V časoch mojej mladosti u nás zúril socializmus a dejiny boli systematicky a účelovo upravované. Donekonečna opakované účelové polopravdy zdeformovali znalosť bežného človeka o histórii, udalostiach a osobnostiach.
Ako príklad počínania vtedajšej propagandy môžem uviesť, že označovanie Klementa Gottwalda ako „prvého robotníckeho prezidenta“ malo za následok, že veľkou časťou verejnosti bol pokladaný za vôbec prvého prezidenta Československa. O tom, že zakladateľom štátu a jeho prvým prezidentom bol Tomáš Garique Masaryk sa rozprávalo iba v rodinách vzdelaných staromilcov hlavne v Čechách. Na Slovensku sa pošuškávalo viac o spoluzakladateľovi, Milanovi Rastislavovi Štefánikovi. Dejiny sveta v intenciách vtedajších vykladačov sa začínali Veľkou októbrovou socialistickou revolúciou.
To čo bolo predtým, bolo viac menej postavené na úroveň rozprávok, lebo to bolo o kráľoch a cisároch a to sú predsa také rozprávkové bytosti, ako Martinko Klingáčik, alebo trojhlavý drak žerúci princezné. Moji rodičia boli vzdelaní a rozhľadení. V rámci vtedajšej schizofrénie (doma sa hovorilo ináč ako na verejnosti), som sa dozvedal, že nie všetko je tak, ako sa učíme v škole. Možno tu sa skrývajú korene mojej záľuby pre minulosť, ktorá bola zahalená rúškom tajomstva. A každé tajomstvo podnecuje fantáziu a nabáda k hľadaniu niečoho, čo malo byť pred nami skryté. Veľmi rád som čítal historické romány, ktoré mi odhaľovali udalosti dôb minulých, aj keď to nebola literatúra faktu. Udalosti v nich popisované boli plné dobrodružstiev. Mali však jednu zásadnú chybu. Neodohrávali sa v Trnave.
Vyrástol som v historickom centre Trnavy, veľmi svojrázneho a osobitého mesta. O jeho minulosti som sa dozvedal najmä z publikácie vydanej pri príležitosti sedemstého výročia povýšenia na slobodné kráľovské mesto, vydaného v roku 1938. Rok vydania som pokladal za dostatočnú záruku dôveryhodnosti v nej obsiahnutých informácií, ktoré ešte nemohli byť ovplyvnené komunistickou ideológiou. A tak som akceptoval konštatovanie historikov, že Trnava vznikla najneskôr v 7. storočí ako trhová osada na križovatke obchodných ciest. Tento údaj sa opakovane vyskytuje v ďalších knihách, článkoch a referátoch až dodnes.
Nedávno som však narazil na informáciu, ktorá by mohla zmeniť náš pohľad na vznik a najstaršie dejiny mesta Trnava. V nemeckom lexikóne zo sedemnásteho storočia som po heslom Tirnavia našiel tento text:
Ako z textu vyplýva, je tu určite reč o našej Trnave. Ale prečo o nej autor tvrdí, že je mestom Jazygov? A tak som pokúsil o analýzu dostupných historický informácií, ktoré by mohli súvisieť so vznikom mesta Trnava.
Na začiatku všetkého je Rímska ríša
Pri mojej exkurzii do dávnej minulosti treba niekde začať. Určiť „bod nula“ – počiatok, od ktorého chcem vychádzať. Vracať sa k neandertálcom, alebo ľuďom doby kamennej, nemá z hľadiska mojich zámerov význam. Aj keď aj títo preukázateľne žili na území Slovenska a v okolí Trnavy je bohatý výskyt archeologických nálezov okrem iného aj z doby kamennej, alebo bronzovej. Hovorí sa že korene našej civilizácie sú v starovekom Ríme. Možno práve preto by sme mali začať tu.
