Džingischán - Pán zeme

Jeho prapredok bol osudom vyvolený Sivý Vlk, splodený Vysokým Nebom, ktorého ženou bola Biela Laň. Spoločne prešli cez rieku Tenggis a usadili sa pri prameni rieky Onon, kde sa im narodilo dieťa Batači-chán. Tu žilo potomstvo Sivého Vlka po dvanásť generácií až raz... Krásavica Alan-Choa z kmeňa Chori-Tumen porodila troch synov. Ich otcom bol podľa jej tvrdenia muž svetlých vlasov, ktorý k nej prichádzal dymovým otvorom v streche jurty a vyžaroval svetlo, od ktorého vždy otehotnela. Takto prišiel podľa povestí na svet Bodončar, zakladateľ najvýznamnejších mongolských rodov, prapredok Džingischána.

Železný nôž: Mongoli mali svoj chanát už začiatkom dvanásteho storočia, dávno predtým ako ich zjednotil Džingischán. Nazýval sa Chamag Mongol a jeho vodcom bol Chabul-chán, neskôr Ambachaj-chán. V roku 1137 sa dostali Mongoli do konfliktu s kmeňom Džurčenov, ktorý sa so striedavými úspechmi na jednej či druhej strane ťahal tri desaťročia. Nakoniec Mongolov v roku 1161 porazili Tatári, spojenci Džurčenov, staromongolský chanát sa rozpadol. Na ázijských stepiach sa však bojovať neprestalo. Vodcom jedného z najsilnejších mongolských kmeňových zväzov sa stal vnuk Chabul-chána, Jesügej-baatur z rodu Bordžiginov. Patrilo mu množstvo poddaných, obrovské stáda dobytka a jeho ruka siahala doďaleka. Pri jednej z mnohých potýčok zajal tatárskeho náčelníka Temüdžina, ktorý tak nechtiac vstúpil do svetovej histórie. Pýtate sa ako? Mongoli dávali deťom mená podľa toho, čo uvidela matka po narodení ako prvé, a tak dostal po zajatom náčelníkovi Jesügejov prvorodený syn meno Temüdžin - Železný nôž, neskôr preslávený pod menom Džingischán. Stalo sa tak na území dnešného Ruska na mieste Delim-baldach, osem kilometrov od mongolských hraníc, pravdepodobne v roku 1162. Temüdžinov otec skončil ako väčšina mocných tých čias. Otrávili ho pri jednej z návštev v tatárskom tábore. Kmeňový zväz sa po vodcovej smrti rozpadol, podrobené rody prišli o všetky kone a dobytok, Jesügejova rodina zostala v biede. Temüdžin mal vtedy deväť rokov a jeho nasledujúci život sa tak stal na isté obdobie bojom o holú existenciu. Jesügej mal dve ženy - Höelun, s ktorou mal štyroch synov - Temüdžina, Chasara, Chačiuna, Temugeho a dcéru Temulun. S druhou ženou Cočichel mal Bektera a Belguteja. Vdovy a deti žili spolu, ale chlapci si dobre nerozumeli. Šesť rokov po smrti Jesügeja Temüdžin spolu s Chasarom zastrelili Bektera. Podľa Tajnej kroniky Mongolov, najstaršieho písomného prameňa o mongolských dejinách, Bekter okrádal súrodencov o úlovky. Existujú však aj teórie, podľa ktorých donášal kmeňu Tajčutov, ktorí boli kedysi podriadení jeho otcovi. Po dovŕšení dospelosti si mohli potomkovia Jesügeja nárokovať na stratenú moc, takže informácie o rodine mohli mať nejakú cenu. Ťažko dnes hľadať pravdu. Faktom zostáva, že po Bekterovej smrti Tajčuti Temüdžina zajali a dali mu na krk drevený kruh, aký mávali v Číne zločinci. Mladému potupenému bratovrahovi sa podarilo časom utiecť a získať ochranu mocného kmeňa. Podľa dávnej dohody, ktorú uzavrel ešte jeho otec, si zobral za ženu Börte, dcéru Togrula, mocného chána Kereitov. Už vtedy sa preukázal jeho neobyčajný cit pre diplomaciu. Ako svadobný dar dostal ženích Mongolmi mimoriadne cenený sobolí kožuch, novomanžel ho však venoval svokrovi. Čas ukázal, že to bol veľmi dobrý ťah.

