Dôležitý bod súčasnej svetovej politiky je vývoj Egypta. Geograficky strategická a ľudnatá krajina prechádza obdobím boja o moc. V boji sa odrážajú aspekty, ktoré sa už v moderných dejinách Egypta objavili. Politický islam, vzťah autokracia – demokracia, militarizmus, vzťah k Západu...
Turci, Francúzi, Briti
Moderné dejiny Egypta a Západu sa výrazne stretli práve pred približne dvoma storočiami, a to v čase Napoleonovej výpravy do krajiny. Francúzska vojenská intervencia v Egypte (1798 - 1802) - súčasť konfliktu s Britániou - skončila síce neúspešne, symbolicky však otvorila krajinu európskym vplyvom, najmä britským a francúzskym. Odchod Francúzov znamenal nominálne obnovenie suverenity Osmanskej ríše v Egypte, reálne však znamenal začiatok ústupu Osmanov z priestoru. Moc v Egypte získal osmanský dôstojník albánskeho pôvodu Muhammad Alí, ktorý vystupoval v pozícii osvieteného absolutistu. Hoci de iure bol podriadený Istanbulu, de facto riadil Egypt ako suverén. S jeho vládou (1805 - 1849) sa spája prvá vlna násilnej modernizácie, ktorá bola podporovaná hlavne Francúzskom (mal francúzskych poradcov). Za vlády Alího nástupcov - Abbása I. (1849 - 1854), Saída (1854 - 1863) a Ismaíla (1863 - 1879) - pokračovala modernizácia krajiny, ktorá bola v réžii britských a francúzskych spoločností. Budoval sa prvý priemysel, telegraf, poštové služby, systém meliorácií, Briti postavili napr. železnicu z Káhiry do Alexandrie, Francúzi v rokoch 1859 - 1869 zas Suezský prieplav. Obe európske veľmoci si v čase novej etapy koloniálneho súperenia uvedomovali význam Egypta. Ten vzrástol práve po vybudovaní prieplavu, ktorý sa stal jedným z uzlových bodov svetovej dopravy.
Výdavky na modernizáciu Egypt zadlžili. Ismaíl bol preto nútený predať Británii egyptské akcie v Spoločnosti Suezského prieplavu a prijať do vlády európskych finančných kontrolórov (1 britský a 1 francúzsky úradník). Situácia predznamenala podobné javy, ktoré sa budú počas dejín 20. storočia často objavovať v postkoloniálnej Afrike. Snaha modernizovať rozvojovú krajinu pri nedostatočných príjmoch vedie k závislosti na západnom kapitále. S tým sa spája obmedzenie suverenity. Aj Egypt o ňu rýchlo prišiel. Snaha o zníženie vplyvu cudzincov za chedíva Taufíka (1879 - 1892) bola neúspešným pokusom nacionalistickej vlády a skončila po britskom vojenskom zásahu r. 1882, kedy chedív prijal britskú ochranu a Briti Egypt okupovali. Definitívne po právnej stránke sa stal britským protektorátom až na začiatku 1. svetovej vojny (1914).
Problematická nezávislosť
Po skončení vojny sa egyptská národná reprezentácia pokúšala na mierových rokovaniach presadiť požiadavku nezávislosti. Bola odmietnutá, avšak protibritské povstania r. 1919 a 1921 a generálna stávka r. 1922 prinútili Britov k zmene názoru. V roku 1922 vzniklo Egyptské kráľovstvo, ktorého suverenitu však naďalej Británia obmedzovala. Briti si vymohli právo dohliadať na armádu, vojensky a logisticky kontrolovať prieplav, realizovali napr. aj správu Sudánu ( oblasť bola v tom čase spojená s Egyptom ako tzv. kondomínium anglo-egyptský Sudán). Ústupky egyptskej vlády voči Britom kritizovali radikáli, roku 1929 vznikla strana Moslimské bratstvo. Britom sa darilo úspešne lavírovať v prostredí arabskej politiky až do r. 1951. Pomohli im k tomu drobné ústupky, ohrozenie krajiny v čase druhej svetovej vojny, priaznivo naklonené vlády (napr. vláda konzervatívcov zo strany Hizb – al – Ittihád), ale i rozhádaná stranícka scéna (najvýznamnejšie strany súperiace o moc boli Wafd, Saad, Hizb ash – Shaab, liberálni konštitucionalisti). V spomenutom roku zrušil premiér an-Nahhás obmedzujúcu spojeneckú zmluvu z roku 1936 a zmluvu o kondomíniu v Sudáne (1899). Nasledovali akcie odporu proti britskej prítomnosti, ktoré sa neobmedzovali len na demonštrácie, vypaľovanie britských podnikov, ale i na útoky proti britským jednotkám. Zo spleti nepokojov vyviedla Egypt sebavedomá armáda. Spolok slobodných dôstojníkov na čele s Muhammadom Nagíbom zvrhol kráľa Farúka, zrušil monarchiu a 18.6. 1953 vyhlásil republiku. Vojenská vláda dosiahla odchod britských vojsk a začala sa zahranično-politicky orientovať na východný blok a spoluprácu s ázijskými a africkými krajinami. To už na jej čele stál Gamal Abd an-Násir, ktorý znárodnil Suezský prieplav. Reakciou na to bola anglo-francúzska vojenská operácia v Sueze (1956), ktorá však nedosiahla stanovený cieľ – navrátiť Európanom kontrolu na vodnou cestou ( politicky tu museli ustúpiť pod tlakom USA a ZSSR). Suezská kríza a anglo-francúzsky ústup predstavovali veľkú politickú porážku pre upadajúce koloniálne mocnosti.
