Franský kupec Samo - pôvod

Pojem Samova ríša je na našom území veľmi známy. Koniec koncov, je to jeden z prvých historicky doložených známych vyspelých štátnych útvarov na našom území vytvorený našimi predkami. Z kontextu dejinných udalosti vyplýva, že Samova ríša vyrástla na ramenách starších kmeňových zväzov, kniežatstiev, či kráľovstiev. Tie, okrem Vanniovho kráľovstva, nie sú vyslovene spomenuté v starovekých kronikách, pretože s nimi kronikári a ich vládcovia neprišli do takého styku, ktorý by vyslovene vyžadoval zmienku. Že boli, sa dá vydedukovať tak, ako sa z existencie chleba dá vydedukovať pole, na ktorom vyrástlo žito, mlyn na pomletie múky, či pec, v ktorej sa chlieb upiekol. Že Samo prišiel do viac-menej dobre organizovanej krajiny s vyspelou vojenskou silou svedčí fakt, že sa zakrátko vysporiadal s Avarmi, v tej dobe sužujúcimi našich predkov, a o niekoľko rokov na to úspešne odolával vojenskej sile Franskej ríše, dokonca sám východ Franskej ríše úspešne napadal. Kto bol ten franský kupec Samo, ktorý zjednotil podunajských Slovenov, kto bol ten kráľ Samo, ktorý si dovolil postaviť sa vtedy najmocnejšej ríši Európy, a nielen že nebol zadupaný do prachu, ale franské vojská odrazil a sám úspešne koristil na ich území? Žiaľ, vychádzať môžeme iba z dobových správ kroník, kde sa o Samovom pôvode píše nemnoho.

„V štyridsiatom roku panovania Chlotara (r.623) muž menom Samo, rodom Frank z kraja senonského (Senonago), priviedol so sebou mnohých kupcov a uberal sa obchodovať k Slovanom prezývaných Vinidmi“.
(názvami Van-/Ven-/Vin- označovali okolité národy Slovanov, porovnaj slovanský, slovenský, slovinský / Vanniovo kráľovstvo, Vindobona-Viedeň či Venezia-Benátky, v severských ságach sa poľnohospodárski bohovia volali Vánovia,..)

Franská ríša, najmocnejší útvar Európy v tom čase, bola spravovaná rodom Merovejovcov. Ich dynastia pochádza zo Sikambrijčanov, jedného z germánskych kmeňov známych pod spoločným menom Frankovia. Medzi 5. a 7. storočím n.l. Merovejovci ovládali väčšinu územia dnes známeho ako Francúzsko a Nemecko. Vládnuci rod Frankov sa v 5.str sobášom spojil s tajomným židovským rodom pochádzajúcim spoza mora. Ich meno je odkazom na dávnu legendu o bájnom morskom tvorovi, ktorý založil ich rod. Svoj pôvod teda vzťahujú ku nadprirodzenému, či až božskému počiatku, tak ako bývalo zvykom u rímskych cisárov, egyptských faraónov, či gréckych hrdinov. V roku 448 n.l. syn prvého Meroveja, pomenovaného rovnako ako jeho otec, bol v Tournai vyhlásený za kráľa Frankov a vládol až do smrti o 10 rokov neskôr. Práve on mohol byť prvým oficiálnym kráľom zjednotených Frankov. Práve vďaka tomu, alebo možno vďaka symbolizmu jeho dvojakého pôvodu (dvaja otcovia – franský kráľ a morská obluda), sa celá nasledovná dynastia začala nazývať Merovejovci. Prenikanie Sikambrijčanov do Galie nebolo vpádom divokej hordy neupravených barbarov, ktorí ničili krajinu, ako to poznáme z vpádu Avarov, Hunov, ci ugrofínskych hord s turkotatárskymi vodcami, z ktorých sa neskôr vyvinul maďarský národ. Naopak, išlo o pokojnú a civilizovanú udalosť. Príliv Sikambrijčanov teda neznamenal prudký vpád, či inváziu, skôr určitý druh pokojného prispôsobenia. Hoci Frankovia sa za vlády Merovejovcov často správali brutálne, svojim založením, alebo dispozíciami neboli bojovným národom. Nepodobali sa napríklad Vikingom, Vizigótom, alebo Hunom. Ich hlavnou činnosťou bolo hospodárenie a obchod. Možno i preto bol Samo automaticky považovaný za kupca, i keď výslovne takto v dobových kronikách spomenutý nie je. Veľkú pozornosť venovali námornému obchodu, najmä v Stredomorí. Artefakty merovejovskej epochy, odrážajú kvalitu remesiel, ktorých úroveň bola naozaj úžasná – dokazuje to poklad nájdený v Sutton Hoo.

