniaze, ktoré boli poslané do Jeruzalema ako obeta za ich hriech. Pisateľ textu toto počínanie označil za „veľmi krásny a šľachetný skutok.“
Pokiaľ ide o historické súvislosti, tie sú v tomto prípade veľmi zaujímavé. Podľa celkového kontextu Písma je jasné, že Židia a ani prví kresťania sa za mŕtvych a ani k mŕtvym nemodlili. Na druhej strane rôzne pohanské kulty preukazovali o zosnulých oveľa väčší záujem. Zaujímavé je, že praktiky nápadne podobné tým, ktoré môžeme vidieť v Druhej knihe Makabejskej, poznáme z Egypta. Známy staroveký historik, Diodóros Sicílsky, navštívil Egypt v polovici prvého storočia p.n.l. a tieto praktiky pomerne podrobne popísal. Príznačné je, že Druhá kniha Makabejská vznikla práve v Egypte a datuje sa do počiatku prvého storočia p.n.l.
Ak sa pozrieme na Nový zákon, dostaneme sa k veľmi zaujímavým textom. Ako uvádza Le Goff, pri zrode očistca stáli tri novozákonné texty. Prvý nachádzame v Matúšovom evanjeliu: „A kto by povedal slovo proti Synovi človeka, bude mu odpustené; ale kto by povedal proti Svätému Duchu, nebude mu odpustené ani v tomto veku ani v budúcom.“ (Mt 12, 32 ROH) Podľa stredovekých vykladačov Písma to znamenalo, že odpustenie niektorých hriechov je možné aj po smrti. Tento výklad katolícka cirkev drží dodnes. Odkaz na toto miesto Písma nájdeme priamo v katechizme (p. 1031). Odpustenie hriechov po smrti vyplýva z vyššie uvedeného textu len nepriamo, ale v celku logicky. Ak budeme ale zohľadňovať celkový kontext Biblie, ponúknu sa nám aj iné možnosti interpretácie. Napríklad podľa protestantských výkladov je slovné spojenie „ani v tomto veku ani v budúcom“ silným židovským vyjadrením slova „nikdy“ a neskrýva sa za ním žiadny iný význam. Tento výklad podporuje najmä Markovo (3,29) a Lukášovo (12,10) evanjelium, kde nájdeme záznam presne toho istého Kristovho rozprávania, avšak s celkom jednoznačným významom „nikdy“ – nič viac a nič menej. Okrem toho - ak sa zamyslíme aj takýmto spôsobom - môžeme si byť určite istí, že slovné spojenie „budúci vek“ hovorí o živote po smrti?
Druhé miesto, ktoré nás zaujíma, je prinajmenšom paradoxné, pretože obsahuje prvky, ktoré sú priam v protiklade s očistcom. Ide o príbeh o boháčovi a Lazárovi v evanjeliu podľa Lukáša (Lk 16,19-26). Tento text sa samozrejme nepoužíva ako doklad o existencii očistca, no vo vývoji doktríny mal dôležitú úlohu.
Lazár bol chudák, ktorý trpel veľkou núdzou a s nádejou líhaval pri dverách bohatého pána. Boháč sa nad ním nikdy nezľutoval a keď obaja zomreli, boháč sa ocitol v pekle, kde sa veľmi trápil, zatiaľ čo Lazár odišiel do lona Abrahámovho, kde zažíval radosť.
Práve lono Abrahámovo, v ktorom čakali spravodliví, v stredoveku predstavovalo akési „tretie miesto“, z ktorého nebolo možné zostúpiť do pekla, ale len vystúpiť do neba, rovnako ako v prípade neskôr utvorenej predstavy očistca. Le Goff lono Abrahámovo označuje ako „prvé stelesnenie predstavy očistca.“ Vzhľadom na charakteristiku tohto biblického miesta odpočinku, ktorá je s konceptom očistca v mnohých základných bodoch úplne v protiklade, znie toto tvrdenie trocha prehnane, avšak myšlienka lona Abrahámovho ako miesta čakania pred Posledným súdom predstave očistca skutočne predchádzala a pretrvávala až do 13. storočia. Očistec sa stal jeho čiastočnou náhradou a zároveň jeho skazou.
