Postava Juraja Janosika ma velmi zaujima, spatne cez starocia sa tomuto muzovi klaniam a obdivujem ho. Jeho legenda ma sprevadza od utleho detstva.
(..este lyzicku za maminku, za tatinka, a poslednu za Janosika..) az dodnes (mam 32rokov). Nie som historik, co sa tyka Janosika som amatersky nadsenec. Paci sa mi jeho legenda a vonkoncom nie som sklamany z jeho realneho zivota. Ba naopak! Kedze som sa nikde nedocital o jeho poslednych dnoch viac ako iba zopar viet, rozhodol som sa, ze tuto temu spracujem do podoby clanku. Nie som ani spisovatel, je to moja prvotina, ktora vo mne zrela velmi dlho, no myslim, ze precitat sa to da. Pri jeho pisani som vychadzal z dobovych dokumentov, z historie prava utrpneho v stredovekej europe, z vypovedi samotneho janosika a uhorcika, z knih a clankov o Janosikovi a tiez z navstev Terchovej, Oravy a Tatier. Nie je to vsak faktografia a tak som si neodpustil trochu romantiky ("cisarska milost", ci "Ked ste si ma upiekli,...") Velmi ma mrzi, ze nachadzam aj vyslovene odflaknute clanky o Janosikovi, kde ho vykresluju ako zlodeja, kde popieraju to, ze "bohatym bral a chudobnym daval", kde jeho zivot a odkaz nemiestne zlahcuju.
Priklady (malo za mnohe):
Okradal chudobnejsich, lebo vysokej slachty a bohatych sa bal.. Na velkoobchodnikov a vyssiu slachtu si netrufali - vacsi oddiel pravidelneho vojska pre nich bol neprekonatelnou prekazkou.. .. po olupeni Nemky Schardonky, manzelky vyssieho cisarskeho dostojnika, aj s jej sprievodom.. Priznal, akym sposobom rozdelil zbrane, ukoristene pri olupeni barona Pavla Revaya.. Trencianska cast opetovne potvrdzuje, ze Janosik a jeho druhovia podnikali akcie aj proti mensim jednotkam cisarskeho vojska, pricom se im podarilo ukoristit zbrane, ba i cisarsky kociar.. Ozbijal zemana Ladislava Zmeskala, zilinskeho obchodnika so suknom Jana Siposa, bohateho obchodníka-zlatníka Jana Skalku, Alexandra Ottlika.. Úplne teda neplati ono zname - bohatym bral a chudobnym daval.. Napriek tomu, ze Janosik chodil k Uhorcikovi iba kratky cas, ziskal si v Malohonte povest dobreho cloveka. Voci ludom bol stedry a velkorysy. Chudobnym ochotne poskytol, daroval alebo pozical mensie sumy penazi, alebo priamo aj odevne suciastky. Dosvedcuje to Uhorcikova "utrpna" vypoved o tom, ze Janosik nechal Ondrisovi v Klenovci 8 zlatych, Gregorovi Vargovi pozical 10 zlatych a jeho bratrovi Martinovi poskytol 8 zlatych. Sam Janosik uviedol, ze v Klenovci u Dubrika, u ktoreho se staral o ovce, ma pohladavku 7 zlatych. Na Kokave poskytol Martinovi Mackovi 6 "mariasov". Na otazku bohateho obchodnika-zlatnika, Jana Skalku zo Ziliny Janosik poznamenal, ze prstene (7 kusov) rozdal dievcatam a zenam v Terchovej.. Janosikova skupina napadla najpravdepodobnejšie pod Strecnom aj pana Skalku z Trencianskej. O korist sa ciastocne medzi sebou podelili, ciastocne ukradnute veci rozdali. S peniazmi sa vsetci podelili a sedlo zo Skalkovho kona nechali v Terchovej v mlynarovej stodole. A to su, prosim, udaje z utrpnej vypovede Tomasa Uhorcika. Co taky clovek pri muceni musel prezit sa docitate v prilohe. Cim maju nactiutrhacni autori podlozene svoje vyhlasenia, ze Janosik sa slachty bal a okradal iba chudobnych? Je spravne, ak sa uverejnia aj kriticke hlasy, koniec koncov nejde o to zbozstit Janosika, ale najst