Slovania na strednom Dunaji

Územie stredného Dunaja bolo od pradávna križovatkou ciest rôz­nych kmeňov. Spôsobovala to výhodná strategická poloha a prí­tomnosť viacerých riek, pozdĺž ktorých sa vinuli obchodné cesty.

Bola to predovšetkým Podunajská cesta, ktorá spájala západnú Eu­rópu s východnou, a cesta zvaná Jantárová, spájajúca severnú Eu­rópu s južnou. Do tejto oblasti patrilo aj územie Slovenska. Preto boli osudy jeho osídlenia veľmi pestré. Pred príchodom Slovanov na stredný Dunaj bol tento priestor osídlený prevažne germánskymi kmeňmi. Ich prítomnosť v tomto priestore sú­visela s procesom veľkých presunov germánskeho národa, ktoré vychádzali predo­všetkým zo severnej Európy - zo Škandinávie a predchádzali tzv. veľkému sťahovaniu náro­dov. V čase, keď do stredného Podunajska preni­kali zo severu germánske kmene Markomanov a Kvádov, už štyri storočia tu sídlilo keltské oby­vateľstvo. Zachovali sa po ňom bohaté pamiat­ky, ktoré dokladajú jeho kultúrnu a hospodár­sku vyspelosť. Prichádzajúce germánske kmene boli však priebojnejšie a životaschopnejšie a po­čas 1. storočia po Kr. si podmanili keltské oby­vateľstvo a na veľkom území ho prevrstvili. Niekde však jeho zvyšky prežili naďalej, ako to do kladá názov kmeňa Kotínov na južnom Sloven­sku a archeologické pamiatky tzv. púchovskej kultúry na severnom Slovensku. Bolo to už v období, keď sa územie Slo­venska nachádzalo na severnej hranici Rím­skej ríše, ktorá od 1. storočia po Kr. siahala až po Dunaj.

O udalosti, ktoré sa odohrávali v bezprostrednej blízkosti ich ríše, mali Ri­mania, pochopiteľne, veľký záujem. Preto ich nachádzame zaznamenané v dielach rím­skych historikov. Dozvedáme sa v nich o vzni­ku germánskych kniežatstiev, prípadne kráľovstiev, ako bolo kráľovstvo Vanniovo a ríša Marobudova. V 2. storočí po Kr. rímski historici zaznamenali významné boje medzi Rimanmi a germánskymi Markomanmi, zná­me ako markomanské vojny. Počas nich sa na slovenské územie dostal aj rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorý niekde v povodí dolného Hrona písal svoje filozofické úvahy. Markomani sa pravdepodobne pod tlakom ďalšieho germánskeho kmeňa Longobardov presunuli z Čiech, Moravy a Slovenska ďalej na západ. Podľa názoru niektorých bádateľov to bolo úze­mie Bavorska, s čím možno súvisí vznik nemec­kého kmeňa Bavorov - Baiuvarov.

Longobardi obsadili českú kotlinu a neskoršie aj Moravu, odkiaľ sa roku 489 presunuli na územie dneš­ného Dolného Rakúska, do historického Rugilandu, pôvodne krajiny germánskych Rugiov. Odtiaľ okolo roku 527 prešli ďalej do Panónie, dnešného západného Maďarska, kde s nimi vý­chodne od Dunaja susedili germánski Gepidi. Dostali sa s nimi do sporov a bojových stretnu­tí, ktoré ukončil príchod nového nomádskeho etnika - Avarov. Medzitým však na územie stredného Podu­najska, na Slovensko, Moravu a do Čiech, po­stupne prenikali slovanské kmene. Ich príchod bol pravdepodobne postupný, nebola to jedna veľká vlna. pretože ho nezaznamenali historic­ké pramene. To môže byť čiastočne dôvod, pre­čo sa v súčasnosti objavuje teória o autochtón­nom pôvode Slovanov v strednom Podunajsku, ktorá vychádza z presvedčenia, že Slovania sú na tomto území pôvodným obyvateľstvom od dávnych čias. Teória sa opiera aj o rovnaký ná­zor známeho slavistu 19. storočia P. J. Šafárika, na ktorý v súčasnosti nadväzujú niektorí ďalší autori. Slovanov odvodzujú z rôznych starších kultúr, niektorí až z neskorej doby kamennej, iní z doby bronzovej, z kultúry lužickej, alebo ešte neskôr, z doby laténskej, kultúry púchovskej. Z hľadiska dnešného bádania však tieto teórie nemožno dokázať, preto ostávajú v hypotetickej polohe.

Pravlasť Slovanov

Pravdepodobnejšou a všeobecne prijímanou teóriou je názor o pôvodnej pravlasti Slovanov východne od stredodunajskej oblasti, na území západnej Ukrajiny a juhovýchodného Poľska. Toto územie v podstate zodpovedá aj údajom byzantského historika Jordanesa, ktorý v diele o dejinách Gótov vymedzil oblasť vtedy (v pr­vej polovici 6. storočia) obývanú Slovanmi. Po­dľa neho to bolo územie od prameňov Visly po jazero Mursijské - predpokladané v severovýchodnom Srbsku na západe a od mesta Novietunum (pri ústí Dunaja do Čierneho mora) po rieku Dneper.