Posledné miesto, ktorým sa budeme zaoberať v súvislosti s očistcom je z historického hľadiska najdôležitejšie zo všetkých troch novozákonných textov. Ide o tretiu kapitolu Prvého listu Korinťanom, kde Pavol hovorí o ohni, ktorý sa zjaví „v posledný deň“ a „preskúša dielo každého, aké je.“ Dôsledkom toho niektorí veriaci utrpia škodu, lebo ich dielo zhorí. Budú síce zachránení, ale len „tak ako skrze oheň“ (1Kor 3,11-14).
Text je mimoriadne problematický a to je možno aj dôvod, prečo ho nenájdeme citovaný napríklad ani v katechizme katolíckej cirkvi, hoci z historického hľadiska je to text obrovského významu. V jednom z katolíckych vydaní Nového zákona priamo nájdeme poznámku, ktorá hovorí, že toto miesto „nemieri priamo na očistec, no tento text je jedným z prvých, ktorými Cirkev jasne formulovala toto učenie.“ V stredoveku sa skutočne súdilo, že Pavol hovorí o „očistnom ohni“, ktorým budú musieť prejsť všetci kresťania po smrti. Tieto neurčité a hmlisté úvahy žili až do samotného zrodu očistca a zrejme najviac sa oň zaslúžili. Podľa mnohých autorov mali drevo, seno a slama predstavovať rôzne ľahké hriechy. Zlato, striebro a drahokamy symbolizovali dobré skutky. Jeden z otcov očistca, Gregor Veľký, k svojmu výkladu pridal dokonca aj myšlienku, ktorá v biblickom texte paradoxne vôbec nie je. Gregor do svojich úvah zahrnul s úplnou samozrejmosťou aj materiály ako železo, bronz alebo olovo. Tieto sa spáliť nedajú a mali teda predstavovať smrteľné hriechy, ktoré nemôžu byť očistené.
Ak budeme hľadať očistec v tejto pasáži Písma, budeme musieť čeliť mnohým problémom. Prvým problémom je samotný kontext, v ktorom sa text nachádza. Ak by sme sa však pozreli viac na podrobnosti, oheň sa podľa Pavlovho rozprávania má zjaviť v deň Posledného súdu, aby „preskúšal dielo“ (nie očistil hriechy) každého kresťana. V ten jeden konkrétny deň. To znamená, že oheň sa ešte nezjavil a je to len predpoveď do budúcnosti. Ak by tento oheň mal predstavovať očistec – očistec ešte neexistuje. V teológii očistca je naopak neodmysliteľným aspektom práve to, že očistec „funguje“ len do dňa Posledného súdu. Pozoruhodným detailom je tiež skutočnosť, že tí, ktorých preskúša oheň, dostanú odmenu a tí, ktorých dielo zhorí, utrpia škodu. Odmena, o ktorej je reč, rozhodne nie je večný život, pretože večný život dostanú aj tí, ktorých dielo zhorí (budú zachránení akoby skrze oheň). Očistec však o žiadnych iných odmenách nehovorí. Je to miesto trestu, nie odmeny.
Starý či mladý očistec?
Očistec, ako „tretie miesto“ v záhrobí, vznikol koncom 12. storočia, snáď niekedy medzi rokmi 1170 až 1180, a rozširovať sa začal prostredníctvom exempiel a kázania v storočí trinástom. Oficiálne bol očistec prvý krát definovaný na Druhom koncile v Lyone roku 1274 a následne v roku 1439 na koncile vo Florencii. Skutočný triumf viery v očistec a jej masové rozšírenie medzi veriacich priniesla až rekatolizácia po Tridentskom koncile (1545-1563), ktorý očistec definoval dovtedy najpresnejšie v „Dekréte o očistci“ , ktorý som citoval v úvode. Ariés súdi, že očistec dokázal definitívne prevalcovať staré predstavy záhrobia práve až v 17. storočí.
