 Starí Maďari-Uhri sa vo svojej pravlasti už od 7. storočia občas dostávali do kontaktu s kresťanstvom a kresťanskou misijnou činnosťou.
Podstatnejšie ich to však neovplyvnilo, ako
ani skutočnosť, že údajne už v 8. storočí existovalo onogurské misijné
biskupstvo zriadené Byzantskou ríšou. Po preniknutí do Karpatskej kotliny a jej postupnom zaujatí sa starí Maďari stretávali vo väčšej miere s byzantskou aj so západnou kultúrou, a teda aj s kresťanstvom. V Karpatskej kotline zaujali územie vyznačujúce sa rozdielnou mierou kristianizácíe (pokresťančovania). Takmer úplne kristianizované bolo vtedy Zadunajsko, aspoň jeho centrálna a južná časť, a dnešné (prinajmenšom) juhozápadné Slovensko. Starí Maďari nejavili ani napriek staršiemu oboznámeniu sa s kresťanstvom nijaké známky ochoty prijať ho. Z toho, čo o ich osudoch a skutkoch vieme, jednoznačne vyplýva, že na svojich zahraničných výpravách v 10. storočí všade plienili aj cirkevné inštitúcie, v ktorých očakávali bohatú korisť.
Prerušenie kresťanského kultu
tom, ako sa chovali ku kresťanom a kresťanstvu na podmanenom území, nejestvujú priame doklady. Z mnohých kostolov v Zadunajskú, ktoré sa spomínajú v hodnoverných historických prameňoch, sa dajú na základe patrocínií presnejšie lokalizovať len niektoré. Znamená to, že prevažná väčšina z nich navždy zanikla. Pritom ani pri tých kostoloch, ktoré sa dali podľa patrocínia identifikovať, nie je isté, čí neboli obnovené na základe starej, ešte žijúcej tradície, a teda že aj na týchto miestach bol dočasne prerušený živý kresťanský kult.
Postoj domáceho obyvateľstva
 |
sv. Štefan
|
Ešte menej prehľadná je situácia vo východnej častí Veľkej Moravy, na dnešnom Slovensku, kde nemožno ani pri jednom kostole jednoznačne dokázať alebo aspoň predpokladať, že kontinuitne existoval od 9. do 11. -12. storočia. Len o rotunde v Ducovom sa na základe zistení archeologického výskumu tvrdí, že plnila svoju funkciu až do začiatku druhej polovice 10. storočia, teda ešte približne 50 rokov po tom, čo starí Maďari prenikli na sever od Dunaja. Napriek pokročilému stavu kristíanizácie mohlo nastať vo východnej časti Veľkej Moravy po príchode starých Maďarov u časti obyvateľstva aktivizovanie starých nekresťanských tradícií, ktoré medzi ním nepochybne veľmi dlho prežívali. Predpokladáme, že jednou z viacerých príčin ich oživenia na pôvodne kristianízovanom území čiastočne bola aj okolnosť, že prv sľubne sa rozvíjajúce používanie slovanského jazyka v liturgii úplne nahradila latinčina. Bolo by však nesprávne vylučovať pretrvávanie kresťanstva u domáceho obyvateľstva, pričom svoju úlohu mohol zohrať aj komponent vzdoru voči dobyvateľom a snaha odlišovať sa od nich. Rozhodne sa však ťažko dá hovoriť o pretrvávaní kresťanstva, čo i len latentnom, vo vtedajších centrách, skôr len v odľahlejších oblastiach. Z tohto hľadiska by bolo napríklad sotva možno predpokladať neprerušenú kontinuitu pri Zoborskom kláštore, ak skutočne existoval už v 9. storočí, na čo sa však doteraz nepodarilo nájsť archeologické opory. V povedomí aspoň časti žijúcich potomkov pôvodného domáceho obyvateľstva musela byť kresťanská tradícia nepochybne živá po níekolko generácií, čo malo veľký vplyv pri znovunastolení kristianizácie. Celkove tu nešlo o viac ako o tri generácie, čiže už vnukovía sa vo svojom zrelom veku mohli opätovne hlásiť ku kresťanstvu, ktoré za svojej mladostí slobodne vyznávali ich starí otcovia. Kresťanstvo - aspoň jeho primitívna forma, obmedzujúca sa na krst, znalosť základných modlitieb a kresťanské pochovanie - sa azda naďalej nerušene udržalo na miestach, ktoré starí Maďari postupne zaujali až v tretej štvrtine 10. storočia (po rokoch 955 - 960). Mohlo by ísť predovšetkým o vtedy hustejšie osídlené oblasti stredného Považia a Ponitria, kde neexistujú pochybnosti o kontinuite pôvodného starého osídlenia. Maďarský historik Gyula Moravcsík výslovne konštatuje, že pri prijatí kresťanskej viery starými Maďarmi nezohrali svoju úlohu len ich dovtedajšie skúseností s kresťanstvom v širokom zmysle slova, ale aj staré kresťanské tradície v krajine, ktorú zaujali.
