Bohovia starých Slovanov

Zeus, Afrodita, Héra, Jupiter, či Merkúr... Tváre a mená gréckych, rímskych, germánskych, keltských či indických božstiev sa pred nami mihajú v stovkách kreslených a hraných filmov...

Hlavný problém pri výskume predkrestanských predstáv Slovanov spočíva v ne­dostatku hodnoverných písomných či materiálnych prameňov. Slovania, na rozdiel od Grékov alebo Germánov, po sebe ne­zanechali ucelený súbor mýtov. Slovanská myto­lógia teda neexistuje. Etnografický materiál, zo­zbieraný väčšinou v priebehu druhej polovice 19. storočia neúnavnými pozitivistickými bádateľmi, ako boli Niederle, Bruckner a Aničkov, poskytuje o polyteizme starých Slovanov veľmi skreslenú predstavu, modifikovanú takmer tisíc­ročím spolužitia s kresťanstvom. Nedostatok materiálov sa zanietení národovci pokúsili vypl­niť množstvom mystiflkácií. Panteón staropoľských božstiev vymyslel podľa rímskeho vzoru renesančný kronikár Ján Dlugosz. V Čechách sa j o niečo podobné snažili tvorcovia Rukopisu Královedvorského a Zelenohorského, Jozef Lin­da a Václav Hanka. Navyše, podľa neveľkého množstva skutočne cenných materiálov, môže­me predpokladať, že naši predkovia nedospeli k vytvoreniu jednotného náboženského systé­mu. Polabski a pobaltskí Slovania, ktorí si v sty­ku s neveľmi šetrne vedenými misiami nemeckého duchovenstva, uchovali svoju vieru až do 1. polovice 12.storočia, uctievali Svantovíta a Radegasta. Východní a južní Slovania tieto božstvá nepoznali. O utriedenie tohto zmätku, v snahe vytvoriť jednotný ideologický systém, ktorý by mohol slúžiť ako opora zjednotenému štátu, sa pokúsil kyjevský veľkoknieža Vladimír. Po uchopení moci v Kyjeve roku 980 vytvoril nový, všeo­becne platný panteón bohov. Jeho snaha nebola úspešná. Novopečený panovník si uvedomil, že presadzovaním slovanského náboženstva sa v rámci európskeho civilizačného okruhu dostane do izolácie. Preto po sobáši s byzantskou princeznou prestúpil na pravoslávie, aby toto vierovyznanie začal šíriť i vo svojom štáte. Po­zrime sa však teraz bližšie na jeho pokus v ob­lasti náboženských reforiem.