Vidíme teda, že koncept očistca sa zrodil viac ako tisíc rokov po Kristovi. Pochopiteľne sa to nestalo „zčistajasna“, ale je za tým dlhý proces, ktorý nemôžme vynechať. Je však nutné mať na pamäti, ako príznačne poznamenáva Jacquess Le Goff, že „kto hovorí - hoci i poučene – o očistci v dobe od Rímskej ríše do kresťanstva 13. storočia, od sv. Augustína po sv. Tomáša Akvinského a potlačuje tým skutočnosť, že sa toto slovo objavilo medzi rokmi 1150 až 1200, tomu unikajú dôležité, ak nie tak najpodstatnejšie aspekty jeho dejín.“ (Zrození očistce, s.16.)
Očistný oheň a modlitby za mŕtvych
Ak budeme hľadať prvopočiatky tohto vývoja, musíme zájsť až do antiky. Modlitby za mŕtvych sa do kresťanskej praxe začali dostávať už pomerne skoro v prvých storočiach po Kristovi. Dokazujú to predovšetkým nápisy na náhrobných kameňoch, avšak je nutné priznať, že prvý nápis, ktorý hovorí výslovne o „vykúpení duše“, sa objavuje až na prelome piateho a šiesteho storočia. Prvotný optimizmus a dobré očakávanie po smrti, ktoré bolo v cirkvi prítomné v prvých storočiach, sa v tejto dobe začalo úplne vytrácať a bolo nahradené strachom. Z kresťanstva sa postupne vytratila istota spásy, ktorá bola taká charakteristická pre ranú cirkev, a nahradili ju hrôzostrašné predstavy pekelných trestov a nepredstaviteľných múk, ktoré po smrti čakajú každého hriešnika. Hroziace zatratenie nútilo ľudí k vymýšľaniu rôznych spôsobov, ako Boha pohnúť k milosrdenstvu. Podľa Ariésa sú práve modlitby za mŕtvych výsledkom tohto „vymýšľania“ a ako správne poznamenáva ďalej: „predstava, že údel zosnulých je možné vylepšovať prímluvami vyžadovala prijať predpoklad, že spása je neistá a peklo pravdepodobné.“ Približne v dobe rozšírenia modlitieb za zosnulých sa objavujú tiež penitenciály – teda kňažské spovedné príručky, v ktorých bol každý hriech „ohodnotený“ konkrétnym pokáním, prípadne peňažnou sumou. Ak bolo možné hriechy vykúpiť, museli mať svoju cenu.
Úvahy o očistnom ohni založené na texte v Prvom liste Korintským či na zmienke o krste ohňom (Lk 3,16) sa objavujú u cirkevných otcov už v treťom storočí. Známe sú predstavy Klementa Alexandrijského a Origena, ktorých učenie je do značnej miery inšpirované dedičstvom niektorých náboženských a filozofických prúdov pohanského Grécka. Paradoxné je, že jedným z prvých „otcov“ očistca bol práve Origenes, ktorý vyvinul v podstate úplne heretickú koncepciu zavrhnutú samotnou katolíckou cirkvou. Jeho učenie o univerzálnej spáse (apokatastasis) vytvorilo akýsi „očistec“ zo samotného pekla. Podľa Origena totiž neexistuje tak zatvrdený hriešnik, ktorý by nakoniec nemohol byť spasený a každý sa nakoniec po kratšej alebo dlhšej očiste v pekle dostane do neba. Učenie apokatastasis v extrémnejšom vyhrotení dokonca predpokladá spásu aj pre démonov a diabla. Origenovo poňatie nenašlo veľkú odozvu a teda ani pokračovateľov - praví otcovia očistca mali ešte len prísť.
Otcovia očistca
Pevnejšie základy „tretieho miesta“ boli zrejme položené približne v dobe rozšírenia zádušných modlitieb, teda už v 5. a 6. storočí. Zaslúžili sa o to sv. Augustín (354 - 430) a Gregor I. zvaný „Veľký“ (540 – 604), ktorých obrovský vplyv zaistil konečné vyformovanie tejto doktríny o viac ako päťsto rokov neskôr.