Medzi Východom a Západom
Z hľadiska kresťanských kultúr bolo územie ovládané starými Maďarmi geograficky aj vzhľadom na susedov situované medzí Východom a Západom, reprezentovanými Byzantskou a Východofranskou, vlastne vtedy už Nemeckou (Otovskou) ríšou. Podľa zachovaných hodnoverných historických prameňov nastali v tomto období prvé intenzívnejšie kristianizačné kontakty s Byzantskom. Napriek tomu, že manželkou Takšoňovho syna, veľkokniežaťa Gejzu z rodu Arpádovcov, a tým aj matkou Vajka (Štefana) bola dcéra sedmohradského kniežaťa Dulu Šarolta (podľa vyjadrenia súčasníka, merseburského biskupa a kronikára Teotmara, ju v slovanskom jazyku nazývali Beleknegini - pekná kňažná), ktorá bola iste byzantskou kresťankou, nerozhodol sa jej manžel pre oficiálne prijatie kresťanstva z Byzantská. Iste ho pritom ovplyvnili jeho dovtedajšie životné skúsenosti. Ešte prv než sa stal Gejza veľkokniežaťom a spravoval svoj údel v Biharsku, vzniklo rusko-pečenežsko-bulharsko-madarské spojenectvo proti Byzantskej ríši a Gejza vtedy pravdepodobne sám poskytol vojenské oddiely ruskému kniežaťu Sviatoslavovi. Po víťaznom skončení vojny so Sviatoslavom anektoval byzantský cisár Ján Tzimiskes roku 971 Bulharsko a bulharského cára Borisa II. odvliekol ako zajatca do Konštantínopolu. Zrušil aj samostatný bulharský patriarchát, ktorý bol povolený a zriadený len krátko predtým, keď Bulhari oficiálne prijali kresťanstvo z Byzantská, a nie z Ríma, čo bolo ich slobodným rozhodnutím. Po týchto skúsenostiach bolo Gejzovi zrejmé, že cirkev v Byzantskú je nerozlučne spojená so štátnou mocou a úplne od nej závisí. Veď hlavné slovo v tamojšej cirkvi nemal konštantínopolský patriarcha, ale cisár, ktorý mohol toto svoje postavenie kedykoľvek použiť alebo zneužiť na politické ciele. Pripojenie sa ku gréckej - byzantskej cirkvi nebolo teda pre Gejzu lákavé, ba mohol v ňom vidieť politické nebezpečenstvo pre seba aj pre arpádovský rod.
