Albánsko - spory o pôvod etnika

Na začiatok len pripomeňme, že v súčasnosti je Albánsko malá krajina v strede západnej časti Balkánu pri Jadranskom mori. Má rozlohu 28 750 kilometrov štvorcových a žije v nej okolo 3 miliónov obyvateľov.

ZAČIATOK ZÁUJMU

Záujem o minulosť Balkánu siaha do doby okolo polovice 19. storočia, keď sa o archeologické pamiatky začali zaujímať najskôr niektorí diplomati pôsobiaci v Albánsku, najmä francúzski a rakúski. Neskôr sa archeologickému výskumu začali venovať archeológovia zo susedných krajín, predovšetkým z Rakúska, ale aj z Talianska. Ich pozornosť sa sústreďovala na pamiatky antických lokalít, výskumy však boli nesystematické a ich výsledky sú roztratené v rôznych európskych odborných časopisoch. Po druhej svetovej vojne sa vytvoril okruh domácich odborníkov, ktorí študovali zväčša vo východnej Európe. Postupne sa vytvorili archeologické pracoviská, z ktorých najdôležitejšie bolo pri univerzite v Tirane. Tam začali vychádzať aj odborné časopisy a publikácie, ale pracoviská sa vytvárali aj pri múzeách v Tirane, Durrese, Skadare, Korcei, či Elbasane.

ILÝRSKE KRÁĽOVSTVÁ, KONTRA GRÉCI A RIMANIA


Albánsko bolo obývané už od staršej doby kamennej. V dobe bronzovej ho osídlili ilýrske kmene rôznych názvov, ich materiálna kultúra sa však v tom čase podstatne neodlišovala od kultúry susedných krajín, najmä Čiernej Hory a Macedónska. V druhej polovici 8. storočia začala postupovať od juhu grécka kolonizácia, najskôr doložená na ostrove Korfu. Gréci tam založili osadu Korkyra ako kolóniu Korintu a pokračovali na západnom pobreží pevniny smerom na sever zakladaním miest ako boli Butrint /na obrázku/, Dyrrhachium (dnes Durres) alebo Apolonia (Pojan). Neskôr, okolo zmeny letopočtu, vznikli ďalšie kolónie na severe krajiny Scodra (Shkôdôr) v strede s mestom Albanopolis. Napriek kolonizácii sa na celom území udržalo pôvodné ilýrske podložie, ktoré tam prežilo až do stredoveku. Bolo schopné a silné, takže od 4. storočia pred Kristom vytváralo ilýrske kráľovstvá, ktoré žili popri kolonizovanom území. Vpolovici 2. storočia pred Kristom ovládli krajinu Rimania, ktorí vytvorili rozsiahlu provinciu Illyricum, siahajúcu v dobe rozmachu od rieky Sávy až po Mati v Albánsku. V rámci tohto vývoja vznikli na území Albánska ďalšie nové mestá a bola vybudovaná cestná sieť. Najznámejšia je tzv. Via Egnatia, ktorá viedla z Dyrrhachia cez Apoloniu do Solúna a ďalej do Konštantínopolu.

PRÍCHOD SLOVANOV

V polovici 6. storočia prenikli z územia dolného Dunaja do Albánska slovanské kmene. Spomínajú sa v roku 548 pri Dyrrhachiu, bol to však pravdepodobne len ojedinelý nájazd. V druhej polovici 6. storočia prenikol na albánske územie nový prúd slovanských obyvateľov, ktorý znamenal už trvalejšie osídlenie. Možno ho doložiť od prvých desaťročí 7. storočia v archeologických nálezoch. Zaujímavé je, že sťahovanie národov sa tohto územia veľmi nedotklo a nezasiahli ho ani avarské nájazdy proti Byzantskej ríši. Výnimočný nález pokladu z Vrapu, ktorý naznačuje prítomnosť avarského veľmoža, pochádza totiž už z 8. storočia. Územie sa dostávalo pod byzantskú nadvládu, čo sa odrazilo aj v materiálnej kultúre a koncom 9. a v 10. storočí do jeho vývoja výrazne zasiahla rozširujúca sa Bulharská riša.