Na tomto území archeológovia naozaj rozpoznali kultúru, ktorú nazvali podľa charakteristických nálezov keramiky, prvý raz určenú českým archeológom I. Borkovským na území Prahy, pražskou kultúrou, alebo kultú­rou Praha - Korčak. Jej počiatky siahajú do druhej polovice 5. storočia a v 6. storočí sa za­čala šíriť smerom na juh, východ a západ, až zabrala veľkú časť strednej, juhovýchodnej a východnej Európy. Charakteristickými pre­javmi osídlenia pražskej kultúry bolo žiarové pochovávanie, zväčša neopevnené osady so za­hĺbenými štvorcovými príbytkami, s ohniskom alebo kamennou pieckou v rohu a jednoduchá, ručne zhotovená a nezdobená nádoba štíhleho vyššieho tvaru.

Európska expanzia

Nositelia pražskej kultúry prenikli na Balkán, do Rumunska a do strednej Európy, teda aj na Slovensko, niekedy na prelome 5. a 6. storočia. Smerom ďalej na juh a na západ postupovali potom najmä v 6. a 7. storočí, keď sa k nim mohli pripojiť ďalšie, viac sformované slovan­ské skupiny. Ich pohyb mohol súvisieť aj s prí­chodom už spomenutého nomádskeho etnika Avarov, ktorých príchod do Karpatskej kotliny zazna­menali súve­ké historické pramene v rokoch 567 - 568. Historické pramene nám bezpečne dokladajú prítomnosť Slovanov už pred príchodom Avarov, a to naj­menej o polstoročie. Okrem už spomenutého Jordanesa, ktorý u Slovanov rozlišuje tri veľké skupiny; Venetov. Sklavinov a východnejších Antov, zvláštnym prameňom je náhrobok sv. Martina z Tours, po­chádzajúci z Panónie.

Je na ňom zachytená je­ho christianizačná činnosť. Medzi kmeňmi, o pokrstenie ktorých sa zaslúžil, okrem Alamanov, Sasov, Durinkov, Panóncov, Rugiov sa vy­skytujú aj Slovania. Martin sa narodil medzi rokmi 510 - 520 v južnej Panónii a odtiaľ odišiel okolo roku 536. Nápis vznikol okolo roku 558, keď mu vysväcovali baziliku v Tours. Údaje o je­ho činnosti v každom prípade odrážajú situáciu z prvej polovice 6. storočia, teda pred prícho­dom avarských kmeňov. Etnický obraz stredného Podunajska bol v ča­se nášho rozprávania veľmi pestrý. V prvej polo­vici 5. storočia sa v tejto oblasti objavujú ešte aj Huni, ktorí boli definitívne porazení roku 454, rok po smrti legendárneho vodcu Attilu. Ich síd­la boli pravdepodobne na území východného Madärska. Územie po nich zaujali germánski Gepidi, ktorí sa usadili v Potisí a rozšírili sa až do Sedmohradska.

Toto územie si vybojovali s Gótmi, ktorí sa uchýlili do hornej Panónie. Vo vý­chodnej časti Dolného Rakúska sa usadili Rugiovia - už spomenutý Rugiland, na južnej Morave to boli Herulovia. Góti koncom 5. storočia od­tiahli z Panónie. Jedna skupina sa pohla do Ta­lianska, druhá smerom do Byzantskej ríše. Góti z Byzancie sa pod vedením svojho kráľa Teodoricha vypravili proti Gótom v Taliansku. Nako­niec ich ovládli a tak na začiatku 6. storočia vznikla rozsiahla ríša Teodorichova, ktorá zabe­rala veľkú časť západného Balkánu až po južný okraj Karpatskej kotliny. Niekedy v tom čase sa Herulovia z južnej Moravy rozšírili do Gótmi uvoľnenej Panónie. Tieto udalosti zaznamenal ďalší prameň - byzantský historik Prokopios, kto­rý je jedným z najdôležitejších prameňov pre po­čiatky Slovanov v strednom Podunajsku.

Čo rozpráva Prokopios

Prokopios vo svojich „Dejinách Gótov" za­chytil príchod Longobardov na stredný Du­naj, ich boje s Herulami, ktorých nakoniec po­razili a po dočasnom usadení v Rugilande sa presunuli do Panónie. Podľa Prokopia po porážke Herulovia odtiahli  zo stred­ného Podunajska a vrátili sa do pô­vodnej vlasti v Škandinávii. Pri­tom tiahli cez všetky kmene Slovanov. Interpretácia tohto  ťaženia je  sporná, pretože  Prokopios neuvá­dza bližšiu lokalizáciu. Naznačuje však, že  v stred­nom Podunajsku boli usa­dení Slovania, hoci presne­jšie nevieme, cez ktoré úze­mie Herulovia prechádzali. Zaujímavé je aj Prokopiovo rozprávanie o Longobardoch a ich sporoch s Gepidmi. O sídlach Slovanov sa už jeho text zmieňuje presnej šie a poskytuje aj podrobnejšie informá­cie. Prokopios uvádza: „Kráľ Longobardov Vächo mal synovca me­nom Risiulf, ktorého zákon po Vachovej smrti určoval za nástupcu. Ale Vacho si zaumienil, že panovníkom urobí svojho syna. a preto bez­dôvodne obvinil Risiulfa a potrestal ho vy­hnanstvom. Ten spolu s niekoľkými mužmi hneď odišiel z domu a uchýlil sa k Varnom, ale zostali tam jeho dvaja synovia.

