V najstarších dobách slovanské rody nemali vyvinuté bojové zbrane, v podstate ich ani nepotrebovali, lebo s okolitými rodmi sa dokázali dohodnúť. V čom sa nezhodli, riešili na dumách, ktoré odpozorovali od Keltov. Neskôr, aby si ubránili nezávislosť, museli bojovať..
Najbežnejšou zbraňou boli lovné luky, zahrotené oštepy z nefritu dovážaného z baltických oblastí. Po splynutí so Skýtmi a Keltmi do ich výzbroje pribúda kovový nôž, vrhacia sekera (sekyra alebo tesla) a sekeromlat či bradatka zo staroslovanského brady. V rovnakom období k Slovanom preniká celý rad vojenských zbraní, rôzne palice, mlat, žezl, bulava, pernat či obuch. Orientálne národy, najmä perzské, k ním prinášajú svoj buzdygan, šestopjor. Žiadna zbraň však medzi ľuďmi nenahradila kusisko koreňa so všeslovanským pomenovaním kyj.
MEČ - SYMBOL RODU
Slovania spoznali meče už v najstarších dobách - od gótskych kmeňov. Pravdepodobne ide o veľmi starý slovný termín meč, lebo sa stal všeslovanským názvom bojového predmetu. Meč však nebol pre roľnícke kmene veľmi užitočným predmetom pri práci, preto sa stal symbolom rodu. Keďže išlo o drahý a navyše vzácny predmet, používal sa len ako rodová dedičná zbraň, ktorá navyše vlastne nahradila skoršie sošky dedov, domových bôžikov. Krátky meč začali časom nosiť pri sebe všetci chlapci. Stal sa súčasťou obradu prijímania mládencov medzi mužov. Vyrábali sa jednostranné aj dvojstranné meče, ľahšie i tažké, jednoručné aj obojručné, hladké aj zdobené. Orient obohatil slovanskú vyzbroj o dýky, šable, pancier a predpokladá sa, že aj prilba prešla do vojenskej výzbroje od orientálnych národov, ale svoje pomenovanie získala zo staronemeckého - helm. Bola to vlastne prilba s nánosníkom, podobná prilbe sv. Václava. Radovým bojovníkom k základnému vybaveniu pribudol dlhý, mierne ohnutý nôž.
ZMENA VÝZBROJE
Od 10. storočia n. l. sa vojská začali rozlišovať práve podľa výzbroje. Západní a severní Slovania, ktorí častejšie skrížili zbrane s germánskymi a škandinávskymi vojskami, sú logicky charakterizovaní brnením a mečom. Južní a východní Slovania uprednostňovali luky a šípy, čo má zas spojitosť so spôsobom boja s turkotatárskymi národmi. Kopija, luk a štít však aj naďalej zostali typickými slovanskými zbraňami.
ŠÍPY NAPUSTENÉ JEDOM
Slovo šíp pôvodne označovalo tŕň na planej ruži, ktorý napustili jedom a cez dutý otvor halúzky vyfúkli do zvieratá, ktoré chceli uloviť. Neskôr ním zabíjali protivníkov, a tak sa udomácnil ako výraz pre hrot strely. Otravy a jedy použité na šípy vyrábali zaklínači či volchvovia, hovorilo sa im nalep_ a zhotovovali sa z prilbice modrej (Aconitum napellus). Účinok bol taký prudký, že smrť nastala okamžite, ak ranený ihneď nepožil potrebný liek s antidotovým účinkom. Šípy sa nosili zabezpečené v tulcoch (staroslov. - tul), pripevnených vľavo na opasku. Prak síce poznali oddávna, lebo patril k loveckým zbraniam, ale pre boj ho začali využívať až vtedy, keď ho zostrojili ako veľký vojenský prístroj. Štíty si vojaci vyrábali sami z prútia, kože aj dreva. Odlišovali ich farbami, ktoré sa neskôr stali rodovým značením, čo znamenalo, že každý rodový prápor mal inú farbu.
