Ruská kolonizácia na Sibír

Jermak so svojim oddielom splavil rieky Serebrjanuju a Žarovľu a založil mestečko Kokuj. V šarvátkach zajal viacero Tatárov, medzi nimi tiež dôverníka vodcu sibírskych Tatárov - Tauzaka.

Ten po prepustení svojmu veliteľovi Kučumovi opísal kozákov ako strašné vojsko.

„Keď z lukov strieľajú, oheň srší, dym vidno, hrom sa rozlieha - no šípy nevidno... A takto na diaľku zrania i zabijú..." Prvé pokusy o oboznámenie sa s priestorom za Uralom a o jeho využitie uskutočnili už podnikaví novgorodski kupci. Po pokorení Novgorodu Ivanom Vasiljevičom východnú časť oblastí ovládaných mestom dostala do rúk cárovi verná rodina Stroganovovcov. Počas vlády nasledujúceho panovníka, Ivana IV. Hrozného, začali bojari rozmýšľať o rozšírení svojej domény za Ural. Ich „kolonizačné zámery" boli od začiatku požehnané súhlasom zhora.

Je zaujímavé, že počiatky objavovania a podmaňovania Sibíri časovo korešpondujú s cielenou snahou anglickej kráľovnej Alžbety podporovať námornú moc Anglicka. Obe krajiny sa (bez ohľadu na nesmierne kultúrne a ekonomické rozdiely) nachádzali v štádiu upevňovania panovníckej moci a zrodu celistvých, pevne organizovaných štátnych celkov. Roztrieštenosť stredoveku bola minulosťou. Drake na Britských ostrovoch a Stroganovovci v Rusku stoja na počiatku vzniku impérií mora a súše.

STROGANOVOVCI A IVAN IV. HROZNÝ

1. septembra 1581 bratia Stroganovovci, Semen, Maxim a Nikita poslali do boja proti sibírskemu chánovi oddiel kozákov na čele s Jermakom Timofejevičom /viď. obrázok/. Jermak Timofejevič bol jedným z vodcov donských kozákov, „ostrých chlapíkov", ktorí na svojich výpravách zabíjali a olupovali rovnako moslimov ako i pravoslávnych. Dlhé desaťročia slúžili ako náhrada „pohraničnej služby" Moskovskej Rusi a výstraha pre prípadné dobyvačné pokusy Osmanskej riše. Keď však Ivan IV. Hrozný po dobytí Kazane posilnil svoju moc v juhoruských stepiach, tlupy divokých dobrodruhov sa stali tŕňom v oku centralizovanej moci. Kozáci veselo prepadávali cárove koráby plávajúce Volgou, napádali diplomatické posolstvá z Perzie a Buchary. Ivan preto proti nim vyslal trestnú výpravu. Množstvo kozákov uväznili a popravili. Jedna z tlúp, na čele s Jermakom sa pustila proti prúdu Volgy a s radosťou uvítala ponuku Stroganovovcov, ktorí ako soľ potrebovali ostrieľaných žoldnierov.

Vojsko posilnili ďalšími zverbovancami, medzi ktorými boli okrem ruských osadníkov tiež Litovci a Nemci. V deň začiatku výpravy však tlupy divochov napadli východopermskú oblasť. Stroganovovci poslali do Moskvy list, v ktorom žiadali cára o vojenskú pomoc. Cár prikázal kniežaťu Jeleckému, správcovi permskej oblasti, aby zverboval 200 ľudí a poslal ich na pomoc ohrozenému kraju. Zhruba o pol roka neskôr sa však cár dozvedel, že o pomoc prosiaci bez jeho vedomia vyslali tlupu skvele vyzbrojených kozákov na Sibír. Rozhnevaný cár splnomocnil bojara Oničkova, aby Jermakov oddiel odviedol zo Sibíri na východnú Perm, ktorú mali strážiť pred nájazdmi. Ak by Stroganovovci odmietli príkaz poslúchnuť, cár im pohrozil upadnutím do nemilosti, odobratím privilégií a zradných kozákov sa chystal povešať.

Cárov hnev nevyvolala samotná výprava na Sibír. Stroganovovci už mali od cára povolenie objavovať a dobývať Sibír. Panovníka podráždil fakt, že Stroganovovci, v záujme zisku svojej budúcej domény vyprovokovali domorodé obyvateľstvo v okolí Uralu, ktoré napadlo obyvateľov zemí patriacich cárovi. Svoju rolu tu zaiste zohrala i cárova nechuť podporovať samostatné iniciatívy bohatého a ctižiadostivého rodu bojarov.

