Križiacke výpravy

Križiacke výpravy, čiže „zvíťaziť v takomto boji znamená slávu a padnúť v ňom znamená zisk“. Týmito slovami sa pred pár storočiami prihováral Bernard z Clairvaux, „duchovný otec“ druhej križiackej výpravy.

Agitujúc k boju proti islamu vo Svätej zemi. Možno je to omyl histórie alebo ľudskej pamäti, že skôr, či neskôr každú vojnu obostrú romantizujúce legendy. Z dobyvateľov sú hrdinovia, z porazených mučeníci, z vojny rytierska hra. Ak je tá vojna vzdialená niekoľko stoviek rokov, spraví z mnohých hlupákov mudrcov a z rozporuplných postáv svätcov. Nie som však sudca a nepoznám morálku oných čias, nebudem preto súdiť, skúsim len priblížiť, čo sa asi dialo.

Počet výprav

Úplné prvý problém, s ktorým sa stretneme je počet. Počet výprav. Niektoré pramene hovoria o ôsmich (od roku 1096 až do roku 1270), iné len o štyroch (od roku 1095 do roku 1202). A to mám na mysli len tie, ktorých konečný cieľ mal byť Blízky východ. Mnohé iné smerovali napríklad do Pobaltia šíriť kresťanstvo, či do Krajín koruny českej s cieľom vykynožiť husitské kacírstvo. Zdanlivo všetko začalo na sneme v mestečku Clermont v roku 1095, kam prišiel pápež Urban II. s myšlienkou vyzvať všetkých kresťanov, aby oslobodili východné krajiny od neveriacich. Urban II. prejavil snahu pomôcť východorímskemu cisárovi Alexiovi I., ktorého znepokojila dobyvateľská rozpínavosť moslimských Seldžukov. Tí práve slávili svoje vojenské úspechy v Malej Ázii. Prečo ale mala Urbanova výzva taký rýchly a jasný úspech? Dôvodov je viac, pohovorme si o tých najokatejších...

Peter Pustovník - tuctový, malý a škaredý človiečik

kriziaciAk sa majetnému šľachticovi narodili viacerí synovia a nejakým zázrakom všetci aj dosiahli veku dospelosti, vznikol problém. Dediť mohol výhradne najstarší a ďalší mladší, pokiaľ sa práve nestali kňazmi, alebo sa výhodne neoženili, ostali práve tomuto na krku. Najstarší bratia preto veľmi radi zaplatili vojenskú výstroj a potrebné služobníctvo, aby sa svojho mladšieho príbuzenstva zbavili. Pápežovo zvolanie „do zbrane“ malo jednu lákavú ponuku. Kto sa zúčastní trestnej výpravy proti neveriacim, má odpustené všetky hriechy. Ba, čo viac! Rytier, ktorý sa prihlásil na krížovú výpravu, bol pod ochranou božou a kto vztiahol ruku na križiaka, dočkal sa cirkevnej kliatby. Dnes by sme hovorili o „poslaneckej imunite“, takto aspoň vieme, kde sa tá „imunita“ vzala. Posledný dôvod bola jasná cesta k majetku. Teda k vojnovej koristi. Dôvody križiackych výprav sú relatívne známe. Menej známym faktom je, že oficiálne výpravy, mali svoju neoficiálnu predohru. Postaral sa o ňu Peter z Amiensu. Podľa kronikárov kazateľ neuveriteľne sa podobajúci svojmu dopravnému prostriedku, somárovi.

Podľa Dietera Breuersa, ktorý ho spomína vo svojej knihe Na hradoch, v kláštoroch, v podhradí, bol Peter Pustovník, ako sa nechával oslovovať, tuctový, malý a škaredý človiečik. So svojimi pološialenými kolegami zverboval obyčajných ľudí, chudobných, zmrzačených a napriek tomu neuveriteľne veriacich, aby sami bez prípravy, bez zbraní, len s pomocou božou oslobodili sväté miesta. Prešiel celým Francúzskom, dostal sa až na územie dnešného Nemecka a Veľkú noc roku 1096 strávil v Kolíne nad Rýnom. Petrovo „vojsko“ malo 15 000 ľudí, a nechýbali medzi nimi aj nejaké urodzené a rytierske hlavy. Najúčinnejším presvedčovacím prostriedkom bolo Kazateľovo tvrdenie, že má pri sebe list, ktorý mu zoslalo samo nebo a poverilo ho k tejto úlohe. Nie je, ale známe, že by jedného z jeho stúpencov, Emicha z Leiningenu, to isté nebo vyzvalo k pogromom na Židoch. Vďaka Emichovmu nebeskému zápalu zomrelo v Európe viac ako 4 000 Židov. Peter z Amiensu sa „vyznamenal“ v Turecku.

