Arménska genocída

"Kto si už dnes spomenie na vyhladenie Arménov?" – hecoval svojich dôstojníkov pred útokom na Poľsko Adolf Hitler. Pýtate sa prečo?

Všeobecne sú za prvú genocídu 20. storočia považované zverstvá Nemcov páchané v koncentračných táboroch. Skutočne prvé „moderné“ vyvražďovanie jedného národa sa ale odohralo oveľa skôr a na opačnej strane kontinentu. V roku 1915 prebehla v Turecku krvavá masakra Arménov, kedy bolo systematicky vyvraždených približne 1,5 milióna ľudí. Do dejín vošla ako Arménska genocída...

Bratovražedný boj: Pokojne môžno povedať, že súčasné Arménsko žije z minulosti. Ľudia sú apatickí, odovzdaní a zdá sa akoby im ťažká ekonomická situácia zobrala chuť žiť. Najmä na vidieku. Pri každom rozhovore sa téma zvrtne na časy komunistického blahobytu alebo k spomienkam na slávnu arménsku históriu, siahajúcu až do dávneho staroveku. Na jednu udalosť by však celý národ najradšej zabudol. Ako na zlý sen... Na prelome 19. a 20. storočia získalo v upadajúcej Osmanskej ríši vplyv nacionalistické hnutie Mladoturkov. Mali jasný cieľ. Vrátiť stáročnú európsku veľmoc na piedestál slávy. Prostriedkom mala byť expanzia. Vhodná príležitosť sa naskytla po vypuknutí 1. svetovej vojny a minister vojny Enver Paša sa pridal na stranu centrálnych mocností Nemecka a Rakúska-Uhorska. Turecké velenie postupovalo v duchu nacionálnej expanzie. Rozhodlo sa obsadiť najbližšie územie, kde žilo turecky hovoriace obyvateľstvo. Bol to dnešný Azerbajdžan. Bojachtivej tureckej armáde stálo v ceste územie Arménska, patriace do ruskej monarchie. V kaukazskej oblasti sa tak rozpútala krvavá vojna. Je len logické, že kresťanskí Arméni sa vo vojne pridali na stranu Rusov. Pri bojových stretoch nastal tragický paradox. Rovnako ako v ruskej aj v tureckej armáde bojovali tisíce Arménov, príslušníkov vyše dvojmiliónovej menšiny žijúcej na území Osmanskej ríše. Stretávali sa tak v bratovražednom boji na dvoch rozdielnych stranách barikády. Turecká ofenzíva skončila drvivou porážkou. Cárska armáda zvíťazila a nejedno osmanské oko si všimlo aj početné a v boji veľmi aktívne skupiny "ruských" Arménov. Kalich nevraživosti pretiekol a následky boli katastrofálne.

Hlavy ako dekorácie: Turecká vláda musela po vojnovom fiasku predhodiť sklamanej verejnosti vinníka. Obetným baránkom sa stali Arméni. "Napriek tureckej tolerancii sa Arméni spojili s inými krajinami a bojovali proti Turkom," stálo v oficiálnom vyhlásení vlády. Plánovaná genocída vyžadovala dôkladnú prípravu. Napriek tomu, že Arméni boli kresťanskou menšinou uprostred islamského mora, nehrali podradnú úlohu. Ani v nábožensky napätom prostredí sa nedala zaprieť tisícročná tradícia, kultúrnosť a životaschopnosť arménskeho národa. Mnohí jednotlivci tak zastávali vysoké funkcie v armáde, politike, podnikateľských kruhoch aj umeleckej sfére. Nič to však nepomohlo a veci sa nezadržateľne pohli v apríli 1915. Minister Talaat Paša vydal tajný písomný rozkaz, v ktorom stálo: Padlo rozhodnutie úplne vyhladiť Arménov. Nevšímajte si ich vek ani pohlavie“. Najväčšou hrozbou boli arménski vojaci, ktorých slúžilo v tureckej armáde niekoľko desaťtisíc. O diabolskom pláne však nikto z nich netušil. Boli odzbrojení a drvivá väčšina hneď zlikvidovaná. Ako druhá prišla na rad arménska inteligencia. Vysoko postavení jednotlivci mohli po odhalení tureckých plánov protestovať na zahraničných veľvyslanectvách, čo hrozilo zahraničnou intervenciou. Bolo ich treba zlikvidovať. O pár dní, 24. apríla tak prišlo po štvavej propagande k prvej masovej poprave asi tisícky ľudí. Behom niekoľkých dní tak boli zlikvidované dve najživotaschopnejšie zložky arménskej menšiny v Turecku. V priebehu ďalších mesiacov oznámili arménskemu obyvateľstvu roztrúsenému po celej krajne správu o evakuácii. Na zbalenie vecí zostalo nešťastníkom len niekoľko hodín. Väčšina z nich už ale nikdy nič nepotrebovala. Ženy a deti oddelili od mužov, ktorých preriedili olovom a mečom. Zdecimované zvyšky mužskej populácie boli odvlečené na ťažkú fyzickú prácu do ďalekého Aleppa. Ich rodiny absolvovali pochod smrti cez púštne oblasti v Sýrii a Mezopotámii. Arméni boli hnaní v neľudských podmienkach. Cestou sa stávali živými terčmi kočovníkov a svojvôli vojakov. Špeciálne kvôli deportácii vznikali polovojenské oddiely – četa. Ich krutosť nepoznala hraníc. Priamy svedkovia vypovedali o stredovekých hrôzach. Ženy boli znásilňované a následne sťaté, nabodnuté na kópiu alebo roztrhané koňmi. Tisíce Arménov bolo nahnaných do ropných jazierok, kde skončili ako živé fakle. Zachovalo sa množstvo autentických fotografií, kde hodujúcim tureckým vojakom spestrovali stôl príšerné dekorácie - odseknuté ľudské hlavy. Arménska genocída bola vykonaná...

