História vie byť nudná. A nepotrebujete kvôli tomu otvárať noviny, aby ste to zistili, tak ako to doporučovala reklama na nemenovaný denník. Ak ale napriek tomu začnete trochu pátrať po príbehoch, ktoré takmer zmazal čas zistíte , že to nemusí byť úplne pravda.
To sa stalo aj mne v čase keď som začal pripravovať fototripy. Vybavila sa jedna, druhá, tretia historka, objavila sa pripomienka jedného čitateľa, že nepoužívame výraz „pred naším letopočtom“, ale „pred Kristom“ a „po Kristovi“ a rozhodnutie bolo jasné. Spracovať, čo sa do fototripov „nezmestilo“ ako krátke rozprávanie. Dnes teda niečo o počítaná letopočtov.
Kotrmelce letopočtov, alebo pred Kristom a po Kristovi
Z pragmatických dôvodov vylúčim diskusiu na tému či pred Kristom, alebo pred naším letopočtom. Myslím, že medzi nami koluje dostatok ateistov na to, aby som ich týmto nerozčuľoval. Ako sa teda počítal letopočet na území Európy? Mne z neznámych dôvodov sa vznik sveta v staroveku datoval rokom 4484 pred založením Ríma (pravdepodobne rok 753 pred Kristom). Kto a kedy na tento dátum prišiel, neviem. Nasledovali celé stáročia, kedy sa letopočet odvíjal od založenia večného mesta Rím. V 6. storočí sa na scéne objavil opát menom Dionysius Exiguus, priateľ Cassiodora, ktorý bol tajomníkom ostrogótskeho kráľa Theodericha Veľkého. Tento Dionysius Exiguus, hodný svojho neobvyklého mena, prišiel s geniálnym nápadom: počítajme letopočet od narodenia Ježiša Krista! Výborný nápad! A vôbec nezaváňal cirkevnou propagandou. Faktom však je, že nápad sa ujal až ďaleko neskôr za vlády kráľa Ota III v roku 996, a aj to len na území Rímskonemeckej ríše. Keďže jej mocenský potenciál rástol a rástol a kresťanstvo sa šírilo a šírilo, časom sa letopočet predsa len uchytil. Nie, ale všade! Veď židovský kalendár založený na odlišných princípoch funguje dodnes. Ten má ešte jednu zaujímavosť. Nakoľko Mesiac má dvanásť fáz, tie však v súčte nedávajú výslednú hodnotu 365,2422 dní slnečného roku, ale o nejakých 10 dní menej, židovský kalendár si v istom časovom odstupe pridá do jedného roku celý mesiac.
Tento problém na území ríše rímskej vyriešil istý vladár honosiaci sa menom Július Ceasar. Ten 1. januára roku 45 pred naším letopočtom (použijem tento výraz, lebo vtedy sa Kristus ešte nenarodil) zaviedol reformu podľa, ktorej každý štvrtý rok je prestupný a február tohto roku má 29 dní. Všetko by už bolo úplne fajn, veď odchýlka od slnečného kalendára bola ročne zanedbateľných 11 minút a 14 sekúnd. Keby sa tej odchýlky storočiami nenazbieralo trošku moc. Tak v roku 1582, iný čelný cirkevný predstaviteľ, Gregor XIII. (pápež), ktorý produktívne vyškrtol z kalendára 10 neproduktívnych dní. To znamená, že v roku 1582 po 4. októbri prišiel 15. október. Nezávidím pracujúcemu človeku, ktorý v tom čase čerpal dovolenku! Spôsob ako vyzrieť na tento problém spočinul v tom, že pápež ustanovil, že každý stý rok nie je priestupný, rok, ktorý je deliteľný číslom 400 prestupný je (to bol napríklad rok 2000) a to preto, lebo za štyristo rokov stačí usporiť len tri dni. Príjemným spestrením každodenného života bolo meranie aj kratších časových úsekov. Pokiaľ preskočíme delenie dňa jednoducho na dennú a nočnú dobu, s obľubou sa používal aj časový úsek s názvom „ráno“. Označoval dobu za ktorú roľník obrobil istý kus poľa. Dosť diskutabilná časová mieria ak uvážime rozdielnu výkonnosť roľníkov, kvalitu poľa a ďalšie objektívne a neobjektívne determinanty. Presnejšie boli vodné hodiny, presýpacie hodiny, slnečné hodiny a sviečková časomiera. Tie prvé tri menované asi netreba extra približovať, ale voskový časomerač, teda sviečka o približne štandartnej dĺžke určená na meranie istého časového úseku sa používala od 9. do 14. storočia. Ich historickému „vyhoreniu“ pomohlo 13. storočie, kedy bol skonštruovaný prvý hodinový stroj a konkrétne napríklad rok 1335. V tom roku sa na kostolnej veži sv. Gottarda v Miláne objavili prvé verejnosti viditeľné hodiny. Nie až tak úplne. Pretože nainštalovaná bola len hodinová ručička, ktorá naozaj ukazovala len na hodiny. Až časom pribudla aj minútová a meranie času sa stalo presnejším. Jedna zaujímavosť pred koncom: W. Krämer a G. Trenkler v knihe Lexikon populárních omylů (KK Praha 2001) uvádzajú, že pred takými 900 miliónmi rokov jeden deň na Zemi trval asi 18 hodín. Mesiac sa nachádzal bližšie k Zemi a tá sa otáčala rýchlejšie okolo svojej osi. Kto vie ako to bude o ďalších 900 miliónov rokov.