Perún

Vedúcou osobnosťou kyjevského panteónu bol Perún - Boh hromu a blesku, obdoba gréckeho Dia, rímskeho Jupitera, germánskeho Thora, či tiež indického Indru. Bol to Boh poriadku, mocný muž, ktorý usporiadal svet a nastolil zá­kon. Keďže so slovanským panteónom nie je spätý ucelený systém zachovaných mýtov, ne­nájdeme tu ani príbehy o súbojoch tohto bož­stva s mýtickou obludou či Chaosom ako v ná­boženských systémoch Indov, Germánov či Grékov. Na základe spoločného indoeuróp­skeho dedičstva, v rámci ktorého sa určité po­stavy a situácie opakovali, však môžeme exis­tenciu takéhoto rozprávania predpokladať. Je­ho modifikované útržky nájdeme v bielorus­kých rozprávkach o boji Boha s čertom. Ako patrón bojovníkov býval Perún zobrazo­vaný v podobe urasteného, plecitého muža s hustými fúzmi a bradou. Jeho atribútom bolo kladivo, vrhaním ktorého údajne vznikali hromy a bojová sekera. Jeho meno sa spomína v texte hypotetickej mierovej zmluvy, údajne uzavretej medzi Rusmi a predstaviteľmi Byzantskej ríše po výprave Olega roku 907. Hoci o autentickos­ti výpravy a zmluvy sa dnes pochybuje, fakt, že na Perúnovo meno prisahali členovia vojenskej družiny kniežaťa, vypovedá o kultúrnej klíme, ktorá na Rusi panovala ešte zhruba v 11. storočí, počas vzniku Nestorovho letopisu. Podobne ako u germánskeho Thora, aj u Pe­rúna popri jeho vznešenej, bojovníckej podobe, existovala aj podoba ľudovejšia. V jej svetle bol Perún patrónom kováčov, remeselníkov, ktorí sa v rámci indoeurópskych spoločenstiev po tisíc­ročia tešili mimoriadnej ucte. Posvätnosť bož­stva sa vzťahovala aj na predmety s ním späté. Na ochranu pred búrkou preto Rusi zakopávali pod prah kladivo. Malé kladivko bolo tiež čas­tým amuletom. Jeho nositeľ totiž získaval aspoň časť Perúnovej moci a bol tak schopný vzdoro­vať silám zla. V neskoršom systéme ruského stredovekého dvojveria sa Perún zmenil na svätého Iľju - hromobijcu. Tento boh bol uctievaný pravdepodob­ne väčšinou slovanských kmeňov. V slovenčine je vzdialenou odozvou na jeho meno nadávka - do paroma, v poľštine zasa označenie hromu piorun, príslušníci baltských kmeňov, starí Litovci ho uctievali ako Perkunasa. Druhým významným božstvom v panteóne Vladimíra bol Stribog, vládca nebies. V Slove o pluku Igorovom sú vetry nazvané vnukmi Striboga. Jeho gréckou analógiou by bol Kronos, prípadne Uranos, Diov predchodca na tróne bo­hov. Tak ako vystriedal v Grécku Krona Zeus, v Rusku na Stribogovo miesto nastúpil Perún. Správy o prípadnom „boji o moc" sa v dôsled­ku absencie hodnoverných písomných pra­meňov nezachovali.

Dažbog, Stribog

Významné postavenie v rebríčku staroruských bohov zaujímal Dažbog - tzv. deus dator tj. boh darca (ten, čo dáva). Bol bohom slnka ako zdroja svetla a tepla, zosobnenia životodarného princípu. V gréckej mytológii mu zodpovedal Apolón. Kráľovstvom Dažboga bol priestor, ktorý bezprostredne obklopoval Zem a v kto­rom sa nachádzalo aj Slnko. Tento priestor bol v predstavách starých Slovanov obklopený ne­beskou kupolou. Nad a za ňou sa nachádzali zásoby dažďovej vody a sídlili tam vetry. Túto, pred zrakom človeka skrytú oblasť, mal vo svo­jej kompetencii Stribog. Popri Dažbogovi obyvatelia starej Rusi v ob­dobí vlády Vladimíra poznali aj Chorsa. Boha slnečného kotúča. Obdobou tohto boha je grécky Hélios, božstvo, ktoré sa každý deň že­nie oblohou v záprahu ťahanom lietajúcimi koňmi. Takéto slnečné kone nájdeme v ľudo­vom rezbárstve v podobe konských hlavičiek na črpákoch, miskách či koncoch lyžíc -pričom dno lyžice, misky alebo pohára symbo­lizovalo „voz". Odozvu predstavy o tomto báj­nom zvierati nájdeme i v slovenskom folklóre, v známej rozprávke Slncový kôň.

Simargl, Pergrubius

Najdôležitejším odvetvím hospodárstva ranostredovekej Rusi bolo obrábanie polí. Roľníci bedlivo sledovali, koľko sa v ktorom roku urodí obilia. V dobových podmienkach každý pokles úrody viedol k hladomoru a následne i k epidémiám. Keďže neúrody a pohromy nimi spôsobené pri­chádzali neočakávane a ich vznik si ľudia nedo­kázali vysvetliť, snažili sa získať priazeň božstiev, ktoré podľa ich názoru tieto prírodné sily ovláda­li. Na starej Rusi k nim patril ďalší z členov kyjevského panteónu - Simargl, božstvo pravdepo­dobne indoiránskeho pôvodu, zobrazované v po­dobe okrídleného psa. V staroindickej Aveste náj­deme okrídlených psov - tzv. simurgov. Na rus­kých výšivkách a keramike býva Simargl zobra­zený v spleti púčikov rastlín. Je pravdepodobné, že bol patrónom rastlinstva, bohom semien a výhonkov. Krídla predurčili aj jeho ďalšiu funk­ciu - keďže bol pohyblivý a rýchly, stal sa poslom bohov, zvestovateľom správ nebeskej vrchnosti na Zemi. V neskoršom období ho obyvatelia sta­rej Rusi uctievali pod názvom Pereplut ako boha úrody. V litovskom panteóne mu zodpovedal Pergrubius.