toho relaneho cloveka, ani nie legendu, ani nie zlomyselneho zlodeja. No po tom co spravil a vytrpel je velmi nepekne ociernovat ho. Podla toho co pisu mi pripada, akoby sa maximalne dostali iba ku vypovedi Janosika, kt na mucidlach mlcal ako partizan a nepriznal sa k nicomu. Uplne ignoruju vypoved Uhorcika, vdaka ktorej mame o Janosikovi vacsinu udajov. Janosik ako legenda nevznikol az v hlavach Sturovcov, bol oblubeny a podporovany uz za svojho zivota a prva ludova piesen o nom je zapisana priblizne ani nie 50 rokov po jeho smrti, cize ju mohli zlozit a spievat uz jeho sucasnici. Janosik bol iba clovek, presuval sa pesmo, niekedy konmo, mal k dispozicii den s iba 24hodinami a naozaj aktivny bol iba cez leto a jesen roku 1712, takze nemohol ozbijat vsetkych bohacov na Slovensku a ich peniaze rozdelit vsetkym chudobnym na Slovensku. To ani nikdy nemal v umysle a je smiesne ak mu to podsuvaju niektori autori. Akoby sami nedokazali rozlisit medzi legendou a realitou a utocia na Janosika, za to, ze nesplna ich naivnu predstavu o tom, co a v akom rozsahu mal urobit. Veta "bohatym bral a chudobnym daval" je jednoznacne zdokladovana a je to pravda. Koniec koncov, cela Terchova ho podporovala a iste nie iba z hrdosti na to, ze bol sam terchovan, ale isto v Terchovaj okrem prstienkov dievcatam i ine casti zboja rozdaval. Dokazom je neskorsie vystupenie Fridricha Lovenburga pred sudom roku 1712, kde obvinil celu dedinu, richtara a vsetkych obyvatelov, ze pomahaju zbojnikom a menovite aj Janosikovi. Nikde som nenasiel blizsie rozvedenu skutocnost, ze Janosik, ktory zbojnicil iba 1,5roka (realne iba jednu sezonu - leto, jesen 1712) si vysluzil exemplarny trest (lahsie aj tazsie mucenie a potom krutu smrt na haku) napriek tomu, ze bol mladeho veku, nikoho nezabil a nedovolil ublizit, vzdy vystupoval pod svojim menom,.. oproti Uhorcikovi, ktory z vazenia usiel (Bytca), zbojnicil 7rokov, na zboj sprisahal aj Janosika, ukryval zbojnika (priamo Janosika v Klenovci), pouzival cudzie meno (Martin Mravec), a vysluzil si iba lahsie mucenie a okamzitu smrt zlomenim vazov. Mne z toho vyplyva, ze Janosik musel byt oproti "sluzobne starsiemu" Uhorcikovi pre panov podstatne vacsou hrozbou a jeho poprava velkym triumfom. Vidim v tom aj velky vyznam Janosika v potencialnom novom vzblknuti Rakocziovskeho povstania ako organizatora novych bojovych skupin (v Cicmanoch mal ukryte sukno na uniformy pre 300 chlapov, v Terchovej pri potocku skrysu zbrani). Tiez otazky Liptovskej sedrie ohladom jeho kuruckej minulosti a sucasnych stykov s kurucmi navodzuju dojem, ze ich tato moznost palila a hrde mlcanie Janosika potvrdzuje mienku, ze zbojom mal nadobudnut zbrane a sukno pre armadu a zlato na platenie zoldu. Tiez jeho styky s byvalymi kuruckymi velitelmi a jeho navstevy v Polsku, kde bolo exilove velenie Rakocziho povstania tuto moznost dokladaju. Tiez som sa zaoberal otazkou, ci Janosik niekoho zabil, alebo nie. Bol vojakom, takze tam prilezitost mal. Janosik sa dal zverbovat do kuruckeho vojska v povstani Frantiska II. Rakociho. Je zapisany v supise povstaleckeho vojska z Trencianskej stolice z 2. dec. 1707, ktory vyhotovil Viliam Vinkler (velitel povstaleckeho pesieho pluku v Trencianskej stolici) na prikaz hlavneho velitela Berceniho. Zverbovat sa dal pravdepodobne