Rímska ríša od svojho vzniku v 8. storočí p.n.l. sa postupne rozširovala všetkými smermi, čiže aj smerom ku karpatskému hrebeňu. Do cesty sa rímskym dobyvateľom stavali nielen iné národy, ale aj prírodné prekážky. V našich končinách to bola mohutná rieka, Rimanmi nazývaná Danubius, alebo Ister, teda Dunaj. Na tejto rieke sa expanzia Ríma našim smerom zastavila a z Dunaja sa stala severná hranica rímskych provincií Noricum (dnešné Rakúsko) a Pannónia (západná časť dnešného Maďarska). Na sever od tejto hranice žili keltské kmene. V labsko-vltavskej kotline to boli Bójovia, v údolí Váhu Kotíni. Keltov ešte pred našim letopočtom z tohto územia vytlačili dobyvateľské germánske kmene Markomani a Kvádi. Markomani pod vedením kráľa Marobuda vystriedali Bójov v českej kotline. Kvádi, ktorých viedol kráľ Tudrus sa v roku 6 p.n.l usadili na dolnom toku rieky Moravy. Rimania v roku 21 n.l. dosadili za kráľa Kvádov svojho odchovanca Vannia. Podobne aj markomanský kráľ Marobud bol kedysi vychovávaný v Ríme. Kráľovským sídlom Vannia sa stal Stillfried ležiaci na západnom brehu rieky Moravy v dnešnom Dolnom Rakúsku. Kvádske kráľovstvo zažilo pod Vanniovým vedením obdobie rýchleho hospodárskeho rozvoja a jeho územie sa postupne rozšírilo východným smerom až po rieku Váh.
Na sever od hraníc rímskej provincie Pannónia sú teda Kvádi. Na východ od tejto provincie sú Dákovia. Ich ríša, ktorej južnú hranicu tvorí dolný tok Dunaja, je územne takmer identická s dnešným územím Rumunska. Dákovia, podobne ako Rimania, sa snažili rozširovať územie svojho štátu. O tom, že prenikli aj na územie dnešného Slovenska a aj sa tu usadili svedčia napríklad archeologické nálezy dáckeho osídlenia z Nitry. Dákovia, podobne ako germánske kmene, podnikali koristnícke vojnové výpravy do rímskych provincií Pannónia a Moesia (dnešné Rumunsko, južne od Dunaja). Aj Rimania radi navštevovali územia svojich susedov a neboli to turistické výlety, ale vojenské výpravy so všetkým, čo k tomu patrí. Susedia teda nažívali družne, navzájom sa zabíjali, lúpili a pálili. Ale nakoniec sa vždy dohodli a uzavreli mier, alebo aspoň prímerie. Deklaratívne na večné časy, v skutočnosti do najbližšieho konfliktu.
Prichádzajú Sarmati
Do tejto idylickej situácie sa zrazu začína miešať cudzí prvok. Od Čierneho mora sa do európskeho vnútrozemia tlačia kmene kočovných iránskych Sarmatov (Roxolani, Alani a JAZYGOVIA). Tieto kmene prinášajú do Európy nový druh armádneho výstroja – ťažkú obrnenú jazdu.
Hegemóni strednej Európy, Dákovia a Rimania ich po vzájomnej dohode púšťajú do neobývaných území medzi svojimi ríšami. Dnešnou terminológiou by sme povedali, že do demilitarizovanej zóny medzi znepriatelenými stranami boli umiestnené neutrálne vojská (dnes sú to jednotky OSN). Roxolani sa usadili pri delte Dunaja a Jazygovia dostali k dispozícii územie medzi riekami Dunaj a Tisa s podmienkou, že vytvoria bariéru medzi Rimanmi a Dákmi.
To bol počiatok ich dlhodobej prítomnosti v Karpatskej kotline, trvajúcej viac než 4 storočia. Jazygovia spočiatku udržiavali veľmi dobré vzťahy s Rímom. Bránili útokom na Pannóniu z východu a príležitostne slúžili v rímskej armáde ako auxiliári (cudzí žoldnieri, ktorí po odslúžení vojenskej povinnosti dostali rímske občianstvo). Hlavnou vojenskou silou Jazygov bola už spomínaná ťažká obrnená jazda. O tento druh vojska javili záujem nielen Rimania, ale aj Kvádi, ktorí boli susedia Jazygov proti toku Dunaja. Vďaka priateľským vzťahom, Jazygovia radi podporovali Kvádov na vojenských výpravách svojimi jazdeckými oddielmi.
