Maďari vo svete mýtov a legiend

Oddeliť pravdu od zavádzania v tomto modernom mýte sa snažia historici stále a znova... Popri ňom však upadajú do zabudnutia pravé maďarské mýty. Tie pôvodné, ktoré si predkovia Maďarov priniesli z východných stepí. Voňajúce diaľkou a archaickými predstavami mladého národa. Moderný mýtus sem, moderný mýtus tam, to, i že maďarské kmene prišli do Karpatskej kotliny neskôr než Slovania, je historicky overená pravda. A pravdou je aj to, že okrem poľnohospodárstva pre­vzali vo svojom vznikajúcom uhorskom štáte cir­kevné štruktúry Veľkej Moravy. Kresťanstvo bolo pre nich omnoho novším náboženstvom než pre Slovanov. Zoznámili sa s ním až v druhej polovici desiateho sto­ročia. Prvky pohanského náboženstva sa v maďarskej spoločnosti, najmä medzi pastiermi vo východnej časti úze­mia, udržiavali dlhšie a prejavili sa v priebehu 11. storočia v dvoch „pohanských recidívach". V oboch prípadoch bol však náboženský motív iba sprievod­ným motívom dynastických sporov. Navyše, ideológia protikladná katolicizmu je zafarbená dualizmom, o ktorom je v polovici 11. sto­ročia ťažké povedať, či bol bogomilského, alebo pôvodne ugrofínskeho pôvodu. Nemôžeme teda dokázať, že v čase recidív bolo maďarské predkresťanské náboženstvo živým celkom. Bolo však obdobie, keď fungovalo. Jeho presné časové ohraničenie nie je natoľ­ko dôležité - mýty sa krútia v cyklickom čase a sú večné. My sa teraz pokúsime z úlomkov neskorších prameňov poskla­dať obraz. Pretože Maďari v porovnaní so svojimi ugrofínskymi prí­buznými (Fíni, Karelovia, Estónci) prijali kresťanstvo relatívne skoro, pohanské náboženstvo sa u nich zachovalo v relatívne najúryvkovitejšom stave. Mnoho však môžeme zistiť prostred­níctvom paralel s mýtmi už spomenutých „blízkych príbuzných" z jazykovej vetvy, societ, ktoré si svoje náboženstvo v pomerne výraznej podobe zachovali možno i v dôsledku hlbších odlišností. Ugrofíni sú v Európe jediné neindoeurópske národy.

Medzi nebom a podsvetím

Medzi najpôvodnejšie predstavy maďarskej mytológie patrí obraz stromu sveta. Má sedem (prípadne deväť) konárov a je taký vysoký, že ho nazývajú „strom bez vrchovca". Hore siaha do obla­kov, koreňmi do hlbín zeme, tak ako v iných kultúrach spája nebe­sia s podsvetím, je mostom medzi siedmimi svetmi, stredobo­dom a osou sveta. Jeho živica a miazga živia všetko na svete, jeho zlaté jablká darúvajú víly svojim obľúbencom. Pri jeho koreňoch sú ríše žiab, jašteríc a hadov, najvrchnejšom, siedmom konári je dom Slnka a jeho matky, pod ním dom Mesiaca a jeho matky. Mesiac bol v predstavách Maďarov muž, hovorili mu tiež nový kráľ, Slnko je žena. V korune stromu prebýva i Vietor - predstavy o hniezde vetrov sa zachovali napríklad vo fínskej mytológii. Strom chráni veľký dravý vták, Turul. Podľa vyobrazení na strie­borných ozdobách nájdených v hrobe v Ragamaze, ide pravde­podobné o orla, posvätné zviera a jednu z najčastejších podôb šamana, v ktorej je tento schopný preniknúť vysoko do nebeských svetov. Obraz stromu sveta svojou symbolikou siaha i ďalej do his­torických období Uhorska a Maďarska. Je ním poznačený začiatok Anonymovej kroniky - Maďarov do Karpatskej kotliny priviedlo sedem vodcov, teda presne toľko, koľko je konárov stromu sveta.