Krvavá porážka Merkitov: V tom čase uzavrel Temüdžin bratstvo s Džamucha-sečenom, vodcom kmeňa Džadžiratov. Mladíci sa obdarúvali, až si napokon začali hovoriť „anda“ - jedna duša. Z puta neraz pevnejšieho ako pokrvné bratstvo vznikala povinnosť pomôcť jeden druhému hoci aj v smrteľnom nebezpečenstve. Tento zvyk využil neskôr ruské knieža Alexander Nevský, ktorý sa stal „andom“ Batuovho syna. Pomohlo mu to odvrátiť od Ruska nejednu pohromu. V roku 1182 sa odohrala na prvý pohľad bezvýznamná udalosť, ktorá v konečnom dôsledku zapríčinila vytvorenie Mongolskej ríše. Silný kmeň Merkitov podnikol nájazd na rod Bordžiginov a mladá Temüdžinova žena Börte skončila v ich rukách. Podľa stepných zákonov si to vyžadovalo tvrdú odvetu. Temüdžin vyslal poslov za švagrom Togrulchánom a priateľom Džamuchom a obaja sa ukázali ako verní spojenci. V krátkom čase sa pri prameni rieky Onon stretlo 40 000 jazdcov a spolu udreli na Merkitov. Útok sa vydaril. Veľa nepriateľov zabili, ženy odvliekli do otroctva, korisť si rozdelili. Správa o víťazstve letela po stepiach, Temüdžinova prestíž rástla zo dňa na deň. Stal sa synom hodným svojho otca. Zo všetkých strán sa k nemu zbiehali ľudia, jednotlivci, skupiny i celé rody. Napokon v roku 1182 z neho urobili svojho chána a nazvali ho Džingischán – Pán zeme.

Džingischánov nevlastný syn: O dva roky podnikol Džamuchov brat Taičar nájazd na Džingischánových ľudí a ukradol im kone. Začala sa prvá ozbrojená roztržka medzi bývalými priateľmi. Každá strana mala k dispozícii približne 30 000 jazdcov. Armády sa zrazili v bitke pri Dalan-Baldžute, ktorú podľa Tajnej kroniky Džingischán prehral. Víťaz ho ďalej neprenasledoval, ale zajatcov, činojských princov, dal uvariť v sedemdesiatich kotloch. Táto bitka zrejme nemala veľký vplyv lebo Džingischán - Pán zeme so svojimi ľuďmi ďalej slobodne kočoval po obrovskom území. Naopak, spolu s Togrulchánom porazili Tatárov, ktorých pred sebou hnalo čínske vojsko. Číňania ich za toto víťazstvo odmenili a udelili im vysoké chánske tituly. Vzťahy z Džamuchom sa však už nikdy neurovnali. Tu sa všetky dostupné pramene odmlčali na niekoľko rokov a natíska sa otázka - prečo? Podľa niektorých autorov bol v tom čase Džingischán v zajatí, ba nájdu sa aj takí, ktorí tvrdia, že jeho posledný syn Tuli, ktorý sa narodil v roku 1193, bol preto nemanželský. Čo je pravda a čo fáma, dnes ťažko posúdiť. Je však málo pravdepodobné, že o ľavobočkovi Tulim by sa nezachovala nejaká zmienka. Veď keď sa krátko po vyslobodení z merkitského zajatia narodil Börte prvorodený syn Džoči, dala sa z Tajnej kroniky vyčítať istá pochybnosť. Džočiho očiernil pred samotným chánom aj brat Čagataj: „Keď vyzývaš Džočiho, aby hovoril, chceš tým povedať, že ho poveruješ? Bol medzi merkitskými pankhartmi. Ako mu môžeme zveriť vládu?“ Džoči chytil Čagataja za golier a hovoril: „Otec chán nikdy nerobil rozdiel. Ako môžeš ty so mnou zaobchádzať rozdielne?“

Vojna, zrada, odplata: Po niekoľkoročnom mlčaní sa pokračovanie nite udalostí objavuje koncom 12. storočia. Situácia sa medzitým poriadne vyostrila. Z juhu sa tlačili Tatári a Džingischánovi konkurenti silneli, v dôsledku čoho sa v roku 1201 zišiel za účasti šestnástich kmeňových vodcov snem, ktorý zvolil za gür-chána Džamuchu. Začala sa vojna, v ktorej bojoval každý proti každému. Dokonca aj Džingischánov tradičný spojenec Togrulchán zradil a súhlasil so sprisahaním proti Mongolom. Tí však porazili všetkých - Tatárov, Najmanov, Tajčutov... Len Merkiti sa stiahli na západ. Na konci vojny bol o hlavu kratší aj samotný Togrul, takže posledným Džingischánovým protivníkom zostával jeho „pokrvný“ brat Džamucha. Skončil naozaj neslávne. V roku 1205 ho Džingischánovi vydali do rúk jeho vlastní vojaci. Odmeny za svoju zradu sa však nedočkali. „Ako môže byť človek, ktorý vložil ruku na svojho právoplatného chána, ponechaný nažive? Komu môže takýto človek byť druhom? Ľuďom, ktorí vložili ruku na svojho právoplatného chána, s celým ich pokolením zotnite hlavy,“ tak zneli slová, ktoré spečatili osud zradcov. Zoťali ich pred Džamuchovými očami a potom zabili aj jeho. Za ustupujúcimi Merkitmi, ktorí boli v každej koalícii proti Džingischánovi a hoci s ním boli pokrvne prepojení, vyrazila armáda. Temüdžinovu matku Höelun totiž ukradol Jesügej Merkitom a oni zase uniesli Börte, ktorá sa vrátila zo zajatia pravdepodobne tehotná. Obe strany si to zrejme dobre uvedomovali, čo len prehlbovalo ich nepriateľstvo. Merkiti ustúpili ďaleko na západ k jazeru Zajsan v dnešnom Kazachstane, kde narazili na Kumánov, ktorí ich nielen prijali na svoje územie, ale po boku Merkitov začali bojovať s Mongolmi, čím sa stali ich úhlavnými nepriateľmi. Tieto udalosti mali neskôr hrozné následky pre celú východnú Európu.