KRESŤANSKÉ CHRÁMY

Obdobie neskorej antiky je tak ako na všetkých územiach Rímskej ríše charakteristické šírením kresťanstva o výstavbou prvých, relatívne rozsiahlych kresťanských chrámov predstavujúcich veľké obdĺžnikové bazilikálne stavby, ako napríklad v Arapaji s tromi apsidami a átriom - dvorom na západnej strane, alebo bazilika s nartexom - predsieňou v Zaradishte, ktoré boli v tom čase najrozšírenejším stavebným typom. Vyskytli sa tam však aj stavby s centrálnym pôdorysom, ako bola trojapsidová - trikonchálna v Butrinte. Niektoré mali dobre zachované mozaikové dlážky, napríklad kostol v Tirane. V interiéri boli hlavice stĺpov plasticky zdobené, najčastejšie rastlinným motívom.

ŠPERKY Z BYZANTSKÝCH DIELNÍ

Kresťanské motívy sa nachádzajú aj na predmetoch v hroboch z včasnostredovekých pohrebísk, hlavne v severnom Albánsku. Mnohé z nájdených predmetov boli vyrobené v byzantských dielňach a sú charakteristické pre koniec 6. a pre 7. storočie.Takými boli napríklad kotúčové spony s kresťanskými motívmi z pohrebiska v Kruje, ktoré majú analógie v neskororomantickej Fenékpuszte pri Blatenskom jazere a na iných lokalitách Karpatskej kotliny. Podobne aj náušnice s polmesiačkovite (lunicovo) rozšireným spodným oblúkom, niekedy prelamovaným a zdobeným figúrami dvoch proti sebe postavených pávov, ktoré boli niekedy aj jednoduchšie a mali hviezdicový prívesok. Tiež majú analógie na širokom území Balkánu podobne ako aj bronzové zápony opaskov, ktoré sú tiež byzantského pôvodu, aj keď boli už pravdepodobne vyrábané v domácich dielňach. K tomuto časovému horizontu patria aj spony s oblúkovým, veľmi širokým pravouhlým lúčikom, ktorý je niekedy zdobený rytým alebo vybíjaným ornamentom a zúžený pri podviazanej pätke. Sú rozšírené skoro na všetkých pohrebiskách Albánska, ale aj inde v južnej časti Balkánu, napríklad v Bulharsku. Zriedkavejšie sa vyskytujú spony s hlavicou zdobenou lúčovito
usporiadanými gombikmi s pätkou zdobenou ľudskou maskou. K charakteristickým tvarom patria bronzové nákrčníky, náhrdelníky z korálov, náramky, prstene, náušnice, ktoré oproti starším, tepaným boli v mladšom období odlievané. Ich tvary sa aj v neskoršom období udržiavali ako lunicové, niekedy s hviezdicovým príveskom, bubienkové, niekedy s retiazkami.

MUROVANÉ HROBY KULTÚRY KOMAN

Nálezy pochádzajú z pohrebísk, ktoré označujeme ako radové, pretože sa na nich nachádza veľký počet hrobov usporiadaných v radoch. Hrobové jamy majú často kamennú konštrukciu, niekedy spájanú aj maltou. Hroby boli ukladané v smere východ - západ a v ich blízkosti sa niekedy nachádzajú cintorínové kaplnky. V severnom Albánsku vytvárajú určitú skupinu nazývanú pôvodne kultúra Koman (najmä v talianskej literatúre), v súčasnosti sa označujú aj kultúra Kalaja-Dalmaces podľa výrazného náleziská na severe krajiny. Súdiac podľa uvedených nálezov začali sa takéto hrobové jamy používať koncom 6 a v 7. storočí, na niektorých sa však pochovávalo nepretržite ešte aj v 8. a asi aj v 9. storočí.

DŽBÁNY, MISY, KALICHY

Častý je výskyt keramiky, ktorá môže mať byzantský pôvod, napríklad džbány s uchom, amfory, ale vo veľkom počte sa tu našla aj hrubšia hrncová keramika zdobená rytou vlnovkou, charakteristickou pre slovanské obyvateľstvo. Na pohrebiskách možno badať miestne rozdiely, napríklad v Kalaja Dalmacese má hrobová náplň špecifické črty, ktorými sa odlišuje od iných súvekých pohrebísk. Na druhom najrozsiahlejšom skúmanom pohrebisku v Kruje, v strednej časti kultúrneho okruhu je veľa byzantských prvkov a tiež dosť početné nálezy keramiky, ktoré v Kalaja-Dalmacese chýbajú. K ďalším známym lokalitám patria pohrebiská Bukel, Shurdah, Mala Rehova alebo Lezha.