Kráľovstvo za koňa

Ak zostaneme pri Anonymovej kronike ako zdroji, máme pred sebou ešte jednu starobylú, u nás pomerne známu látku. Spôsob, ktorým Arpád a jeho druhovia získali krajinu od Svätopluka. Svätopluk „predal" krajinu za bieleho koňa. Posol Maďarov si totiž ako protihodnotu za dar žiada zem, vodu a zbožie. Svätopluk ľah­komyseľne pritaká jeho požiadavke - nech si Maďari zoberú vody, zeme a zbožia, koľko len chcú. Tak sa aj stane. Národ na čele so siedmimi vodcami zaútočí na krajinu, zúfalý Svätopluksa hodí do vĺn Dunaja a utopí sa. Príbeh sa vzdialene dotýka historických udalostí - maďarské kmene získali územie v Panónii po roz­pade Veľkej Morave, ku ktorému výdatne pri­speli. A najmocnejším vládcom tohto štátu, ktorý utkvel v pamäti príbehu, bol Svätopluk. Pre symboliku mýtov je však veľmi dôležitý obraz koňa. Kôň, pre kočovníkov „zviera zvie­rat“, stelesňuje silu a moc, v jeho podobe sa môže svetom pohybovať a rôzne hrdinské činy vyko­návať maďarská obdoba šamana - táltoš. V neskorších ľudových rozprávkach sa stáva verným pomocníkom hrdinu.

Kto seje vietor, žne búrku

Táltoša - šamana spoznáte na prvý pohľad, len čo sa narodí. Na svet príde s úplným chrupom, prípadne má dokonca dva rady zubov, ktoré môžu byť vlčie alebo diviačie. Ako sedemročný mizne v búrke alebo mraku na nebo. Tam ho učia iní táltoši. Môže privolať vietor i dážď. Podobne ako šamani iných národov, je schopný meniť sa na zvieratá - môže získať už spomenutú podobu koňa alebo býka (motív premeny na koňa sa zachováva neskôr v ľudových roz­právkach) a v tejto podobe bojovať - napríklad s bosorkami. Táltoš prichádza i do styku so šarkanom - jašterovitou obludou, ktorá žije v močarisku, studni alebo jaskyni. Táltoš so šarkanom buď bojuje a poráža ho, alebo ho využíva ako svojho pomocníka. Počas táltošovho letu šarkan zadržiava vietor, aby nevial neželaným sme­rom.

V najvyšších sférach

Poberme sa však trocha vyššie - priamo za najvyššími božstvami. O hlave maďarského panteónu máme len málo informácií. Volal sa Išten a pravdepodobne, ako u iných Ugrofínov, ale aj Slovanov, či Baltov, bol hromovládcom. Je to vlastne obdoba fínskeho Ukka, slovanského Perúna, baltského Perkunasa, ale tiež gréckeho Dia. Blesku, ktorý vrhal, hovorili Ištenova strela. Jeho družkou bola pravdepodobne bohyňa plodnosti, obraz ktorej je zachovaný v ľudo­vých zjednodušených predstavách o Bohorodičke. Bohovia, ako si neskôr povieme podrobnejšie, vdýchli človeku dušu. Presnejšie dve duše. Duša - dych sa volala lelek, druhá bola duša - tieň alebo slo­bodná duša. Dokázala opustiť telo počas sna a mohla v podobe myši podnikať dlhé cesty. Zachované mýty o vzniku sveta a stvorení človeka sú ovplyv­nené jednou z ranostredovekých heréz, už spomenutým bogomilstvom. Tento vplyv je zviditeľnený nečinnosťou Boha. V pred­stavách bogomilov totiž svet a hmotu stvoril diabol. Poďme však priamo k zachovanej verzii maďarského mýtu. Na počiatku bola len voda, voda a samá voda (pre Maďarov ako kočovníkov v stepi skutočne absurdná predstava). Nad vodnou šíra­vou sa vznášali Boh a Diabol. Boh sa rozhodol, že stvorí zem a pri­kázal Diablovi, aby sa po ňu ponoril. Na dno. Diabol však nečistými rukami nemohol zem vytiahnuť, voda mu ju vymývala. Napokon na tretí raz mu kúsok zeme uviazol za nechtom. Tento kúsok Boh vyfúkol dychom čertovi spoza nechta a rozfúkaval ho na menšie čiastočky do povetria. Bol to prvý osev, ktorým zem rodila samu seba a nahrá­dzala vodu. Boh sial šesť dní, v siedmy deň, v sobotu, oddychoval. Po prečítaní mýtu je zrejmé, že pri stvorení má Boh úmysel, Diabol vykonáva všetko, čo sa týka hmoty, ktorej sa Boh priamo ani raz nedotkne. Podobne prebieha stvorenie človeka. Diabol, nie Boh stvorí telo z hliny, keď sa však hmote pokúsi vdýchnuť dušu, zlyháva. Človeka oživí až Boh. Mŕtva hmota preto patrí Diablovi, iskra duše Bohu. Z toho potom bogomilský dualizmus vyvodzuje, že hmota, z ktorej pozostáva celý reálny svet, a tedvlastne celý reálny svet, je ako výtvor Diabla nečistý, dobro a dokonalosť sa skrýva len v neviditeľnej a nehmotnej iskre. Maďarským veriacim boli takéto abstrakcie pravdepodobne cudzie, vzťah duch a hmota konkreti­zovali skôr napínavými príbehmi. V jednom z nich chce čert získať aspoň duše ľudí, ktorí sa uto­pili. Boh súhlasí, avšak kladie si podmienku: Čert sa musí ponoriť na morské dno a zhotoviť povraz z piesku. Samozrejme, nedarí sa mu to - a tak duše ostávajú Bohu. Pôvodný, nebogomilský mýtus o stvorení sveta môžeme rekon­štruovať len nepriamo, na základe hmotných pamiatok. Je prav­depodobné, že obsahoval motív vodného vtáka, ktorý sa ponára za zemou. V hrobe urodzenej ženy z desiateho storočia sa našli dve strieborné ozdoby, ktoré mala dáma vpletené do vlasov. Je na nich zobrazený už spomenutý vták Turul, ktorý drží v zobáku púčik rastliny. V pazúroch drží dva vodné vtáky. Turul symbolizuje nebo (uranický princíp), vodné vtáky zem (chtonický princíp). Ná ozdo­bách teda máme obraz sveta ako celku.