Severoafrický biskup – Aurelius Augustinus - je osobnosť, bez ktorej snáď ani nie je možné seriózne študovať dejiny stredoveku. Jeho vplyv na teológiu, filozofiu a na celkový vývoj katolíckej cirkvi, a tým pádom aj stredovekej spoločnosti, je v mnohých otázkach zásadný a často je preto označovaný za najväčšiu (teologickú) autoritu stredoveku. Uznával účinnosť modlitieb za mŕtvych a na formovanie očistca mal veľký vplyv svojim rozdelením ľudí do štyroch skupín podľa toho nakoľko boli „dobrí“ a nakoľko boli „zlí“. Ľudský život sa začal posudzovať podľa dobrých a menej dobrých, zlých a menej zlých skutkov. Podľa toho rozdelil Augustín ľudí na „úplne dobrých“, ktorí vystúpia priamo do neba, na „úplne zlých“, ktorých údelom je peklo, na „nie úplne dobrých“, ktorí musia podstúpiť ešte očistenie v očistnom ohni a na „nie úplne zlých“, ktorí síce pôjdu do pekla, ale ich trest je možné zmierniť modlitbami. V Augustínovom pojatí vznikli teda akési dve prostredné kategórie, ktoré sa v neskorších storočiach zlejú do jednej a z ľudí, ktorí do tejto kategórie budú patriť, sa stanú obyvatelia očistca. Augustín je okrem toho autorom myšlienky, že očistný oheň je bolestivejší ako čokoľvek, čo môže človek na tejto zemi okúsiť. Toto poňatie vďaka teológovej autorite zvíťazí a očistec sa stane miestom hrôzy a múk, ktoré sa s výnimkou dĺžky trvania ničím nelíšia od tých pekelných.
Až o viac ako storočie neskôr na Augustína nadviaže pápež Gregor Veľký. Dôjde k posilneniu a spopularizovaniu Augustínovho odkazu a Gregor pripojí niekoľko vlastných myšlienok. Tento pápež kladie očistné tresty na zem a nehovorí nič o žiadnom určitom mieste. Naopak zastáva názor, že očista prebieha na miestach, kde dotyčný človek hrešil a miesto očisty tak zostáva nevymedzené, nejasné a značne individuálne. Jasne však rozlišuje dôsledky ľahkých a smrteľných hriechov. Ľahké hriechy sa dajú odčiniť kajúcnymi skutkami už za života, no čo je podstatné: po smrti je možné podstúpiť očistu tých hriechov, ktoré veriaci príslušným pokáním zaplatiť nestačil. Je však nutné podotknúť, že aj samotná očista a prímluvy živých po smrti sú prospešné len tým, ktorí si to skutkami a svojim životom zaslúžili. Skutočne podstatným „prínosom“ Gregora Veľkého je predovšetkým slúženie omší za zosnulých. V nasledujúcich storočiach sa táto prax veľmi rozšíri a zádušné omše sa stanú najúčinnejším prostriedkom záchrany pred mukami očistného ohňa.
Zdá sa, že po Gregorovi chýbal už len malý krôčik k tomu, aby očistec mohol vzniknúť. Možno áno, no na to aby sa tento „krôčik“ stal realitou, muselo v skutočnosti ubehnúť ešte ďalších päťsto rokov! Počas tohto obdobia vývoj očistca jednoducho stagnuje. Objavujú sa početné videnia o cestách na onen svet, no teóriu očistca nijak prelomovo nerozvíjajú. Existuje očistný oheň a rôzne jeho interpretácie, ktoré sa viac či menej od seba líšia, no väčšinou sú postavené na učení Augustína a Gregora. Augustínove myšlienky o posmrtnej očiste opakuje ešte v polovici 12. storočia aj Peter Lombardský vo svojich slávnych Štyroch knihách sentencií. Iný autor 12. storočia, Peter Pullus, si kladie otázku, kde očista hriechov prebieha a priznáva, že o tomto tajomstve nič nevie. Títo učení muži ani po päťsto rokoch od Gregora Veľkého stále nerozoznávali žiadne „tretie miesto“. Podľa výsledkov rozsiahleho výskumu Jacquesa Le Goffa teda očistec minimálne do roku 1170 neexistuje.