Zánik Vanniovho kráľovstva
Rímska politika ochrany severnej hranice ríše vazalmi bola spočiatku úspešná. Rozmach Kvádskeho kráľovstva však spôsobil ochromenie rímskych obchodov severným smerom. Cez územie Kvádov prechádzali totiž dôležité obchodné cesty a ich kontrola bola pre Rím veľmi dôležitá. Preto sa rozhodli nepohodlného Vannia odstrániť a jeho kráľovstvo sľúbili rozdeliť medzi jeho synovcov Vangia a Sida. Na čelo protivanniovského sprisahania postavili hermurudského kráľa Vibiliusa, ktorý bol tiež vazalom Rimanov.
Vanniovi nepomohla ani účasť Jazygov po jeho boku. V roku 50 n.l. bol veľkou presilou porazený a jeho kráľovstvo zaniklo. Vangio a Sido iba vydrancovali Kvádske kráľovstvo, ale neboli schopní ho udržať ako štátny útvar. Tak zanikol prvý historicky doložený štát ležiaci čiastočne aj na území dnešného Slovenska. Kvádi sa spamätávali z rímskej porážky niekoľko desaťročí. Jazygovia v tom období pomáhali Rimanom vo vojenských výpravách proti Dákom. Ku koncu prvého storočia však vojenská sila Kvádov opäť vzrástla a začala ohrozovať Rímsku ríšu. Cisár Domitián viedol víťaznú vojnu proti Kvádom v roku 81. V roku 89 však bol Kvádmi porazený a zahnaný na útek. Táto porážka mala za následok intenzívne budovanie rímskych vojenských objektov (Vindobona, Carnuntum) a veľkej dunajskej flotily na prelome prvého a druhého storočia. Ani tieto opatrenia však nezabránili expanziám Kvádov.
Markomanské vojny
V polovici druhého storočia nastáva situácia, ktorá znamená veľkú zmenu vo vzťahoch vazalských štátov k Rímskej ríši. Markomani, Kvádi a Jazygovia podnikajú spoločné vojenské výpravy do rímskych provincií Noricum a Pannónia pričom prenikajú hlboko na rímske územie. Na odvrátenie germánsko-sarmatských vpádov boli v rokoch 166 – 180 n.l. podniknuté dve masívne vojenské operácie pod vedením Marka Aurelia, známe ako prvá a druhá markomanská vojna. Obidve priniesli víťazstvo Ríma. Počas druhej markomanskej vojny prenikli rímske vojská až po dnešný Trenčín. Z tohto obdobia pochádza aj známy rímsky nápis na skale pod trenčianskym hradom.
Rímske víťazstvo v druhej markomanskej vojne malo za následok obnovenie rímskej nadvlády v severnom pohraničí. Markus Aurelius pri uzatvorení mierovej zmluvy určil Markomanom a Kvádom, že ich sídla nesmú byť bližšie ako 5 míľ (15 km) od Dunaja a súčasne stanovil miesta a dni pre obchodovanie. Rimania a Germáni si vzájomne vymenili zajatcov a rukojemníkov.
Jazygovia, ktorí pristúpili na Rímom diktovanú mierovú zmluvu ako poslední však dostali tvrdšie podmienky. A to najmä preto, že Markus Aurélius sa obával ich vojenskej sily, ktorá za predchádzajúce obdobie spôsobila Rimanom veľké škody. Oproti Markomanom a Kvádom museli dodržiavať dvojnásobnú vzdialenosť od Dunaja, t.j 30 km. Boli povinní prepustiť 100.000 rímskych zajatcov. A na potvrdenie zmluvy musel kráľ Jazygov Zanticus zostaviť pre rimanov bojovú jednotku ťažkej jazdy v počte 8.000 osôb. Z nich 5.500 umiestnili rimania do provincie Britania ako auxiliarov na ochranu hraníc, známych ako Hadriánov val. Rimania týmto opatrením zoslabili nebezpečie vojenských útokov na strednom Dunaji a súčasne posilnili svoju armádu v Británii.
A čo Trnava?
Vráťme sa späť na Slovensko, do obdobia markomanských vojen. Spojené vojská Markomanov, Kvádov a Jazygov napádajú rímske provincie Noricum a Pannónia. Kvádi sídlia v tom čase severne od Dunaja, od údolia Moravy až po Hron. Na západ od nich sídlia Markomani. Jazygovia sídliaci medzi Dunajom a Tisou tak susedia s Kvádmi pravdepodobne v oblasti Ipeľskej pahorkatiny. Pohľad na dnešnú mapu prezrádza, že táto aliancia ovládala značné územie od severného Rakúska, cez južnú časť Čiech a Moravy, juhozápadné Slovensko až po sútok Dunaja a Tisy v strednom Maďarsku.