KOZÁCI NA SIBÍRSKYCH PLÁŇACH

ivan hroznyV každom prípade, Oničkov príkaz Ivana Hrozného /ilustračný obrázok/ nesplnil. Jermak pokračoval vo svojej ceste ďalej. Počas cesty so svojim oddielom splavil rieky Serebrjanuju a Žarovľu a založil mestečko Kokuj. V niekoľkých šarvátkach zajal viacero Tatárov, medzi nimi tiež dôverníka vodcu sibírskych Tatárov - Tauzaka. Ten po prepustení svojmu veliteľovi Kučumovi opísal kozákov ako strašné vojsko. Zaujímavý je jeho popis pušiek: „Keď z lukov strieľajú, oheň srší, dym vidno, hrom sa rozlieha - no šípy nevidno. A takto na diaľku zrania i zabijú. A ochrániť sa pred nimi žiadnou bojovou zbrojou nedá - všetko skrz-naskrz prestrelia". Kučum zvolal vojsko. Na jeho čelo postavil svojho príbuzného Mametkula a poslal ho v ústrety Jermakovi. Sám sa opevnil v pevnosti Irtyš.

Mametkul sa s Jermakom stretol na brehu rieky Toboľ, v rokline Babasan, kde bol na hlavu porazený. Neďaleko od pevnosti Irtyš kozáci zničili usadlosť jedného z miestnych veľmožov. Počas rabovaniu boli prekvapení Kučumovým vojskom - avšak útok odrazili a bitku vyhrali. Takmer všetci z Jermakovho oddielu však boli ranení. V snahe získať oporný bod na zotavenie sa, podnikli nočný útok ne mesto Atikmurzy. Po jeho dobytí usporiadali poradu, na ktorej sa, napriek ťažkostiam, rozhodli pokračovať vo výprave. Veď ako hovoria kroniky - Kdeže sa podejeme? Už prichádza jeseň, ľad na riekach zamŕza. Neustúpime, nepríjmeme lacnú slávu, nebude nám nik nič vyčítať. Radšej sa na Boha spoľahneme - on pomôže i bezmocným. Nemôžeme sa vrátiť späť s hanbou. Ak nám Boh pomôže, ani po smrti nezanikne spomienka na nás v týchto krajoch a získame si večnú slávu."

Na úsvite 23. októbra vyrazili kozáci z mesta a priblížili sa k zátarasu. Obliehaní podnikli protiútok, podporovaný mohutnou „streleckou predprípravou". V boji zblízka a však kozáci presadili. Kučumov príbuzný Mametkul bol v bitke ranený. Kučumovi spojenci z kmeňa Ostjakov chána opustili. Samotný chán opustil zátaras, ušiel do hlavného mesta Sibír, zásobil svoj oddiel potravinami a urýchlene sa odobral ďalej na východ. Kozáci /na obrázku kubáňski kozáci/ vstúpili do opusteného mesta Sibír 26. októbra. O štyri dni ponúkol Jermakovi spojenectvo vodca Ostjakov, ktorý do mesta prišiel aj s družinou. Zmluvu potvrdil privezením množstva darov. Do sídla sa postupne začali vracať radoví Tatári a rozprúdil sa obyčajný život. Kozáci teda obsadili sídelné mesto. Mametkul však striehol. Začiatkom dlhej a krutej sibírskej zimy sa oddiel kozákov vybral na Abalacké jazero na lov rýb. Družina na čele s Mametkulom sa prikradla a kozákov pobila. kozaciKeď sa Jermak dopočul o šarvátke, postavil sa na čelo stíhacieho oddielu a zastihol nepriateľov ešte pri jazere. Bitka sa predĺžila do nočných hodín. V tme Tatári ustúpili a Jermak sa vrátil do mesta. Výsledok konfrontácie ostal otvorený.

ÚTOK KUĆUMOVÝCH TATÁROV

Na jar sa Jermak od domorodých zvedov dozvedel, že Mametkul zhromažďuje vojsko na rieke Vagaj. Jermak poslal časť kozákov na nočný výpad. Odvážlivci napadli rovno Mametkulov stan uprostred tábora a vodcu nepriateľského vojska zajali. Pre Kučuma, ktorý sa chystal na útok na rieke Išim, to bola citeľná strata. Mametkul patril k jeho najlepším stratégom. Situáciu mu neuľahčil ani odpor kniežaťa Sejdeka, syna ním skôr odstráneného Bekbulata. Armáda sa mu rozpadla pod rukami. V lete roku 1582 dobýval Jermak postupne tatárske usadlosti v poriečí Obu a Irtyša.