Očistec je na svete
Slovo purgatorium (očistec) sa prvý krát objavuje v komunite parížskych teológov. Prvým, kto ho použil by mohol byť Peter Comestor a hoci nie je tak celkom možné určiť presný rok, mnohé indície naznačujú tomu, že sa tak stalo niekedy v desaťročí 1170 až 1180. Očistec sa konečne zrodil. „Tretie miesto“ malo stanovenú svoju funkciu a konečne aj svoje pomenovanie. Od tejto chvíle prebieha teologická diskusia a svojimi názormi významne prispejú muži ako Peter Cantor, sv. Bonaventura alebo slávny Tomáš Akvinský. Nová koncepcia sa dostáva do exempiel a samozrejme do vízií a príbehov o cestách na onen svet. Už niekedy po roku 1180 vzniká slávne rozprávanie o videní írskeho rytiera Oweina v Traktáte o očistci svätého Patrika. Očistec svätého Patrika je konkrétne miesto (jaskyňa alebo jama) na ostrove v írskom jazere Lough Derg, kde sa mal nachádzať vstup do podsvetia a ak tam človek prežil jednu noc, dosiahol úplné odpustenie hriechov. O veľkej popularite miesta i spisu svedčí okrem iného aj cisterciánsky mních, Caesarius z Heisterbachu, keď vraví: „Ak niekto pochybuje o očistci, nech sa vydá do Írska, navštívi Očistec svätého Patrika, a pochybovať prestane.“ (Dialogus miraculorum. XII,38.) O očistci pochybovali predovšetkým stredovekí „kacíri“, „heretici“ a Gréci (východná cirkev). Tzv. evanjelické herézy od 13. storočia až po reformáciu mali obvykle jeden spoločný menovateľ – odpor proti očistcu. Svojim odporom rozdúchavali polemiky a teda rozvoju novej koncepcie v podstate napomohli. O víťazstve očistca svedčí okrem iného aj jeden zo skvostov svetovej literatúry z prvej polovice 14. storočia. Danteho Božská komédia, príznačne rozdelená na tri časti: Peklo, Očistec a Raj.
Počas trinásteho, štrnásteho a pätnásteho storočia sa teda doktrína očistca postupne upevňovala a s ňou tiež počtárstvo a kupčenie s odpustkami, proti ktorému v roku 1517 vystúpil Martin Luther. Paradoxné je, podobne ako v prípade stredovekých heréz, že práve reformácia do veľkej miery napomohla definitívnemu presadeniu očistca medzi ľudovými masami v 16. a 17. storočí. Odpor voči niektorej z doktrín katolíckej cirkvi mal často za následok jej posilnenie. Je tomu tak aj v prípade reformácie, ktorá tvrdo vystupovala proti očistcu, odpustkom alebo uctievaniu Panny Márie a svätých. V krajinách, kde rekatolizácia napokon zvíťazila nad protestantizmom (ako napríklad v Čechách a na Slovensku), sa práve tieto prvky vďaka vynikajúcej spolupráci násilných a donucovacích opatrení s rozsiahlou pastoračnou a vzdelávacou činnosťou katolíckych inštitúcií a rehoľných rádov, nevídane posilnili. Zlatý vek očistca bol ešte len pred dverami.
Očistec a kresťanstvo (zamyslenie na záver)
Ak chceme pochopiť očistec, musíme pochopiť jeho hlavné výhody a princípy, podľa ktorých funguje. V tejto chvíli by som mohol rovno začať písať druhý článok. Mohli by sme sa podrobne zaoberať otázkou odpustkov a ich nesporných ekonomických výhod, otázkou moci cirkvi nad obyčajnými ľuďmi, ale i nad kráľmi a cisármi. Mohli by sme riešiť otázku moci nad samotnou smrťou! Cirkev predsa mala vďaka očistcu a modlitbám za mŕtvych možnosť priamo zasahovať do smrti a posmrtného osudu zosnulých. Takúto moc v podstate nemal žiadny svetský panovník – len pápež. V roku 1300 Bonifác VIII vyhlásil „Milostivé leto“, kedy bolo každému pútnikovi do Ríma udelené plné odpustenie hriechov.