Svet pod kopytami koní: V roku 1206 sa zišiel pri brehoch Ononu chural. Na zhromaždení bol opäť zvolený Džingischán - Pán zeme, a tým potvrdili jeho voľbu z roku 1182. Džingischán - Pán zeme vydal za pomerne krátky čas zákony, ktoré pretvorili mužskú populáciu na dobre organizované vojsko a vedome narušili rodové princípy. Odmeny sa udeľovali za zásluhy, a nie za spoločenské postavenie. Vojsko rozdelili na desiatky, stovky, tisíce a desaťtisíce, tieto oddiely sa považovali aj za správne jednotky. Vo vojsku slúžil každý, kto mal štrnásť až sedemdesiat rokov, takže jeho armáda mala približne 110-tisíc jazdcov vrátane tých, ktorých získal z podrobených kmeňov. Od tohto momentu sa začalo obdobie mongolských výbojov. Ostrie mongolských mečov a rýchlosť ich koní pocítili Kitani, Džürčeni, Tanguti, Číňania, Kórejčania, Tibeťania, Peržania, Maďari, Rusi, Poliaci a mnoho ďalších národov. Novozvolený chán musel po svojom menovaní zvážiť situáciu. Ak chcel udržať kmene v jednote, pričom by obohacoval seba a svoj ľud, zostávali mu dve možnosti - obchod alebo dobývanie. Džingischán sprvu dúfal, že hneď ako zabezpečí hranice pred vonkajšími nepriateľmi, otvorí 6500 kilometrov dlhú hodvábnu cestu. Začínala sa v bývalom hlavnom čínskom meste Čhang-ane, viedla cez Pamír, mestá Samarkand, Bucharu, Bagdad a končila sa v Antiochii v Turecku. Dovtedy sa snažil získavať peniaze z colných poplatkov za tranzitný karavánový obchod, čím sa však Mongolsko zaplietalo do zložitej medzinárodnej politiky. Na to, aby bolo možné vstúpiť na politickú scénu, bolo treba vybudovať silnú centrálnu vládu. To však bolo podmienené dobrou hospodárskou situáciou. Ako najvýhodnejšia možnosť sa núkala vojna za hranicami vlastného územia a táto koncepcia aj zvíťazila. Mongoli mali k dispozícii asi 110-tisíc perfektne vycvičených bojovníkov, zocelených v nedávnych stepných bojoch, ktorí porážali vďaka železnej disciplíne a taktike omnoho početnejšie vojská. Dopúšťali sa pritom hrozných zverstiev, pri ktorých prišli o život milióny ľudí a popolom ľahli najkrajšie mestá Ázie. Len pri dobytí Bagdadu v roku 1258 zabili kočovníci viac než dvestotisíc zajatcov.

Vyhladzovacie stepné vojny: Kočovné národy chápali vojnu inak ako okolité kultúry. V ich očiach bola udalosťou, pri ktorej šlo stále o život a práve úplné zničenie nepriateľa malo zabrániť ďalšej vojne. Pripomeňme si krvavé konflikty medzi mongolskými kmeňmi, pri ktorých zvyčajne končila v krvi pod šabľami celá vládnuca špička porazeného nepriateľa. Keď sa Kumáni pred Mongolmi stiahli až na ruské územie, stala sa medzikmeňová nenávisť osudnou aj pre východnú Európu. Mongolské jednotky neprestali Kumánov prenasledovať, vyrazili za nimi a v roku 1223, na rieke Kalke, porazili aj Rusov. Nasledovalo hrozné pustošenie a rabovanie. A keď Kumánov prijal uhorský kráľ Belo IV., dalo to Mongolom podnet na to, aby vpadli aj na naše územie. V stepnej Ázii sa viedla vojna o holý život, v stredovekej Európe najmä pre mocenské, politické a náboženské dôvody. Obyvateľstvo Európy doplatilo na tento rozdiel obrovským utrpením, z ktorého sa spamätávalo dlhé desaťročia, ba až stáročia.

Články s podobnou témou:

 http://www.dobrodruh.sk/historia/porazka-starych-madarov