Začiatky oficiálnej kristianizácie
Pravdepodobne už v auguste roku 972 vyhľadalo Gejzovo posolstvo rímsko-nemeckého cisára Ota I. v Sankt Gallene a oznámilo mu Gejzov úmysel oficiálne krístíanizovať svoju dŕžavu (len mimochodom, tradícia pokladajúca za prvého misionára starých Maďarov svätého Voifganga, ktorý sa stal už v decembri roku 972 regensburgským biskupom, nie je správna). Podľa maďarského historika Gyôrgya Gyórffyho západní misionári používali v Gejzovej dŕžave korutánsky slovanský dialekt, ktorý bol vtedy ako hlavný dorozumievací jazyk zrozumiteľný aj etnicky staromaďarskému obyvateľstvu, keďže žilo v symbióze so Slovanmi. Slovanského pôvodu je aj časť maďarskej cirkevnej terminológie. Koncom prvého a začiatkom nasledujúceho tisícročia sa na kristianizácíí v (už vtedy) Uhorskom kráľovstve zúčastnili aj duchovní zo slovanských krajín, najmä z Čiech a Poľska. Napriek preceňovaniu osobnej účasti pražského biskupa Vojtecha v Uhorsku zohrali pri nej veľmi dôležitú úlohu členovia jeho sprievodu.
Prvé prekážky
Úspešnosť krístianizácíe závisela nielen od jej oficiálneho schválenia, ale aj od jej prijímania obyvateľstvom všetkých sociálnych vrstiev. Prirodzene, o jej priebehu nejestvujú konkrétne hodnoverné dobové doklady, len indície. Veľkoknieža Gejza nepochybne presadzoval krístianizáciu tvrdou rukou, pričom ju použil, ako to bolo vtedy bežné, aj ako zámienku na rozšírenie svojej moci. V čase jeho nástupu na veľkokniežací prestol totiž vrcholil pokles moci veľkokniežaťa a jednotliví územní vládcovia sa pokladali za nezávislých suverénov, z ktorých nie všetci súhlasili s kristianizáciou. Rozdiely v jej prijímaní sa neskôr prejavili v zlomových situáciách. K prvej takejto konfrontácii došlo po smrti veľkokniežaťa Gejzu a nastúpení jeho syna Štefana na veľkokniežací prestol roku 997. Neuznávanie primogenítúry - nástupníckeho práva prvorodeného syna Štefana - jeho príbuzným, Kopanom z južného Zadunajská, malo aj protikresťanský charakter. Sídlom Gejzu aj Štefana bol vtedy Ostrihom. Pred Kopáňom, ktorý mal pravdepodobne aj spojencov, sa (vtedy ešte) veľkoknieža Štefan uchýlil podľa starej tradície na územie ležiace na sever od Dunaja, do dnešnei Bíne, aby tu zhromaždil svoje sily. Údajne vtedy bolo v Bíni vybudované opevnenie obkolesené zemným valom. Z tejto predfázy boja možno jednoznačne usudzovať, že za najviac stabilizované pokladal Štefan územie na sever od Dunaja, kde naďalej pretrvávali kresťanské tradície, vďaka ktorým sa za Gejzu a Štefana pozitívnejšie stavalo ku kristianizácii. Ďalšia skúška prišla skoro o pol storočia neskôr, po vypuknutí tzv. pohanského povstania okolo roku 1046, ktorého cieľom bolo zosadiť kráľa Petra Orseola a nastoliť pohanské poriadky. Tomuto povstaniu padli za obeť aj niekoľkí biskupi, ktorí sa chystali na slávnostné privítanie novonastupujúceho kráľa Ondreja. Pohanskí sprisahanci pochádzali tentoraz zo strednej časti východného Uhorska, kde kresťanstvo nebolo zrejme upevnené ešte ani v polovici 11. storočia. Celkove teda možno povedať, že starobylosť a pretrvávanie kresťanskej tradície, čo aj v latentnej forme, mali vplyv na úspešnosť kristianizácie starých Maďarov a neskôr Uhorského kráľovstva.