v case, ked plukovnik Vinkler hladal dobrovolnikov k straznym oddielom na hrady na okolí Ziliny. Ako strazca hradu vsak priamo do boja zasiahnut nemusel a tym sa moznost, ze niekoho zabil znizuje (ku straznej sluzbe sa vratil ked v cisarskej uniforme strazil Bytciansky zamok). Avsak obavam sa bitky pri Trencine, bol to boj o zivot, padlo tam cez 2000 kurucov. Bol pesiakom pod hlavnym velitelom Bercenim, cize bud bojoval na lavom kridle kuruckeho vojska v zadnom Berceniho voji, alebo bol na pokyn Berceniho odveleny do Rozvadze v nieklokostoclenej skupine vedenej Urbanom Celderom, aby strazili pristupovu cestu ku Trencinu. Ak bol Janosik v Celderovej skupine, do boja priamo zasiahnut nemusel, teda ani nemusel nikoho zabit, ak bol v zadnom Berceniho voji, tiez nie je uplne iste, ze zabil. Za zbojnicenia nezabil nikoho. Co presne sa udialo pri Hamroch a ci Janosik v boji niekoho zabil sa asi uz nedozvieme.
Umučenie Jánošíka
Temným úmyslom svedčí tma. Temnota v stredovekej temnici... Tma, vlhko, pleseň. Ubolené zmysly dráždi nekonečné kvapkanie vody odmeriavajúcej zostávajúci čas. Čas, ktorý zrazu stratil význam v zmysle počítania rokov. Čas, ktorý kvapky počítajú do ďalšieho príchodu drábov. Štrngot reťazí a tlmené vzlyky doráňaných väzňov. Juraj sa zadíval na úzky pruh svetla prenikajúci cez zamrežovaný otvor vysoko nad hlavou. Zdanie svetla, zdanie dňa. Slnečné lúče inokedy kĺzajúce po oravských stráňach, ligotajúce sa na spiežovcoch pasúcich sa ovečiek, vytvárajúce dúhu vo vodnom poprašku zurčiacich bystrín a vodopádov teraz hľadajú švárneho junáka. Prekĺzli spod oblakov a spadli na šindľové strechy dreveníc v Terchovej. Potom sa rozbehli po lúkach, pohladili vrcholce stromov, na strmých bralách vykreslili tajomné symboly a už sa náhlia na Liptov. Tam je ukrytý, tam ho spútali! Lúče preskúmali nádvorie Vranovského kaštieľa a vopchali prsty do malého oblôčka s mrežami. Prenikli dnu a dolámané o tvrdé steny temnice sa zosypali Jurkovi k nohám. Zasypali jeho zmučené telo a hláskom tichým ako svist kosy mu šepli o kráse rodnej dediny, jej okolia, hôr kde chodieval, o vôni čečiny kde spával, o salašoch a bačoch čo s nimi ovčí syr jedával a žinčicu lúchal. Zmučenými rukami hrabol do čriepkov svetla. Hľa, tento mu pripomína detstvo. Z lazov u Jánošov vybehol iba v ľanovej košeli a gaťoch, bosý a bez širáku, chlapec ako z ruže kvet. Ta hej, zbehol do dediny za chalanmi. Bolo skoré ráno a celá družina išli kravy pásť... Hľa, tento čriepok mu Aničku pripomenul, ako za ňou cez chotár chodieval. Vyskočila cez oblôčik z komôrky, hviezda sa na skle do noci blysla, a Anička sa do tmy za Jurkom rozbehla.. Hľa, presne takto sa svetlo na listoch stromov odrážalo, keď ho Tomáš Uhorčík bučinou na hole viedol, na hole ku zbojníckej družine. To už mal za sebou vojenskú službu v kuruckej armáde, strážnu službu v armáde cisárskej, keď žalár na Bytčianskom zámku strážil a práve z toho žalára Tomášovi utiecť pomohol.. Hľa, toto svetlo mu prepad baróna Pavla Révaya pripomenulo, ako sa od jeho vybíjanej pušky, ktorú neskôr Juraj malohontskému podžupanovi Pavlovi Lényimu daroval, odrážalo a preblikávalo pomedzi stromy do očí Jánošíkovi, čo s družinou i Tomášom Uhorčíkom v zeleni ukrytí boli. Holahej! Stoj, tisíc hrmených! Bohu dušu a nám dukáty...!!