Násirov Egypt razil ambicióznu zahraničnú politiku, v ktorej sa snažil stať jedným z lídrov tretieho sveta a tiež lídrom v arabskom svete. Na vnútropolitickej scéne to bol vojenský autoritatívny režim, ktorý sa podobne ako jeho feudálni predchodcovia o storočie skôr pokúsil razantne modernizovať štát, hlavne jeho ekonomiku. Usiloval o svojráznu kombináciou nacionalizmu a socializmu, podobný eklekticizmus však nevytvoril žiadnu perspektívnejšiu ideológiu. Za Násirovho nástupcu Anwara Sadata (1970 – 1981) došlo k odklonu od prosovietskej orientácie, zlepšili sa vzťahy s USA a hlavne uzavrel mier s Izraelom. Tento krok spôsobil vylúčenie Egypta z Ligy arabských štátov a vyhrotil vzťahy s domácimi politickými radikálmi. Z radikálov bolo najviditeľnejšie Moslimské bratstvo. To bolo už v roku 1948 rozpustené, perzekuoval ho Násir, spočiatku i Sadat – r. 1975 však z väzenia prepustil jeho členov. Islamskí fundamentalisti zasiahli do politiky, keď 6.10. 1981 radikáli z organizácie al-Džihád zabili pri vojenskej prehliadke Sadata. Chaosu zabránila armáda, novým lídrom sa stal maršál letectva, Sadatov viceprezident Mubarak.
Mubarak a čo ďalej?
Mubarakova vláda (1981 – 2011) bola vládou „silného muža armády“, vyznačovala sa výrazným pragmatizmom v zahraničnopolitických vzťahoch. Egyptská politika v tomto čase bola prozápadná, založená hlavne na vzťahoch s USA. Mubarakov Egypt podporil vojensky USA v prvej vojne v Perzskom zálive (1991) a tiež „vojnu proti terorizmu“ po 11. septembri 2001. O to viac musela byť mubarakovská politická garnitúra zatrpknutá, keď v r. 2011 pri nepokojoch arabskej jari USA svojho verného spojenca bez mihnutia oka opustili. Armáda si však aj po zvrhnutí Mubaraka zachovala dominantný vplyv v politickom živote krajiny. Svedčia o tom udalosti leta 2013, kedy vojenským prevratom odstránila vládu prezidenta Mursího (politicky pôvodom z Moslimského bratstva). Reakcia západných veľmocí na tento krok bola rozpačitá. Došlo k verbálnym vyhláseniam o potrebe normalizácie situácie a návratu k demokratickým metódam, zastavili sa niektoré podporné programy v ekonomickej a vojenskej oblasti.
A západ čaká, čo bude ďalej... Aj teraz, podobne ako na konci 19. storočia, je Egypt strategický bod na svetovej geopolitickej mape. V tom čase mal význam Suezský prieplav ako cesta k ázijským a africkým trhom a kolóniám. Dnes je prieplav cestou, ktorou prúdi väčšina objemu vyťaženej blízkovýchodnej ropy. Tieto ekonomické dôvody dopĺňajú dôvody politické, najmä kľúčový význam Egypta vo vzťahoch k Izraelu a Palestíne. Eskalácia napätia by tu spôsobila nepredvídané problémy. I preto je Západ zdržanlivý, i preto neprikročí k žiadnemu vojenskému zásahu, podobne ako r. 2011 v Líbyi. Egypt je totiž dnes nestabilná regionálna mocnosť, potenciálne riziková, pokiaľ by sa k moci v krajine dostali radikálne islamské sily. Je to však mocnosť stále ekonomicky závislá od Západu, jeho kapitálových investícií a technologickej pomoci. Podobne ako v 19. storočí za Muhammada Alího, Abbása, Saída či Ismaíla. Snaha modernizovať Egypt, urobiť ho vplyvným a zbaviť koloniálneho statusu bola za posledné dve storočia spojená hlavne s presadením sa výrazne silných osobností, ktoré vzišli z kruhov armády (Muhammad Alí, Nagíb, Násir, Mubarak). Ich pôsobenie však nevytvorilo žiadnu dlhodobejšiu a životaschopnú bázu pre politický progres.
Progres môže prísť len s rozvojom občianskej spoločnosti, pričom cestou k nej je vyriešenie vzťahov islam – sekulárna spoločnosť, resp. armáda – politika. A tie sa ani za 200 rokov nepodarilo úspešne vyriešiť...