Pred vznikom Uhorskej cirkevnej provincie
 |
| Arpád |
K podobným záverom možno dospieť aj pri sledovaní vzniku uhorskej cirkevnej organizácie v časoch kráľa Štefana I. (Svätého). Keď na samom začiatku 11. storočia vznikla Ostrihomská arcidiecéza, Štefan nemal ešte pod svojou bezprostrednou vládou východné a juhovýchodné územia vtedy sa formujúceho Uhorského kráľovstva. V staršej historiografii sa vyskytujú údaje, podľa ktorých vraj už koncom 4. storočia existovalo na sever od Dunaja - v dnešnej Nitre - biskupstvo. O existencii Nitrianskeho biskupstva už v prvej tretine 9. storočia hovorí aj falzum, ktoré vraj pochádza od pápeža Eugena II. (824 - 827). Obidva tieto údaje nie sú hodnoverné. Prvým hodnoverným dokladom o zriadení biskupstva v Nitre je bula Industrie tue pápeža Jána VIII. z júna 880. Z nej sa dozvedáme, že na žiadosť vtedajšieho vládcu Veľkej Moravy Svätopluka ustanovil pápež za nitrianskeho biskupa benediktína Wichinga pochádzajúceho zo Švábska (Alamanska). Nemalo by sa za priodvážne pokladať konštatovanie, že nitriansky kostol, ku ktorému bol Wíching ustanovený za biskupa a ktorý sa teda stal katedrálnym kostolom, bol asi už aj pred júnom 880 sídlom hlavného kňaza - archipresbytera. Ten bol pôvodne asi z poverenia salzburského arcibiskupa, po roku 829 pasovského biskupa a od roku 873 iste aj so súhlasom apoštolského legáta a misijného arcibiskupa Metoda na čele cirkevnej organizačnej zložky pre východnú časť Veľkej Moravy, ktorou bolo (pôvodné) Nitrianske kniežatstvo, neskôr nitriansky vojvodský údel. Spomenuté Nitrianske biskupstvo bolo od roku 880 prvým sufragánnym biskupstvom (podriadeným arcibiskupovi) v rámci Moravskej cirkevnej provincie a biskup Wiching bol prvým sufragánom arcibiskupa Metoda. Do novozriadenej Nitrianskej diecézy (880) patrilo okrem juhozápadného Slovenska, teda územia nad stredným Dunajom na východ od Malých a Bielych Karpát prinajmenšom až po Štiavnické pohorie a Zvolen vrátane Turca, asi aj územie v severovýchodnom Zadunajskú s Ostrihomom a Vyšehradom (Visegrád). Podľa historikov Petra Ratkoša a Jána Steinhubela bolo toto územie pričlenené k nitrianskemu údelu roku 861 v súvislosti s územnou expanziou Veľkej Moravy, konkrétnejšie (asi) po porážke a zabití Pribinu Moravanmi. Východná hranica vtedajšieho územia Nitrianskeho biskupstva sa určite zhodovala s východnou hranicou Veľkej Moravy. Patrili k nemu aj Spiš a Gemer a k roku 880 pravdepodobne aj územie neskorších žúp Šariš a Abov vrátane Zemplína, teda asi celé územie dnešného Slovenska (vo východnej polovici na juhu ešte o niečo rozšírené), s výnimkou Záhoria, ktoré bolo súčasťou Metodovej arcidiecézy. Po smrti arcibiskupa Metoda roku 885 a odchode biskupa Wichinga z Veľkej Moravy okolo roku 890 nemala Veľká Morava biskupa, hoci formálne provincia z právnej stránky stále existovala. Až na žiadosť veľkomoravského kniežaťa Mojmíra II. súhlasil okolo roku 899 pápež Ján IX. (898 - 900) s obnovením cirkevnej hierarchie na Veľkej Morave. Do Nitry bol asi v tom istom roku ordinovaný iný biskup, ktorého meno nepoznáme. V tom čase však boli pre Veľkú Moravu vysvätení aj ďalší dvaja sufragání, ktorých sídla možno len predpokladať. Osobitné biskupstvo mohlo byť zriadené pre územie získané výbojmi na východe Veľkej Moravy so sídlom niekde v oblasti Jágra (Feldebro?), ku ktorému bolo pripojené aj pôvodné najvýchodnejšie územie Nitrianskeho biskupstva z roku 880. Nové územie Nitrianskej diecézy z roku 899 teda siahalo len po neskoršie župy Spíš a Gemer (vrátane nich). Táto diecéza prestala jestvovať po niekoľkých rokoch, azda už v prvom desaťročí 10. storočia, po zaujatí Nitry starými Maďarmi.