Už iba chvíľu, vravel si v temnici, už je po všetkom. Ešte jedna cesta, ta posledná. Pôjde ťažko, ale hrdo. Nezradil druhov, nezradil spoločnú vec. On bude už o chvíľu na nebi ovečky pásť, ale iní, čo v jeho šľapajach pôjdu, tí spoločnú vec dokončia. Či zvíťazia, alebo padnú, o tom on nerozhoduje. Juraj spravil všetko, čo sa dalo. Snažil sa zvrhnúť krutú vládu panstva nad poddaným ľudom. Pochodoval, ukrýval sa, bojoval, poslúchal, hladoval a premáhal sa až za poslednú medzu vôle. Videl svoj cieľ, ľud zbavený poddanstva, práce na panskom, daní a desiatkov, rozlámané dereše a zváľané šibenice. Videl koniec prenasledovania roľníkov, ich beztrestného bitia a nezriedka i vraždy zemepánom. Videl a chcel vidieť splnené sľuby urodzeného pána Františka II. Rákocziho. Pod jeho vlajkou bojoval, a keď bolo kurucké povstanie potlačené zostal v styku s jeho organizátormi a zbojom sa snažil zhromaždiť prostriedky na jeho ďalšie vzplanutie.
Zbíjal peniaze, zbrane a súkno na kurucké uniformy. Lup ukrýval v rôznych skrýšach v lesoch a po častiach posielal do Poľska, kde sa utiahlo jadro odboja. Jánošík nebol obyčajný zbojník, čo ho núdza do hôr vyhnala, aby lúpil a prepadával všetkých pocestných bez rozmyslu. On nestiahol z chudáka aj nohavice, keď už peniaze nemal. Ba nie, Juraj takého radšej obdaroval, do klobúka mu dukátov nasypal. Nepotreboval si na chudákoch sebavedomie zdvíhať, on mal cieľ, mal vznešený údel. Veru, časy boli ťažké, kuruci prehrali vojnu a cisár sa vyhrážal, že všetkých čo proti nemu bojovali na šibeň vytiahne. Nuž chlapi sa do dedín vrátiť nemohli a ísť nemali kam. Tak sa uchýlili do hôr a so zbraňou v ruke, tak ako sa boli vo vojne proti cisárovi, alebo turkom naučili, násilím na pocestných si svoje životy obohacovali. No nie tak Jánošík. Ten sa u kurucov všeličomu naučil, vojenské remeslo pochytil, a veru velitelia si šikovného Terchovana všimli a mali s nim veľké plány. Žiaľ, prehraná vojna ich plány popretŕhala, no predsa zostal v povedomí povstalcov a tí na neho nezabudli. Ani Juraj na nich.
Keď pomohol utiecť Uhorčíkovi, bol to signál, že jeho srdce stále na správnej strane bije. Nad ránom na samote u Jánošov na okno zabúchal chlap. Starý Martin Jánošík s nedôverou otvoril a neznámeho vpustil dnu. Na druhý deň už išiel s mešcom dukátov ku bytčianskemu veliteľovi posádky generálovi Ebergénimu, aby si syna vykúpil zo služby. Tak sa Jánošík dostal z vojenskej služby a priamo do deja znovuzrodenia druhého kuruckého povstania. Po niekoľkých stretnutiach s bývalými veliteľmi dostal významnú úlohu. Pripraviť, vyzbrojiť a vycvičiť regiment vojakov...
Škoda, ďalšie boje o slovenský ľud už neuvidí, výsledok sa nedozvie. Ešte dnes ho popravia. Dýchalo sa mu ťažko, čriepky svetla sa farbili krvou.