Veles, Volos

Mimo panteónu zostal Veles (Volos) - pravde­podobne preto, že bol hlavným božstvom Novgorodu, mesta, ktoré jediné bolo schopné zatie­niť slávu Kyjeva. Jeho kult bol potlačený veľkokniežacou mocou a v meste nad riekou Volchvou bol vztýčený idol Perúna ako symbol jed­notného štátu a neobmedzenej panovníckej mo­ci. O ideologickom boji Perúna s Velesom svedčí odlišnosť v texte hypotetickej zmluvy Olega s by­zantským cisárom roku 907. V Lavrentijevskom letopise, základ ktorého tvorí Nestorov letopis, vy­tvorený na základe textov a dokumentov z oko­lia Kyjeva, prisahajú Rusi na svojho boha Perú­na a na Velesa, boha stád. V Novgorodskom pia­tom letopise je však v prísahe meno Perúna vy­nechané. V predstavách Rusov vystupoval Veles ako boh plodnosti, ochranca pastierov a dobytka. Tá­to jeho podoba sa v ranom stredoveku transfor­movala na svätého Blažeja (Vlasija), ktorý mal podobnú funkciu. V protiklade k Perúnovi, vlád­covi nebies a predstaviteľovi nebeských božstiev, bol Veles spätý so Zemou a patril k tzv. chtonickým božstvám - božstvá zeme. Jeho konkrétnu prítomnosť si ľudia predstavovali ako pohyb v rozmanitých zvieracích podobách - najčas­tejšie medveďa a vlka. S uctievaním Velesa boli späté rozmanité rituály, ktoré mali zabezpečiť plodnosť a boli vykonávané žrecmi, odetými v medvedích či vlčích kožiach. V Novgorode bol ako patrón mesta - obchodnej a námornej veľ­moci - tradične spätý s vodným živlom a vystupoval v podobe vodného jaštera. Jeho poľudšte­nou podobou sa v tomto meste stal neskôr ochranca námorného obchodu svätý Nikola, zvaný tiež Mokrý - u nás známy ako štedrý de­cembrový radodaj Mikuláš.

Perún, Iľja Hromobijca - Veles, Blažej - pastier

Obrovská rozloha starej Rusi sa koncom 11. za­čiatkom 12. storočia stala jednou z príčin rozpa­du ústrednej moci a vzniku systému v podstate nezávislých kniežatstiev. V cirkevnej ideológii viacerých z nich sa pod rúškom pravoslávia skrý­vali staré pohanské predstavy. Bohovia sa pretransformovali do svätých - Perún do Iľju - Hromobijcu. Veles do Blažeja - pastiera. Mokoš - matka zem sa zas ukryla za Pannu Máriu. Ešte v 19. storočí sa ruské ženy utiekali k bohorodičke, ak mali ťažkosti s počatím. Toto súžitie predkresťanských a kresťanských predstáv nazývame dvojverie. Jeho vplyv sa výrazne odrazil aj v spoločenskom statuse ranostredovekých ruských duchovných, ktorí v podstate zdedili množstvo z funkcií svojich pohanských predchodcov - žre­cov. V cennej pamiatke ruského stredovekého písomníctva, Pateriku kyjevskopečorského kláš­tora, nachádzame zmienky o tom, že mních do­káže zmeniť popol na múku, ovplyvniť plodnosť prasiat alebo vysušiť jazero. Ovláda prírodné si­ly a zabezpečuje ich priazeň svojim ovečkám, pričom koná v zastúpení vyšších, božích síl - presne ako pohanskí žreci.

Najnovšie príspevky v diskusii