Na to, aby mohli spoločne podnikať vojnové výpravy, museli existovať dostatočne vybudované cesty. Potrebovala ich najmä ťažká jazda Jazygov, ale aj zásobovanie vojsk konskými povozmi. Hlavný ťah musel smerovať zo západu na východ a potom okolo ohybu Dunaja ďalej na juh. V dejinách obce Stillfried (Vanniovo kráľovské sídlo) sa spomína cesta od Poysdorfu, ktorá po prekročení rieky Moravy smerovala ku karpatským priesmykom (Buková?) a je označovaná za starú českú cestu. Aj v dejinách Trnavy sa spomína česká cesta, ktorá od Bukovej smerovala do Trnavy, potom pri Šintave cez Váh a ďalej na juhovýchod. Dá sa predpokladať, že obidva pramene hovoria o tej istej ceste. To znamená, že Jazygovia, počas svojich presunov ku Kvádom a Markomanom, prechádzali miestom kde dnes leží Trnava. Toto miesto je zhruba v centrálnej polohe spomínaného Germánsko-sarmatského zoskupenia a prechádzala tadiaľ aj severojužná cesta údolím Váhu.
Takže aj keď toto miesto ležalo jednoznačne na území Kvádov, je možné, že Jazygovia tu mohli založiť vojenský tábor samozrejme so súhlasom Kvádov. Tu sa však začíname pohybovať v rovine teórií a hypotéz. Vieme, že po skončení druhej markomanskej vojny budú Jazygovia povinní prepustiť 100.000 zajatcov. Kedy ich zajali? Počas vojny? Alebo sa im nazbierali postupne počas nespočetných konfliktov a nájazdov? Boli to iba ich zajatci, alebo patrili celej aliancii s Markomanmi a Kvádmi? Možnosť, že to boli spoloční zajatci, naznačuje informácia, že Kvádi za uznanie ich protirímskeho kráľa Ariogaesa Rímom, sľubovali Markovi Aureliovi prepustenie 50 000 rímskych zajatcov. Markus Aurélius však ich ponuku neprijal. Každopádne museli mať Jazygovia vytvorené zajatecké tábory, v ktorých rímskych vojakov nielen zadržiavali, ale dosť pravdepodobne, keďže išlo o žoldnierov, aj prezbrojovali a pripravovali na zaradenie do spoločných germánsko-sarmatských vojsk. V historických prameňoch však o tom nie je žiadna zmienka. Rímsky historik Cassius Dio iba konštatuje suchý fakt o tom, že Markus Aurélius podmienil uzavretie mieru s Jazygmi prepustením 100.000 rímskych zajatcov.
Predpokladajme, že pre rímskych zajatcov boli zriadené zajatecké tábory. Markomani a Kvádi žili v stabilných osadách, pri alebo v ktorých bolo možné umiestniť aj istý počet rímskych zajatcov a využívať ich napríklad ako pomocné sily v poľnohospodárstve. Oproti tomu Jazygovia boli klasickí kočovníci a na svojom území žili v krytých vozoch. Je ťažké si predstaviť, že by rímsky zajatci kočovali s nimi. Skôr je prijateľná predstava, že svojich zajatcov umiestnili do jedného, alebo viacerých zajateckých táborov. Tieto tábory si pravdepodobne museli Rimania vybudovať sami. Rímsky vojaci poznali dobre iba jednu stavbu – rímsky vojenský tábor. Rímske vojenské tábory mali jednotný predpis pre výstavbu a usporiadanie pôdorysu. A to z jednoduchého dôvodu, aby každý rímsky vojak, po príchode do ktoréhokoľvek rímskeho vojenského tábora vedel, čo kde má hľadať.
Tento pôdorys je veľmi nápadne podobný s pôdorysom historickej časti mesta Trnava. Chcem zdôrazniť slovo podobný, nie totožný .