Vypočúvali ho dva dni. Včera bol na dobrovoľnej výpovedi. Dnes ho podrobili najprv ľahkému mučeniu, potom ťažkému. Po ťažkom mučení odsúdeného popravili ešte v ten istý deň, aby bolo panskej spravodlivosti učinené zadosť a odsúdený na následky mučenia nezomrel pred popravou.
Spravodlivosti.. aké smiešne. Juraj viedol spravodlivý boj. Boj za ľudskosť, za právo na život pre robotný ľud. Boj proti pánom, proti boháčom. S úsmevom rozdával nazbíjanú korisť dievkam i chlapom z dedín. On a jeho družina vzali iba tie najhodnotnejšie veci, hlavne s ohľadom na ďalšie použitie v nadchádzajúcom boji za slobodu. Zbrane, súkno a peniaze či zlato na žold pre vojakov. Všetko ostatné zväčša nechával pre miestnych ľudí, ktorí sa o mieste prepadu dozvedeli s obdivuhodnou rýchlosťou, ba niekedy aj sami pošepli hôrnym chlapcom kedy a kade pôjde panský koč. Zbojnícka sezóna bola iba od apríla do októbra a zvyšok roka sa na salašoch skrývali, či v dedinách u príbuzných.
Koľko prstienkov a retiazok porozdával, koľkým chlapom zlatky daroval, koľko pálenky v krčmách roľníkom zaplatil.. na ich úsmevy, na ich vďaku myslel pri mučení. Na to, že nemá právo zničiť krehké šťastie z kúpenej kravičky chudobnej rodine.
Nepovedal, nezradil. Preto zatínal zuby, keď mu španielska topánka nohy mrzačila, do mäsa keď sa ostré vruty zarezávali. Kat zručne používal upravený skrutkový lis, s čeľusťami uspôsobenými do tvaru vhodného k nasadeniu na holeň s vnútornými plochami čeľustí opatrenými kovovými ihlami či ozubením. Čeľuste sťahoval proti sebe umiestnenými dvojicami skrutiek, spôsoboval tak utrpenie pri slabšom stiahnutí skrutiek vznikom bolestivých a obtiažne sa hojacich zranení holene a deformácií kože, pri silnejšom utiahnutí zhmoždením svalov lýtka a holene až k pripadným zlomeninám dlhých kostí. Ak mali páni sudcovia náladu, či odpovede odsúdeného sa im nezdali dostatočné, kosti nechávali lámať niekoľkonásobne zatĺkaním ostrých klinov šikmo pod okraj nasadenej topánky. Juraj ako dieťa počul o zraneniach spôsobených španielskou topánkou, keď sa večer chlapi zišli v izbe a rozprávali historky. Počul o ľuďoch, ktorí prežili mučenie, no čakal ich iba núdzny a obtiažny život. Rodine už bol takýto človek doživotne na obtiaž, ako chromý nemohol obrábať pôdu a sám sa ťažko uživil...
Vedel teda, že toto je jeho konečná stanica. Držal sa! Otázky zástupcov liptovskej a trenčianskej stolice mu padali do tváre, no on hrdo potriasol hlavou. Krvou zlepené vrkoče vzdorovito pohodil a odpovedal iba na otázky, ktorými nemohol ublížiť. Tak ako ochraňoval ľud za svojho života, tak ho hájil aj vo svojom poslednom ťažení. Palečnice mu drtili kĺby na prstoch, potom, čo nasadenie na články prstov neprinieslo dostatočné odpovede na otázky prokurátora Alexandra Černického. Palečnica je upravený skrutkový lis, zložený z dvoch či troch plochých drevených pásikov, spojených posuvne sťahovacími skrutkami. Pre zvýšenie účinku boli vnútorné plochy pásikov opatrené ryhovaním, či hrotmi... Zbohom ruky, už viac valašku v hrsti nestisnete, na píšťalke dierky nepopreberáte, dievča už viac v náručí držať nebudete. Zbohom nohy, odzemok, čo ste tancovali na salaši u Martina Mravca v Klenovci bol ten posledný. Oheň horel, píšťala i husličky hrali rezkú nôtu a Juraj s rukami doširoka rozhodenými, okolo ohňa nôžkami cifroval. Hej, veru naposledy. Zbičovaný chrbát sa už len s námahou vystrel, popraskaná koža púšťala cícerky krvi. Dereš, koľko krát videl, ako na ňom drábi uprostred dediny bijú slovenský ľud. Drábi na dedine bili palicou. 