Územie Merovejovcov sa nazývalo Neustria (hlavne mesto Paríž). Senonský kraj sa nachádzal pri dnešnom meste Sens vo Francúzsku a dnes je známy pod menom Champagne. Samo teda pochádzal z kraja Merovejovcov a to nás povedie ku jeho menu, ktoré je pre historikov dodnes záhadou.

„Všetky kroniky, aj Fredegarova kronika požívajú toto označenie pre tohto muža. Nie je možné doložiť, či sa jedná o meno alebo priezvisko, dokonca sú názory, že to bol panovnícky titul: Samo -  sám - samojediný - samovládca. Hovorí sa o tom, že mal pôvod franský, ale aj toto je možné spochybniť tým, že Samo je od židovského Samuel a tak sa núka aj ďalšia hypotéza, že nemusel byť Frankom ale je možné, že mal keltský pôvod. Na to, že nemusel byť Germánom, nám môže slúžiť aj skutočnosť, že v 7 storočí sa všetci obyvatelia mnohonárodnostného franského kráľovstva označovali ako Frankovia.“

Historici sa moc nehrnú do uznania mena Samo ako ekvivalent hebrejského mena Samuel, oveľa väčší lesk prvému staroslovenskému kráľovi dodáva germánsky, či dokonca keltský pôvod. No Fredegar vyslovene píše, že Samo bol rodom Frank, preto treba hľadať spojenie hebrejského mena a rodilého Franka inde. A práve tu ponúka vysvetlenie rod Merovejovcov.

Jean d´Ormesson naznačuje, že urcité francúzske šľachtické rodiny mali židovský pôvod. V roku 1965 Rodger Peyerefitte, ktorý zrejme s obľubou škandalizuje svojich krajanov, urobil to isté vo svojom románe, kde tvrdí, že celá francúzska a väčšina európskej šľachty má židovský pôvod. O semitskom vplyve na franskú kultúru existujú solídne archeologické dôkazy. Fénické, či semitské obchodné trasy pretínali južné Francúzsko, od Bordeaux po Marseille a Narbonne. Siahali až hore k Rýnu. Na mnohých miestach Francúzska sa objavili miesta so špecificky židovskými menami. Niektoré z nich sa nachádzali priamo v jadre starého merovejovského územia. Napríklad iba niekoľko kilometrov od Stenaya, na okraji Woeverskeho lesa, kde zavraždili Dagoberta, je obec nazývaná Baalon. Medzi Stenayom a Orvalom leží mesto nazývané Avioth. A vrch Sion v Lotrinsku – „la colline inspiree“ – sa pôvodne volal Semitský vrch. V merovejovskej kráľovskej rodine a v rodinách s ňou spriaznených sa vyskytovalo prekvapivo veľa špecificky židovských mien. Tak aj brat kráľa Chlotara II. dostal v roku 577 n.l. meno Samson. Následne akýsi Miron „le Levite“ bol grófom z Besalou a veronským biskupom. Jeden gróf z Roussilonu sa volal Šalamún a ďalší Šalamún sa stal kráľom Bretónska. Existoval aj opát Elisachar – varianta mena „Eleazar“ a „Lazar“.  Židovské mená sa čoraz častejšie objavovali najmä s dynastickými manželstvami medzi Merovejovcami a Vizigótmi. Tieto mená figurovali medzi vizigótskou šľachtou a členmi kráľovskej rodiny. Dagbertov svokor sa volal Bera, čo je semitské meno znamenajúce v aramejčine  „syn“. A Berova sestra sa vydala za člena rodiny nazývanej Levy.

Merovejovci teda ponúkajú vysvetlenie, prečo mal Samo, rodom Frank hebrejské meno. Bolo to spôsobené vplyvom semitskej línie ich predkov. Z ideových dôvodov kresťanstva sa medzi Slovákmi rozmohli tak isto hebrejské mená (David, Ján, Samuel, ...) a pôvodné slovanské mená (Radovan, Jaroslav, Slavomír,...) sú v dnešných časoch zriedkavejšie.

Týmto sa nám z mlhavých diaľok siedmeho storočia vykľúva postava merovejovského kráľoviča, ktorý opustil rodný kraj, a spolu s družinou sa vydal do kraja Slovenov. Prečo sa vybral ku našim predkom a do akého prostredia sa dostal, si povieme v nasledujúcom článku - Franský kupec Samo - potomkovia. Ten si môžete prečítať TU...