Cvernovka, zvaná aj eMDéŽetka |
|
Autor: Luboš Vodička
|
 Pre mojich rodičov to bola Cvernofka. Pre mňa eMDéŽetka. V poslednom čase sa hovorí o Danubiuske. Stále je reč o budove, ktorá určite nie len mne pripomínala inú verziu Bratislavského hradu.
Nádherná budova, staroružovej farby, ktorá stojí na Trnavskej ceste v Bratislave. Jej pôvodný názov bol Danubius – cvernovka. Výstavba samotnej továrne spadá do obdobia tzv. Druhej vlny priemyselnej revolúcie v Uhorsku. Tá prišla po období hlbokej hospodárskej krízy, ktorá nastala v 70.-tych rokoch 19. storočia. Hoci sa textilná výroba v Uhorsku vyvíjala oneskorene oproti západoeurópskym krajinám a nikdy nezískala dominantné postavenie, pretrvala aj do éry komunistického budovania svetlejších zajtrajškov. V podstate až porevolučný vývoj po roku 1989 znamenal skutočný útlm. Továreň Danubius – textilné závody, účastinná spoločnosť bola zapísaná do živnostenského registra v Bratislave 14. júna 1909. Od tohto dátumu začala továreň spracúvať egyptskú, tureckú a americkú bavlnu. Na niekoľkých desiatkach najmodernejších strojov anglickej značky Platt s celkovým počtom vretien 33 838 sa vyrábala česaná priadza, mykaná priadza a priadza na potáčoch.. Po 2. svetovej vojne nastalo krátke obdobie útlmu a v roku 1958 prebehla v národnom podniku Závody Medzinárodného dňa žien (podnik dostal nový názov slávnostne 8. marca 1952) rekonštrukcia strojového vybavenia. Staršie stroje nahradili sovietskymi, talianskými, československými a rumunskými. Napriek tomu sa ešte v roku 1983 vo výrobe používali dva pôvodné anglické stroje.
Architekt Mayereder
Autorom projektu tejto zaujímavej budovy je viedenský architekt Mayereder a samotnú stavbu realizovala spoločnosť Pittel a Brauseweter, ktorú založili v 70.-tych rokoch 19. storočia stavebný inžinier Victor Brauswetter a podnikateľ barón Adolf Pittel. Spoločnosť realizovala stavby po celej strednej Európe a jej dvornými architektmi boli už spomenutý Mayereder, Ignác a Alexander Feiglerovci a Ramler. Hlavná budova bola postavená modernou technológiou železobetónovej stavby. Skelet predstavuje železobetónovú konštrukciu s riešením interiéru ako priestrannej haly v každom podlaží, ktoré sú osvetlené z každej strany veľkými oknami. Technické poňatie vnútornej dispozície objektu bolo v súlade s dobovými inovačnými trendmi. Hlavná budova, tak veľmi podobná hradu, alebo trochu romanticky upravenému zámku je napriek svojej monumentalite veľmi elegantná. Súčasní znalci architektúry hodnotia výraz budovy ako metaforu sily a stability, tak ako bol chápaný priemysel na konci 19. storočia. Továreň radia do obdobia historizujúcej eklektiky s náznakmi viedenskej geometrickej secesie. Pre architektúru tovární rakúsko – uhorských miest postavených pred 1. svetovou vojnou bolo charakteristické spájanie dvoch v podstate protichodných slohových pojatí. Jedno vychádzalo z ukrytia progresívneho konštrukčného riešenia a a druhé z funkčnej dispozície v historizmom inšpirovanej architektonickej forme. Celok sa tak stal vyššie spomenutým vyjadrením dobového vnímania industriálnej architektúry.
Vzhľadom k niekoľkokrát opakovanému odkazu, že architektúra rešpektovala prostredie, do ktorého mala byť umiestnená a že sa v nej objavujú historizujúce prvky, je zaujímavé pozrieť sa na oblasť Trnavskej cesty na konci 18. a začiatku 19. storočia. Trnavská cesta ústiaca do trnavského mýta, ako aj názov napovedá, bola mýtnou cestou, ktorá začínala za mestskými valmi. Prechádzala cez mestské pasienky a v roku 1822 ju vysadili topoľovou alejou. Už v roku 1831 zasiahol túto oblasť boom nákupu pozemkov, napriek tomu na Rakssányiho pláne z polovice 19. storočia je v týchto miestach zakreslená mestská priekopa, teda miesto používané aj ako smetisko. Na mýtnej čiare boli ešte v roku 1848 závory a v roku 1850 tu stála železničná budova. Na začiatku 20. storočia (v roku 1906) v týchto miestach stál vojenský cintorín a dokonca v roku 1931 na severnom rohu Trnavskej cesty a ulice Odbojárov starý cintorín chudobných (dnes na tom mieste stojí Zimný štadión). V jeho západnom rohu býval šarha. A severne od neho nemocnica pre vojenské kone. V priestoroch dnešných ulíc Palkovičova – Trnavská – Bajzova bola policajná kolónia. V 70.-tych rokoch 20. storočia, keď tam ešte stáli pôvodné domy, som tam pomerne často chodieval na návštevy. Za strýkom. Dodnes si pamätám na detské ihrisko s vysokým kovovým plotom a detským bazénom v blízkosti starej materskej školy na Prešovskej ulici. Na Palkovičovej bývala výborná predajňa zmrzliny. Keď píšem tieto riadky, tak si uvedomujem ako veľmi sa Bratislava zmenila od mojich detských rokov (a ako veľmi som zostarol J). Dnešné športoviská v blízkom okolí továrne sa začali stavať v roku 1929. Prvé bolo ihrisko Športového klubu Štefánik.
A čo nato pamiatkári?
Od začiatku roku 2008 sa rieši problém či bude budova Danubiusky vyhlásená za národnú kultúrnu pamiatku, alebo nie. Fascinujúci problém, ktorého korene sú v snahe investorov zhodnotiť nákup pozemku a úradníckej nepripravenosti pamiatkárov využiť existujú legislatívu v prospech ochrany pamiatkového fondu.
Najnovšie príspevky v diskusii1. Sabrina 18.09 2008 17:50tejto pozoruhodnej budovy bo bola velkaa skoda,
myslim si, ze by sme si ako hrdi Slovaci mali zacat konecne vazit nasu minulost, historiu a predkov a hlavne uctievat to , co nam tu predosle generacie zanechali...je cas chranit to dedictvo...dufam, ze tuto budovu nezrovnaju ti podradni investori tak ako sa to stalo uz z mnohymi inymi tovarnami, ktore boli v Bratislave zburane maximalne neuc... ... Viac2. dingo_ba 04.08 2008 15:43varne nic uzasne
Tejto budovy by ale naozaj bola skoda, a okrem toho si myslim ze vhodnymi... ... Viac |