40 rán. Kat v mučiarni bil bičom rozdeleným na tri remene. Tým si šetril silu, ktorú na mučenie potreboval, pretože stačilo trinásť rán. Každá rana bola hlboká a do krvi. Pri každej rane so sykotom unikol vzduch z boľavých pľúc, no žiadna rana, ani ta najväčšia, Jurajovi zvuk bôle z úst nevyrazila. Spálene boky tupo pulzovali a vysielali signály bolesti do otupeného mozgu. Viem, viem, že to bolí, ale čo s tým môžem urobiť? Priznaj sa, povedz všetko, o to im ide, tým pánom v parochniach sediacim za stolom. Kat so zväzkom lojových sviecí znovu pristúpil k mučenému telu. Plameňom pálil boky, koža sa napínala, pľuzgiere pukali hneď ako sa vytvorili. Mäso horelo, spálenina smrdela po celej miestnosti. Prokurátor položil ďalšiu otázku, zapisovateľ zaškriabal po papieri. Zastrúhané brko v pestovanej ruke, aký protiklad s dokaličenou rukou zatnutou v päsť, s navrelými žilami na predlaktí, keď kat prikladá žeravé železo na mladé telo. Zapichovanie žeravých hrotov pod nechty spôsobovalo ukrutnú bolesť. Pach spáleného mäsa, zrazenej krvi, stuchnutého potu. Nepoviem! Nepoviem!! K tomu sa upäl, nezradiť, nevyzradiť nič, čo by mohlo živým ublížiť. V mučiarni je skoro taká istá tma ako v temnici, no mučiareň predsa len osvetľuje svetlo ohňa z pahreby, kde sa žeravia nástroje i svetlo sviečok pred zapisovateľom výpovedí. Keď mu tie nástroje ukázali prvý krát, skoro poklesol v kolenách. Ovial ho neskutočný chlad a silene preglgol. Je to tu, pomyslel si. Toto je moja krátka budúcnosť. Otázky, odpovede, bolesť a tma. Tma pred poslednou cestou po svete, cestou na šibenicu. Nuž, vybral si ten osud sám. Zlapaný zbojnícky kapitán nemohol čakať nič iné. Zmieril sa s tým už pred tromi rokmi a keď sa nebál vtedy, nebojí sa ani dnes. Bolesť bude veľká, no nesmie jej podľahnúť... Veľká bolesť? Do dnes nevedel čo je to bolesť. Všetky nervy mal ako zapálené, rany pulzovali, každým úderom srdca mu bolesť rozlievali po celom tele. Lýtko prepichnuté veľkými skrutkami španielskej topánky, prsty na rukách rozdrvené palečnicami, chrbát zbičovaný, boky spálené, strhnuté nechty s krutými ranami spôsobené žeravými špicami. Na svoje ruky sa díval ako na niečo cudzie. Zviazali mu ruky za chrbtom, povraz viedli od rúk cez kladku na strope a na tej kladke bol Juraj vytiahnutý do výšky, čož nemohlo sa diať inak, ako vyvrátením rúk z kĺbov. Dnes by už nezdvihol sud vina, ani ovečku, ba dokonca ani hrudku syra by si už k ústam nepodal. Dnes už iba ležal v temnici, trpel a iba občasný záchvev kŕčov robil dojem pohybu. V mysli sa prehrabával úlomkami svetla, ktoré ho v jeho posledný deň zasypalo. Tu pozeral sa na jeden odlesk, tu na druhý, spomínal na svoj mladý život, na dievčatá i na kamarátov hôrnych chlapcov, na priateľov v dedinách, na smiech na dedinskej tancovačke pred krčmou, na dlhé cesty cez vrchy, keď s korisťou pred pandúrmi utekali, na stretnutia v noci na salašoch, kde ulúpené zlato po posloch kurucom posielal.. Ruky, ktoré kedysi