Pobitá väčšina národa: Z dvojmiliónovej arménskej menšiny tak bolo za niekoľko mesiacov zavraždených približne 1,5 milióna osôb. Tí čo prežili, utiekli do exilu. Najmä do ruskej časti Arménska. Pri jazere Van sa postavili na hrdinský odpor tureckej presile, na pomoc prišla aj ruská armáda. Časť zdecimovaného národa zachránili aj oddiely štátov Dohody. Násilnostiam unikli aj Arméni v Istanbule, ktorí sa uchýlili na cudzie veľvyslanectvá, v meste Smyrna ich dokonca ochránil nemecký generál. Zostatok zahynul. Zabudnúť netreba ani na približne 100 000 mladých žien a malých detí, ktoré uniesli horskí kočovníci a banditi väčšinou s kurdských kmeňov. Tí však mali šťastie a prežili. Do hláv im ale bola vštiepená cudzia identita a väčšina z nich sa stala vernými služobníkmi koránu. Okrem samotného Arménska tak dnes žije vo svete skoro sedemmiliónová arménska menšia. Z európskych krajín je najpočetnejšia vo Francúzsku, keď len v Marseille žije 80 000 etnických Arménov a tvoria tak 10 percent obyvateľov mesta.

Smrtiaci arménsky terorizmus: Napriek snahe Turecka, správy o masakrách prenikli do sveta. Mnohé krajiny protestovali, účinne však nedokázal zakročiť nikto. Ani Nemecko s Rakúsko-Uhorskom nechceli ohroziť spojenectvo a nad zverstvami tak privreli oči. K potrestaniu vinníkov neprišlo ani po rozpade Osmanskej ríše v roku 1923. Vznikol síce moderný Turecký štát pod vedením Ataturka – Otca Turkov, no oficiálni predstavitelia odmietli za udalosti z roku 1915 prevziať zodpovednosť. Celú vinu hodili na nacionalistickú stranu Mladoturkov. Časť Arménov tak zobrala spravodlivosť do vlastných rúk. Vznikli rôzne polovojenské skupiny a v dvadsiatych rokoch minulého storočia bolo zavraždených niekoľko bývalých pohlavárov mladoturkov. Tým to však neskončilo. Arméni sa dodnes snažia o satisfakciu všetkými možnými prostriedkami. Na poli diplomacie a donedávna aj za pomoci terorizmu. Od roku 1975 do roku 1983 prebiehal dokonca aj ozbrojený boj Arménov. Mimoriadne činná bola najmä Arménska tajná armáda pre oslobodenie Arménska – ASALA. Vo svete sa stala známou aj ako Skupina orlov. Ich cieľom bola pomsta za genocídu a vytvorenie arménskeho územia v Turecku. Táto skupina zavraždila približne tridsať tureckých diplomatov. Neskôr ich násilná činnosť ustala. Pravdepodobne kvôli zlému ohlasu vo svetových médiách, čo komplikovalo uznanie genocídy zo strany demokratických štátov. Arménska genocída bola na pôde OSN uznaná za genocídu až v roku 1985. Neuveriteľných šesťdesiat rokov po krvavých udalostiach. O dva roky neskôr sa nechal počuť aj Európsky parlament, že ak bude Arménska genocída uznaná aj zo strany Turecka bude tak splnená jedna z dôležitých podmienok na vstup do Európskej Únie. Oficiálni tureckí predstavitelia dodnes odmietajú cielenú genocídu. Pripúšťajú masakry, ale stalo sa tak vraj v časoch vojny, kedy Arméni zdvihli zbrane proti Osmanskému štátu. Vyhlásenie ministra Talaat Pašu považujú za podvrh a naopak, podľa mnohých tureckých historikov vraj po ruskej ofenzíve vznikli arménske oddiely, ktoré vyvražďovali tureckých dedinčanov. Skutočne, takéto polovojenské skupiny vznikli, ale až po roku 1917, keď bola genocída vykonaná. Podľa tureckého ministra zahraničia Abdulláha Güla je ale Ankara ochotná spoločne s arménskou vládou vytvoriť komisiu, ktorá by vyšetrila priebeh a dôvody masakru. Arménska genocída nebola rozhodne jedinou svojho druhu. Ľudstvo sa vo svojich dejinách veľakrát znížilo až k neuveriteľným ohavnostiam. Pripomeňme si holokaust, vyvražďovanie amerických Indiánov, genocídu vo Rwande, či etnické čistky v bývalej Juhoslávii. Môžme však len dúfať, že história sa už konečne nebude opakovať.

Foto: internet