ZÁHADNÝ POKLAD Z HLBÍN DEJÍN

V tomto prostredí pôsobí ako cudzí prvok poklad z Vrapu, ktorý sa našiel náhodne roku 1901 pri poľných prácach. Väčšia pozornosť sa mu začala venovať až v posledných desaťročiach minulého storočia. Poklad obsahoval štyri zlaté kalichy, tri zlaté a jednu striebornú misu, strieborný krčah s uchom, strieborné vedierko, zlaté nákončia opaskov, zlatú záponu a zlaté kovania opaskov. Niektoré predmety boli používané, iné boli nedohotovené, alebo sa dá usúdiť, že sa nepoužívali. Ale všetky pochádzajú z byzantských dielni. Interpretácia pokladu je rôzna. Nemecký bádateľ J. Werner uviedol hypotézu, že poklad mohol patriť bulharskému veľmožovi, synovi Kuvrata. Rakúsky archeológ F. Daim vzhľadom na nedohotovené a nepoužívané predmety uvažuje - tiež len hypoteticky - o možnostiach, že to bola vojnová korisť, alebo daň - tribút, ktorý platila Byzantská riša expanzívnym susedom. Časovo možno poklad zaradiť do prvej polovice 8. storočia a mohol patriť avarskému, pripadne aj slovanskému veľmožovi.

ILÝRI - ETNIKUM S NEOBJASNENÝM PÔVODOM

Etnická interpretácia archeologických nálezov je vždy ťažká a ostáva často v hypotetickej rovine. Aj pokiaľ ide o vyššie uvedenú kultúru Koman alebo Kalaja Dalmaces, ktorá sa prejavuje predovšetkým pohrebiskami (v súčasnosti sú už známe aj sídliská) názory na jej etnickú príslušnosť nie sú rovnaké. Albánski bádatelia považujú túto kultúru za prejav pôvodného ilýrskeho obyvateľstva ovplyvneného byzantským prostredím. Bádatelia susedných slovanských oblasti, Srbi, Chorváti a Macedónci v nej však predpokladajú značný podiel slovanského etnika. Slovanský vplyv sa totiž odráža v jazykovednom materiáli, najmä v miestnych názvoch slovanského pôvodu. V rozdielnosti názorov možno zohráva úlohu aj starý spor o etnickú príslušnosť Ilýrov. Začiatkom 20. storočia vznikla totiž panilýrska vlna názorov viacerých bádateľov, ktorí Ilýrom pripisovali veľké rozšírenie do Talianska, východného Nemecka, Poľska. Niektorí jazykovedci predpokladali ilýrsky pôvod dokonca aj u Slovanov. Časom táto vlna sice opadla, ale mohla v albánskom prostredí vyvolať negatívnu reakciu, a to zase počíta v celej krajine len s ilýrskym obyvateľstvom.

PRAVDA O KULTÚRE KOMAN - KALAJA-DALMACES

Bude asi uprostred. Pohrebiská kultúry Koman a Kalaja-Dalmaces majú nepochybne slovanskú zložku, ktorá sa možno prejavuje aj výskytom lúčovitých spôn všeobecne považovaných za slovanské, hoci majú nadetnický charakter. Slovanská príslušnosť sa však dá predpokladať najmä na základe nálezov keramiky s typickým tvarom slovanského hrnca zdobeného rytou vlnovkou. Aj používanie zľudoveného byzantského šperku je charakteristické pre všetky oblasti Balkánu osídleného Slovanmi. Domáce ilýrske obyvateľstvo sa však prejavovalo intenzívnejšie a v stredoveku Slovanov zrejme asimilovalo tak ako v Rumunsku, kde tiež napokon prevládlo pôvodné dácke obyvateľstvo, alebo ako sa to stalo v Grécku, na územi ktorého sa zmienky o výskyte slovanských kmeňov objavujú v písomných prameňoch ešte v 13. - 14. storoči.