fujary cifrou zdobili ležali dnes skrvavene na plesnivej slame temnice. Preberal sa svojou výpoveďou pri mučení. Nepovedal nič, čo by mohlo druhom ublížiť? Priateľom a pomocníkom v dedinách a na salašoch? Chránil Tomáša Uhorčíka, drahého priateľa a pred ním kapitána zbojníkov, čo zboj zanechal a do Klenovca sa pod novým menom Martin Mravec ako obecný pastier utiahol. Chránil ho ako sa dalo. Vypovedal, že Tomáš Uhorčík zahynul pri prestrelke s pandúrmi v Kremnických vrchoch i keď ich vedno v Klenovci zlapali, svojho druha iba pastierom Martinom Mravcom nazýval. Keď menoval svojich druhov, tak len tých čo už boli na večnej spravodlivosti, alebo ešte pred zlapaním Jánošíka na poľskú stranu prebehli. Vydržal som, riekol si spokojne, povstanie som neohrozil, ľudí do nešťastia nepriviedol. Oddal sa bolesti. Škripec bol vari najťažší. Naťahoval mu už aj tak boľavé údy, napínal a trhal šľachy na rukách i na nohách. Pomaly kat krútil kolesom, pomaly koleso navíjalo lano, ktoré Jánošíkovi ruky s vykĺbenými ramenami vysoko za hlavu naťahovalo. Kosti v kĺboch sa vzďaľovali, väzivá sa v členkoch, kolenách, bedrách, v zápästiach i lakťoch, vo vyskočených ramenách s pukotom napínali a po prekročení svojej hranice v prudkých riavach bolesti praskali, šľachy sa trhali. Kôpkou nešťastia by ho po mučení nazvali, keby to nebol taký chlap, po škripci ešte o lakeť väčší. Okrem kĺbov sa pri mučení na škripci predlžovali aj vnútorné orgány, svaly, šľachy, žily a tepny. Vnútorné krvácanie a obtiažne hojiteľné natrhnuté šľachy pôsobili bolesť ešte dlho po samotnom naťahovaní. Jánošík bol obvinený z viacerých deliktov. Hlavným bodom obžaloby bola nevyjasnená vražda farára Juraja Vertíka z Domaniže, hoci tento až mesiac po prepade zraneniam poľahol. Osobnú účasť a zodpovednosť Jánošík prostredníctvom svojho obhajcu Baltazára Pallugyaia rázne odmietol, a tomu za pravdu dáva aj domanižská matrika. Napriek tomu bol Jánošík odsúdený na ľahšie i ťažšie mučenie. Hneď po útrpnom výsluchu liptovský stoličný súd vyniesol nasledujúci verdikt: „Ponevač obžalovaný Juro Janošak zavrhujúce prikazání jak božské, tak též zákon krajinský, predo dvema roky dal sa na zbojstvo a vúdcem aneb hajtmanem takovým se učinil, který s tými tovariši svými na cestách zastavujúce lidí o statek pripravil, áno, jako se z jeho vlastného vyznání zdá, jeho tovariši, kde on též bol prítomný, pána pátera z Domaniže prestrelili a bezbožne zamordovali. Tak též i jinších, jako jest predepsané, zlých skutkov sa dopustil. Protož pro takové zlé účinky a prikázaním prestúpení má být na hák na levém boku prehnatý, a tak na príklad jinších takových zločincov má být zavesený.„ Z možných foriem popravy Jánošíka vybrali teda najbolestivejšiu, napriek jeho mladému veku 25rokov, napriek krátkosti jeho zbojníčenia, ktoré trvalo iba rok a pol, napriek tomu, že prepad farára a jeho zastrelenie bola svojvolná akcia Turiaka Huncagu s Plavčíkom... Odniekiaľ zhora sa ozvalo búchanie ťažkých dubových dverí, po chodbe zaškrípal piesok pod čižmami drábov . Už idú. Idú po neho. Vzdychol si úľavou, pretože vedel, že vyslobodenie sa blíži. Drábi ho našli ležať na zemi tak, ako ho sem po vypočúvaní hodili. Ležal na zemi, poprášený trblietavým svetlom rozbitých slnečných