PANCIERE PODĽA VÝCHODNÉHO VZORU
Ako uviedol už Tacitus, bojovali zväčša peši a skryte. Dnes by sme povedali, že viedli partizánsky spôsob boja. Pre tento boj sa pancier javil ako nepraktické brnenie. Ešte donedávna sa historici domnievali, že ruskí bojari museli bojovať v kolčugoch (od kolo, kruh) - krúžkových košeliach, aké poznáme zo stredoveku. V Nerevskej štvrti na Sofijskej strane starého Novgorodu však bola objavená zvláštna drôtená zástera (košeľa) s našitými tromi stovkami oceľových lístkov. To dokazuje, že slovanskí bojovníci museli mať panciere, zhotovené podľa východného vzoru. Išlo o ozajstný „lístkový" pancier, ohybný a pohodlný. Tieto posledné nálezy podávajú dôkaz, že slovanskí bojovníci museli byť vyzbrojení lepšie, než okolité národy. Napokon to bolo celkom pochopiteľné. Z každej strany na nich útočili kmene s vlastnou výzbrojou. Keďže zajatcov nevraždili, ale využívali ich zručnosti a schopnosti, rýchlo sa naučili narábať s novými zbraňami aj ochrannými predmetmi, a zároveň si osvojili aj ich spôsob boja. Koňa vlastnilo len knieža a jeho bojari. Rovnako ako chránili seba, naučili sa chrániť zviera pod sebou. Sedlo poznali oddávna, lebo termín sedlo je všeslovanské, odvodené od sedieť. Popruhy a ostrohy sú cudzieho pôvodu, avšak uzda a zubadlo v regióne strednej Európy poznali ľudia už v neolite ako nástroj na ovládanie koňa. Podkovy a podkúvanie koní odpozorovali od Keltov. Slovania od Baltiku výborne ovládali vedenie lodí, na ktorých ochraňovali územie pred Vikingmi. Väčšina bádatlov označuje Slovanov za výborných moreplavcov.
PRVÉ PRÁPORY
Zrážky s germánskymi a rímskymi légiami prinútili Slovanov sformovať prvé vojenské špaliere. Spočiatku sú pluky malé a vlastnia ich vladykovia. Pluky vladykov majú už v predkresťanskej ére svoje znaky či prápory (všeslov. prápor z porpor - purpur, purpurová farba). Menší vladykovia - vodcovia rodov sú schopní zostavit' 30-členné družiny, z ktorých dokážu utvoriť veľké skupiny obrnených mužov. Už v 6. storočí sa objavujú správy, že Slovania sa dokážu zoskupiť do vojenských šíkov. Prvý bol peší - s ľahkou výzbrojou, druhý jazdecký - s brnením. Prostého vojaka nazývajú ratnik od rat vo význame rátať, zoraďovať, alebo aj voj alebo boj, zámenou „b" za „v" a naopak, vtedy ho volajú vain, či vojnik. Počas vojny vladyku volajú vojvoda. Tento výraz prešiel nielen do byzantských krajín, ale aj k rumunským a maďarským pastierskym kmeňom v tvare vojevod, (vojenský vodca) vojvoda či vajda. Vojenský tábor sa naučili tvoriť z vozov rozmiestnených do kruhu.
NA DIVOKÝCH KOŇOCH
Po nástupe kresťanstva sa branná moc sústreďuje do rúk panovníka. Slobodní ľudia majú povinnosť zúčastňovať sa na bojoch. Napríklad vládnuce poľské knieža dokázalo postaviť 4-tisíc bojovníkov, Chorváti v 10. storočí zmobilizovali až 60-tísíc jazdcov a 100-tisíc pešiakov. Od 11. storočia majú slovanské pluky aj tisíc vojakov. Radoví vojaci začínajú bojovať najskôr na divokých koňoch, neskôr zakladajú chovy pre vojenské potreby. Od tohto obdobia sa vojenské jednotky delia na menšie oddiely ako desetnik a setnik. Útoky susedov donútili Slovanov naučiť sa rozmanitým taktikám boja. Zakrátko boli v lukostrelbe lepší než kočovné turkotatárske kmene, v kontakte s ktorými sa v tomto umení boja zdokonalili, a pred peší šík začali stavať najschopnejší zástup lukostrelcov.
Po spojení systematického boja s partizánskym sa taktika ich boja stala pre protivníkov nepriehľadnou. Často preto posielali medzi Slovanov zvedov, aby odpozorovali ich stratégiu. Slovanskí vojaci patrili k tým najlepším. Najímali si ich nielen Rimania, ale aj východné národy.
ZLOMENÝ ŠÍP, KRVAVÝ MEČ
Aký bol najstarší spôsob zvolávania plukov do boja, nie je bezpečne známe, no už vieme, že určitým posolstvom bol zlomený šíp, neskôr krvavý meč. V čase vojny si rodové družiny na vrcholec rodového práporu pripevňovali vlasy z konského chvosta. Vojsko sa neformovalo do klinov ako germánske či rímske légie, ale útočilo v širokej rovnej rade.
O VÍŤAZOVI ROZHODOL SÚBOJ BOJAROV
Častokrát sa stávalo, že k boju ani nedošlo, lebo velitelia sa stretli vo vzájomnom zápase. Akonáhle niektorí z vojvodov padol, nebol viac dôvod k boju. Od kresťanskej doby sa vojvodcom stal samotný panovník. Nebolo preto žiaduce, aby v súboji zahynul. A tak sa vyberal najschopnejší bojar, ktorý sa postavil zoči voči protivníkovi namiesto kniežaťa.