Pri meste Nikája, ktoré jeho bojovníci síce nedobili, spustošili však jeho predmestia takým spôsobom, že dnes by ich to vynieslo na čestné miesto vedľa najkrutejších teroristických skupín. Jeden z priamych účastníkov, Radulf z Caen napísal: „Naši vojaci varili dospelých pohanov v hrncoch a deti narážali na ražeň a pečené ich hltali.“ Ďalším strategickým úspechom sa stalo dobitie hradu Xerigordon. Našťastie, posledným úspechom. O krátky čas, dav asi 20 000 zapálených božích bojovníkov neďaleko Helenopolisu zmasakrovali Seldžukovia. Peter z Amiensu unikol. A spojil svoj osud s prvou križiackou výpravou.

I. križiacka výprava

kreuzSpomínať všetky možné útrapy, úspechy a neúspechy prvého križiackeho tiahnutia Svätou zemou nemá podstatnejší význam. Dôležité je, že 7. júna 1099 sa križiaci utáborili pod hradbami Jeruzalema a v noci 13. júla sa prvá dobyvateľská veža dotkla hradieb Svätého mesta. S úspechom pretože o niekoľko desiatok hodín už svätí bojovníci vraždili obyvateľstvo mesta bez ohľadu na vek a pohlavie. Jeruzalemských Židov, ktorí hľadali záchranu v synagóge jednoducho spálili aj s ňou. Raimond z Aguilers, kaplán Raimonda z Touluse hoci sa snažil zmierňovať hrôzy, ktorých bol svedkom napísal, že smerom k chrámovej hore sa brodil po členky v krvi a všade naokolo ležali na hromadách hlavy, nohy a ruky porazených. Mesto je dobité 15. júla a 17. júla 1099, na znak víťazstva bola odslúžená omša na najsvätejšom mieste kresťanstva, na hrobe, z ktorého vstal z mŕtvych Ježiš Kristus.

II. križiacka výprava

Začiatok II. krížovej výpravy poznačila rivalita medzi svetským a cirkevným vládcom, Ľudovítom VII. a pápežom Eugenom III. Myšlienka na vojenskú výpravu skrsla v hlave francúzskeho kráľa, ktorý ju prezentoval Bernardovi z Clairvaux. Tejto duchovnej autorite sa myšlienka páčila, ale nepáčilo sa mu, že by svätú vojnu viedol svetský vládca. Podsunul ju pápežovi, ten sa s ňou rovnako stotožnil a v marci roku 1145 sa pri kostole vo Vézalay konala kázeň, ktorej súčasťou bola výzva k ďalšej križiackej výprave. Mimochodom kostol vo Vézalay je zaujímavý tým, že v ňom mali byť uložené telesné pozostatky Márie Magdalény.

V máji roku 1147 sa križiacky armádny kolos vydáva pevninskou cestou na pochod. Zlým rozhodnutím kráľa Ľudovíta bol jeho súhlas s manželkiným sprievodom. Eleonóra Akvitánska, si v Antiochii totiž „padla do oka“ s tamojším vládcom Raimondom de Poitiers, druhým veliteľom tejto výpravy. Ich potešenie z intímnej blízkosti duší a tiel poriadne iritovalo Ľudovíta a keď jeho žiarlivosť prekročila únosnú mieru, Eleonóra mu s istotou manželky bohatšej ako je jej muž, oznámila, že požiada o zrušenie manželstva. Ľudovít sa po prvý krát prejavil ako rozhodný muž. Manželku odviedol násilím preč a pokračoval vo vojnovej výprave. S neveľkým úspechom, pretože keď sa manžel a milenec jednej ženy, stretli pri hradbách Damašku, domáci ich neporaziteľnú armádu porazili za pomoci ľahkej jazdy. Všeobecne je známe, že porážke predchádzali ešte spory Ľudovíta VII. a Raimonda de Poitiers o tom, kto bude v meste vládnuť keď ho dobijú. Nedobili, opäť sa potvrdilo, kde sa dvaja bijú, tretí vyhráva.

O histórii ďalších výprav, ale aj o Richardovi Levie srdce, niečo nabudúce...