lúčov. No toho dňa drábi nevideli svetielka unikajúceho života. Boli to drsní chlapi zvyknutí na nárek mučených, na smrad mučiarne i zápach mŕtvych tiel na popravisku. Mučenie nevideli, no na poprave sa zúčastnia a tam sa mu zasmejú, keď bude na háku nohami mykať. Surovo postavili Juraja na chromé nohy a vliekli von. Na nádvorí sa nadýchol chladného vzduchu 17. marcového podvečera roku pána 1713, naložili ho do káry. Pohonič švihol bičom a kone sa rozbehli. Juraj vedel kam ho vezú, na kopec Šibeničky pri Liptovskom Mikuláši. Slnko sa skláňalo k západu, keď stál na drevených doskách popraviska, kňaz mrmlal modlitby, kat sa pripravoval na svoje veľké finále a sudca čítal rozsudok. Mocný chlap to bol ten Jánošík, stál pred svojimi katmi, vystrel dobitý chrbát a narovnal zmrzačené nohy. Ruky sa mu už len hompáľali v okovách, no i tak svojim postojom a ostrým pohľadom spod krvavých bŕv budil rešpekt. Prestal počúvať sudcu, nevnímal latinskú modlitbu kňaza, očami prebehol po tatranských štítoch, po horách, ktoré mu boli domovom. Posledné lúče zapadajúceho slnka sa odrazili od železného háku, pohladili Juraja po vlasoch a na ostatok do krvava zafarbili oblaky. Sudca dočítal rozsudok a ponúkol obžalovanému poslednú šancu. Dostane cisársku milosť, ak postaví regiment vojakov z nazbíjaných pokladov. Jánošík sa smutne usmial, nie panáčik môj. Celý môj život smeroval k takémuto koncu, nebudem ja cisárovi vojakov dopĺňať. Ba naopak, verím, že cisár ku škode dôjde a že môj ľud sa z poroby vyslobodí. Môj ľud je sebestačný, nepotrebuje k žitiu pánov. To naopak páni potrebujú ľud, aby na ňom parazitovať mohli a vyciciavaním života z poddaných, svoje životy si zveľaďovali. Vydržal som celé noci nespávať, keď sme v kuruckom vojsku proti cisárovi bojovali, vydržal som spávať v lesoch na zemi, keď nás pandúri a cisárski vojaci naháňali, vydržal som právo útrpné ľahšieho aj ťažšieho stupňa v mučiarni kaštieľa Vranovo, vydržím už aj tento posledný krok ku smrti. Odmietol Jánošík lákavú ponuku, znovu mykol hlavou až mu vrkôčky okolo tváre zavírili a naposledy splna hrdla skríkol: „Keď ste si ma upiekli, tak si ma aj zjedzte!“
Česť jeho pamiatke!
Sudca kývol hlavou, kňazove mrmlavé modlitby nadobudli rýchlejší spád a Jurovi na boľavé rameno padla ťažká katova ruka. Kat si Jánošíka pootočil a prudko mu do ľavého boku vrazil hák, ktorý sa cez kožu zvnútra pod rebrá zakliesnil. Prepichol kožu, črevá, slezinu, bránicu a pľúca kým vyšiel von. Strašná bolesť Jánošíka skrútila, no to ho už kat vyťahoval do výšky, takže na háku ležala celá jeho váha. Kopal nohami? Kopal. Drábi si prišli na svoje. Na chvíľu. Na smrť unavený, dobitý, krvácajúci von z tela i dnu, visiaci v bolestivej a neprirodzenej polohe sa oddal agónii. Svet mu zmizol, ostalo mu iba súkromne peklo bolesti, jeho úplne posledné okamihy. Chvíľami vedomie strácal, chvíľami ho nadobúdal. Zomrel v strašných bolestiach na zlyhanie srdca a vykrvácanie. Juraj Jánošík bol hrdina, dokázal to svojim životom, ktorý položil za slovenský ľud, aj svojim koncom, keď ani v mučiarni svojou výpoveďou nenávideným pánom nepomohol a svojim druhom neuškodil. Počas celého útrpného práva, ba i na popravisku sa správal statočne, hrdo a nepoddajne. Česť jeho pamiatke!