Ak na začiatku otázka znela, či je možné, že Trnavu založili Jazygovia, moja odpoveď je áno, je to možné. Či sa tak naozaj udialo však neviem s určitosťou potvrdiť. Ak teda Jazygovia založili Trnavu ako vojenský zajatecký tábor ležiaci pri križovatke českej a považskej cesty, po porážke od Rimanov tento tábor zanikol. Zostali však zemné valy a priekopy ohraničujúce priestor prázdneho vojenského tábora štvoruholníkového pôdorysu. Rímske vojenské tábory boli pôvodne budované hlavne z drevených stavieb.
Až po skončení druhej markomanskej vojny prebudovali Rimania svoje vojenské tábory na dunajskej hranici na murované, takže v zrušenom zajateckom tábore ani nemohli zostať žiadne rímske stavebné pamiatky a preto sa v Trnave ani nikdy nenašli. V roku 2008 sa však našla pri výkopových prácach medzi Pekárskou a Hornopotočnou ulicou rímska spona.
Opustený tábor bol ideálnym miestom pre oddych kupcov a obchodníkov na ich putovaní po českej alebo považskej ceste. Územie ohraničené valmi predstavovalo 56 hektárov a bolo príliš veľké na sústavné a celoplošné využívanie. Preto je možné, že aj počas používania časť tábora zarástla tŕním ktoré mohlo neskôr dať mestu slovanský názov Trnava. Archeologické nálezy hrobov z obdobia Veľkej Moravy na Jeruzalemskej ulici potvrdzujú slovanské osídlenie v 9. storočí. Ďalej je možné, že jednotlivé časti objektu boli používané rôznymi skupinami kupcov. A tí, čo boli germánskeho pôvodu (veď aj Kvádi boli Germáni) nazývali toto miesto Dyrna, alebo Dyrnav, čo mohol byť ešte starší, predslovanský názov a mohol znamenať suchú nivu – Dürrn Au, alebo tŕnitú nivu – Dorrn Au. A do tretice, Markus Aurélius určil porazeným Kvádom miesta a dni na obchodovanie. Takže je dosť dobre možné, že na križovatke českej a považskej cesty bolo povolené obchodovať v sobotu, odtiaľ mohol byť odvodený neskorší staromaďarský názov Zumbothel.
Zvláštnosťou Trnavy je, že stredoveká trhová osada vretenovitého pôdorysu tvorená dnešnými ulicami Kapitulská a Jeruzalemská je v pôdoryse mesta umiestnená mimo osi územia ohradeného hradbami a leží v tesnej blízkosti východnej časti hradieb. A ďalšou zvláštnosťou je, že neleží ani na spojnici medzi mestskými bránami, ktoré stáli na konci Jerichovej a Halenárskej ulice. Aj veľkosťou sa akoby vtesnávala do priestoru vymedzeného starším opevnením. Iné slovenské mestá, ako napríklad Košice, Prešov, alebo Spišská Nová Ves majú podstatne väčšiu vretenovitú osadu v centrálnej polohe, ležiacu na ceste prechádzajúcej mestom. Opevnenia uvedených miest sa rozkladali okolo týchto osád symetricky. Uvedené skutočnosti naznačujú, že v prípade Trnavy je veľmi pravdepodobné, že najprv bolo opevnenie a potom trhová osada. Táto hypotéza je však v rozpore s domnienkami niektorých historikov tvrdiacich, že mesto vzniklo spojením dvoch alebo troch osád, keďže iným spôsobom nedokázali vysvetliť svojráznosť pôdorysu Trnavy.
Ale ak naozaj bolo najprv opevnenie a potom osada, musí toto opevnenie pochádzať z obdobia nielen predveľkomoravského, ale aj predavarského a vtedy tu boli Rimania, Kvádi a ... JAZYGOVIA ! Ale pán J. J. Hofmann sa mohol aj mýliť. Veď aj dnes si svetové médiá napríklad pletú Slovensko so Slovinskom. a preto mohlo byť všetko úplne inak. Ščúl budz múdrý! (preklad pre netrnafčanóf – a teraz buď múdry) Pramene: Dejiny Trnavy r. 1938 Sprievodca po Trnave r. 1946 Hofmann, Johann Jacob (1635-1706): Lexicon Universale Cassius Dio: Dejiny Ríma Publius Cornelius Tacitus: Germania Wikipedia
- uvodné foto www.trnava.sk