Problém Nitrianskeho biskupstva
Keď asi o 100 rokov neskôr, na samom začiatku II. storočia, vznikla cirkevná organizácia v Uhorskom kráľovstve, bolo tu nepochybne veľmi dobre známe, že v Nitre existovalo biskupstvo už v 9. storočí. Veď krátko predtým to vedeli aj v Pasove (Passau), keď tam vyhotovili spomínané falzum. Tradícia Nitrianskeho biskupstva musela byť vtedy živá aj pri Apoštolskej stolici v Ríme. Je známe, že cirkev dodržiava tradície svojej organizácie aj vtedy, keď dôjde k jej prerušeniu na celé stáročia. Aj (svätý) Metod dostal po ustanovení za misijného arcibiskupa pápežom Hadriánom II. roku 869 - 870 titulárnu hodnosť niekdajšieho stolca sv. Andronika, teda Sirmijského (Sriemskeho) arcibiskupstva, ktoré vtedy už niekolko storočí vlastne nejestvovalo. Prečo teda nebolo pri kladení základov cirkevnej organizácie Uhorského kráľovstva za Štefana I. (Svätého) po roku 1000 obnovené Nitrianske biskupstvo, ktoré tu nepochybne existovalo už v 9. storočí? Dôvodom mohla byť skutočnosť, že Nitra vtedy nebola v moci uhorského kráľa, keďže ležala na území obsadenom poľským kráľom Boleslavom Chrabrým. Takéto vysvetlenie však nemožno považovať za primerané, veď uhorský kráľ iste pokladal tento zabor za dočasný. Hlavnou oporou pri riešení tohto problému je územný rozsah Nitrianskej diecézy, zhodujúci sa s územím, ktoré v novej organizácií dostala Ostrihomská arcidiecéza. V teritoriálnom zmysle bola teda nesporne nástupcom niekdajšieho Nitrianskeho biskupstva. Ostrihom sa tak okrem hlavného sídla panovníka stal aj sídlom hlavy cirkevnej organizácie v Uhorskom kráľovstve. Z hľadiska Svätej stolice sa to mohlo chápať ako preloženie sídla (translatio sedjs) v rámci pôvodného územia kedysi tej istej diecézy do miesta, ktoré sa v nej stalo hlavným sídlom panovníka. Tým možno vysvetliť aj pomerne rýchle vybudovanie novej cirkevnej provincie a (arci) diecézy, keďže sa opierala o vtedy nesporne živú tradíciu. Už skoro pred trištvrte storočím český historik Václav Chaloupecký nesprávne pokladal Ostrihom za nástupcu Veľkomoravského arcibiskupstva. Reminiscenciou na niekdajšiu Moravskú cirkevnú provinciu bola skôr azda celá Uhorská cirkevná provincia. Ostrihomská arcidiecéza sa však nepochybne stala územným pokračovateľom niekdajšej Nitrianskej diecézy, ktorú práve z tohto dôvodu vtedy neobnovili. Skutočnosť, že približne o storočie neskôr bolo na pomerne veľmi malom území obnovené Nitrianske biskupstvo, mala svoje špecifické príčiny.
Diskusia (0) |