Podľa katechizmu katolíckej cirkvi slovo „očistec“ označuje konečné očisťovanie vyvolených po smrti, aby mohli dosiahnuť potrebnú svätosť (p. 1030). Logicky to znamená, že Kristova obeť nebola dostatočná na dosiahnutie „potrebnej svätosti“ a túto svätosť je teda potrebné ešte nejak dosiahnuť. Keď som nad touto témou premýšľal, dostal som jeden trochu „kacírsky“ nápad: „odložím katechizmus a pozriem sa čo o očistení hriechov učí Písmo - prvotný zdroj informácii o tom, čo je a ako má vyzerať kresťanstvo.“ Pri svojom štúdiu som zistil, že podľa Biblie hriech (alebo trest zaň) nie je možné zmyť vlastnou aktivitou alebo dobrými skutkami a aj na základe nášho vyššie písaného textu sa domnievam, že v Písme nenájdeme ani žiadny doklad o akomsi „stroji“ (očistec), ktorý to urobí za nás po smrti. Prví kresťania evidentne verili, že ich očistil Ježiš Kristus, keď „nás umyl od našich hriechov svojou krvou“ (Zjv 1,5 ROH). Na inom mieste Biblia hovorí toto: „Ale ak chodíme vo svetle ako je on vo svetle, máme spoločenstvo medzi sebou a krv Ježiša, jeho Syna, nás očisťuje od každého hriechu“ (1Jn 1,7 KAT). Kristovi nasledovníci mali pevnú a radikálnu dôveru vo svoju spásu, ktorá sa neskôr začala vytrácať. K podobnému záveru dospel aj Philippé Ariés vo svojich Dějinách smrti, keď vraví: „Už z vizigótskych textov na nás dýchne presvedčenie, ak nie úplne nové, tak aspoň novo šírené a presadzované, že i posmrtný život má svoje úskalia. Cítime narušenie prvotnej dôvery: Boží ľud si už nie je tak celkom istý Božím milosrdenstvom, začína mať čím ďalej väčší strach z toho, že ho Boh opustí a ponechá v moci Satana.“(s. 193)
Mnohí ľudia veria v očistec, no ak by sa niekto spýtal mňa, či si myslím, že očistec je pôvodná kresťanská doktrína, bez výčitiek svedomia odpoviem, že nie. Možno si niekto povie, že to beriem akosi moc jednoducho, ale zistil som, že biblická myšlienka skutočne jednoduchá je. Písmo jednoducho očistec neobsahuje a podľa môjho názoru neobsahuje ani koncept odpustenej viny a neodpusteného trestu. V Izaiášovi 53 nájdeme tento text: „Bol prebodnutý za naše hriechy, zdrvený za naše neprávosti. Trest, ktorý nám priniesol pokoj, spočinul na ňom...“ Tak teda otázka na zamyslenie znie: prečo by sme mali byť trestaní za naše prestúpenia v nejakom očistci, keď náš trest podľa Biblie už niesol Kristus?
Zdroje
Vzhľadom na to, že tento článok do istej miery vyvracia tradičný pohľad na doktrínu očistca, a to bolo skutočne i jeho cieľom, je úplne nutné pripojiť k nemu minimálne základný zoznam zdrojov, ktoré som použil. Prakticky všetky faktografické informácie, ktoré som v článku uviedol nájdete v týchto prácach, pričom do pozornosti dávam hlavne diela jedného z najvýznamnejších svetových medievistov - Jacquessa Le Goffa:
- Ariés, Phillipé: Dějiny smrti I. Praha, 2000.
- Ariés, Phillipé: Dějiny smrti II. Praha, 2000.
- Dinzelbacher, Peter: Poslední věci člověka. Nebe, peklo a očistec ve středověku. Praha, 2004.
- Le Goff, Jacquess: Zrození očistce. Praha, 2003.
- Le Goff, Jacquess: Středověká imaginace. Praha, 1998.
- Le Goff, Jacquess (ed.): Encyklopedie středověku (najmä heslá: Hřích, Onen svět, Smrt a mrtví...). Praha, 2008.
Ešte dve veľmi dobré práce o úlohe očistca v dobe baroka (v článku som sa tým nezaoberal).
- Mikulec, Jiří: Barokní náboženská bratrstva v Čechách. Praha, 2000.
- Mikulec, Jiří: Náboženský život a barokní zbožnost v českých zemích. Praha, 2013.