K najvýraznejším úspechom patrilo dobytie centra neveľmi spoľahlivých spojencov Ostjakov Nazymu. Ich vernosť si Jermak poistil zajatím kmeňového vodcu. Na tejto výprave však zahynul jeden z jeho najschopnejších atamanov, Nikita Panov. Jermak sa preto stiahol do Sibíre a poslal Stroganovoveom správu o výprave. Stroganovovci posunuli informáciu cárovi. Kozákov, ktorí prišli cárovi oznámiť správu priamo do Moskvy, panovník bohato obdaroval peniazmi i látkami. Značnú odmenu poslal po nich aj druhom do Sibíri. Spolu s posolstvom sa vydali na cestu do novozískaných krajov kniežatá Semen Bolchovskij a Ivan Gluchov. Ich cesta však bola odložená. Cez zimu si na takýto pochod jednoducho netrúfli. K Jermakovi sa kniežatá dostali až na jeseň nasledujúceho roku 1583. Ataman ich prijal veľmi úctivo, avšak hostia sa príliš dlho netešili. Kozáci im síce darovali veľké množstvo kožušín, ale takmer žiadne zásoby potravy. Nedostatočne vystrojenú výpravu postihol hladomor, obeťou ktorého sa stal i knieža Bolchovskij.

JERMAK PORAZENÝ

Na jar roku 1584, po prekonaní hladu, znovu vypukol boj. Karača, jeden z Jermakových tatárskych spojencov, požiadal atamana o pomoc na výprave proti nogajskej horde. Jermak mu dal k dispozícii 40 kozákov na čele s Ivanom Koľcom. Karača oddiel do posledného muža zahubil. Zahynul i ďalší ataman, Jakov Michajlovič, ktorý sa z opatrnosti vydal k spojencom na výzvedy. Potom Karača obkľúčil pevnôstku pri rieke Tare a chystal sa kozákov vyhladovať. Ataman Meščerjak ale v noci nečakane podnikol výpad, počas ktorého zahynuli dvaja Karačovi synovia.

Rozhnevaný vodca sa rozhodol využiť číselnú prevahu a zaútočil. Meščerjak sa však udatné bránil a donútil nepriateľa ustúpiť za Išim. Víťazstvo kozákov ale zďaleka nebolo úplné. Bucharski kupci sa Jermakovi sťažovali, že Kučum im bráni v ceste do Sibíre. Jermak sa im na čele asi 50 členného oddielu vydal v ústrety pozdĺž Irtyša. Karavánu však nenašiel. V noci z 5. na 6. augusta unavení kozáci rozložili tábor na brehu rieky. Ukolísaní šumom vín a prudkým dažďom tuho zaspali a nevšimli si, že na druhom behu sa nachádza Kučumovo vojsko. Vodca Tatárov sa v noci prepravil cez rieku a nechal pozabíjať oddiel kozákov. Samotný Jermak sa údajne utopil v Irtyši.

V PODRUČÍ MOSKVY

Smrť vodcu prudko znížila morálku zvyšku vojska. K pozdvihnutiu nálady bezpochyby neprispievala ani nedoriešená otázka zásobovania, ktorá sa prejavovala dosť častým hladovaním. Po troch šarvátkach, v ktorých boli kozáci porazení sa preto ataman Meščerjak rozhodol vrátiť za Ural. Vládcom v Sibíri sa stal opäť Kučum, ktorého však onedlho z mesta vyhnal Sejdak. Roztržky a nejednotnosť medzi vládcami Tatárov uľahčili definitívne ovládnutie oblasti Rusmi. Na jeseň roku 1585 prišiel za Ural knieža Mansurov. Pri ústí Irtyša do Obu založil mestečko.

Krátko potom bol vystavený prudkému útoku Ostjakov, ktorí si v rámci posilnenia bojovej morálky so sebou priniesli uctievanú drevenú modlu. Rusi však idol rozdrvili delovou guľou a vystrašení bojovníci ustúpili. Ďalší bojari pokračovali v zahusťovani siete ruských miest a mestečiek. Sukin a Mjasnoj založili sídlo Ťumeň, knieža Čulkov v roku 1587 postavil základy neskoršej metropoly juhozápadu Sibíri - Toboľska. V roku 1591 knieža Kol'cov-Mosaľsky opätovne pri jazere Čili - Kula porazil Kučuma. Zajal dve z jeho žien a syna Abdul Chaira. Kučum sa obrátil na cára s prosbou o prepustenie syna a Mametkula, pričom sľúbil, že sa podriadi ruskej moci. Po niekoľkých rokoch prieťahov poslal cár Feodor Ioannovič Kučumovi listinu, v ktorej mu udelil majetky a poskytol určitú peňažnú náhradu, prepustil jeho príbuzných. Územie Sibírskeho chanátu však definitívne pričlenil k Rusku. To sa však už v Rusku schyľovalo k obdobiu dynastických zmätkov, ktoré ďalšie objavovanie a podmaňovanie smerom na Sibír oddialili o niekoľko desaťročí.