Cesta za jeleňom

Ďalším z posvätných zvierat Ugrofínov bol jeleň. U zauralských národov existujú príbehy o koz­mickom jeleňovi, ktorého telo ste­lesňuje zem a parohy - strom sveta. Rozšírený je motív lovu tohto zvie­raťa, ktorý sa často končí nájdením niečoho podivuhodného. Maďari, ako sa píše v kronike Šimona z Kézy, sa takto v stopách jeleňa dostali do stepí južného Pričiernomoria. Kronikárom zachytený prí­beh v trocha inej podobe nájdeme v myto­lógii Skýtov, kočovného národa, ktorý obýval stepi dnešnej Ukrajiny v prehistorických časoch. Obraz jeleňa v Maďarsku najdlhšie pre­trváva v koledných piesňach - tam sa spieva o čarovnom jeleňovi, ktorý má parohy s tisí­com vetiev, na každej z nich horí svieca. Pasie sa pri prameni, okolo ktorého je tráva zelená po celý rok. Na jeho tele sú slnko, mesiac a hviezdy. Telo jeleňa z kolied je teda „svetom", parohy stromom sveta s množstvom konárov verným pomocníkom hrdinu.

Boj o vodcu

Na záver by som si nechal príbeh o rituálnom boji vodcu. Odozva dávnych súbojov starých bohov s mladými sa zachovala v legendickom cykle venovanom kráľovi Ladislavovi, ktorý bol kanonizovaný za svätého. Bojoval s vodcom Kumánov, ktorý uniesol maďarskú krásavicu, takže kráľ nebojuje len ako obranca krajiny, ale tiež jako rytier v méně stredovekej morálky. Boj je dlho nerozdhoný. Jazdci si navzájom polámu zbrane, Ladislavovi však začne dochádzať dych – udrie vodcu Kumánov sekerou /iné pramene uvádzajú meč/ do päty, jediného zraniteľného miesta /samozrejme, nemôže sa tu nevynoriť asosiácia s Achillom/. Kráv v boji vyhráva a oddychuje. Zavesí zbraň na strom a položí hlavu na kolená zachránenej dievčine. Ozveny pradávneho mýtu súboja vodcov sa tu miešajú s etikou dvorskej lásky a kurtoázie. Je zrejmé, že tu sme už na ceste do histórie zašli priďaleko – do čias, kedy mýtus splýva s legendou, romancou a rozprávkou.

Najnovšie príspevky v diskusii