Vacho podpla­til týchto barbarov, aby Risiulfa zabili. Jeden z Risiulfových synov po chorobe zomrel, dru­hý syn, Ildiges, utiekol k Slovanom. Onedlho ochorel aj Vacho a odišiel z tohto sveta. Vládu nad Longobardmi prevzal jeho syn Valdarus. Pretože bol ešte dieťa, jeho poručníkom sa stal Auduin a vládol namiesto neho. Keď začala vojna medzi Gepidmi a Longobardmi, Ildiges rýchlo vzal so sebou svojich Longobardov, aj mnoho Slovanov a prešiel ku Gepidom. Dúfal, že ho urobia panovníkom. Vtedy bol s Longo­bardmi uzavretý mier a Auduin si od Gepidov rýchlo vyžiadal Ildiga. ktorí ho však odmietli vydať. Naopak, vyzvali ho, aby od nich odišiel a našiel si útočisko podlá svojho uváženia. Au­duin sa bez meškania vrátil so svojím sprievo­dom a niekoľkými gepidskými dobrovoľníkmi k Slovanom. Potom odtiaľ odišiel a vydal sa na cestu k Totilovi a Gótom s vojskom nie me­nším ako šesťtisíc mužov. Po príchode do ob­lasti Benátok sa stretol s malým oddielom Ri­manov, ktorých viedol Lazár. Zahnal ich na útek a mnoho z nich zabil. Nespojil sa však s Gótmi, ale prekročil rieku Dunaj a vrátil sa späť ku Slovanom.

Výboje na Balkán

Z uvedeného textu vyplýva niekoľko zaujíma­vých skutočností. Predovšetkým pomáha presne­jšie určiť územie, na ktorom sídlili Slovania v pr­vej polovici 6. storočia. Bolo to územie, ktoré susedilo so sídlami Longobardov a Gepidov a nachádazlo sa neďaleko sídiel Varnov. Keďže Longobardi sídlili v Karpatskej kotline, západne od Dunaja, Gepidi zase východne od neho, Slova­nia sa s najväčšou pravdepodobnosťou nachá­dzali severne v ich susedstve, na území dnes neho juhozápadného Slovenska a južnej Moravy, kde sú aj archeologicky doložení. Ďalším dôleži­tým údajom je. že Slovania pod vedením Ildiga podnikli úspešnú bojovú výpravu do pomerne veľkej vzdialenosti. Prokopios však na iných miestach spomína dälšie bojové výpravy Slova­nov proti Byzantskej ríši, ktorých sa zúčastnili väčšie množstvá slovanských bojovníkov s rela­tívne úspešnými výsledkami, hlavne v tom, že vy­strašili Byzantskú ríšu. Uvádza aj smer ich po­chodu na Sirmium, Singidunum (Belehrad), Naisos (Niš), Serdiku (Sofiu) so zrejmým cieľom útoku na Thessaloniki (Solun).

Počas týchto vý­prav sa Slovania dopúšťali mimoriadne násil­ných a hrozných činov a stali sa postrachom oby­ateľstva. Zaujímavé je, že uvedená trasa pocho­du je rovnaká, ako ju poznáme z o niečo neskorších písomných prameňov, ktoré uvádzajú bojo­vé výpravy Avarov spolu so Slovanmi proti Byzantskej ríši. Prokopiove údaje sa však vzťahujú na obdobie ešte pred príchodom Avarov do Karpatskej kotliny. Ak chceme rekon štruovať priebeh týchto výprav, logicky sa vynára predstava. že vychádzali z územia juhozápadného Sloven­ska a južnej Moravy a so súhlasom Gepidov pre­chádzali cez ich územie. Tak to naznačuje aj Pro­kopios. Podľa neho totiž Sirmium bolo v rukách Gepidov, ktorí ho roku 536 dobyli od Gótov. Český historik D. Třeštik sa domnieva, že tieto výpravy mali spoločného menovateľa, a to voj­vodcu Ildiga, ktorý pravdepdobne viedol všetky výpravy. Podľa neho to vypovedá o vysokej bojo­vej schopnosti Slovanov, ktorí zrejme ovládali aj jazdecké umenie.

Pravdepodobne išlo o určité, pomerne silné mocenské centrum severne od stredného Dunaja, ktoré viedla akási rada náčel­níkov. Vojensky bolo životaschopné, hoci mu do istej miery mohli pomáhať Ildigove vojenské a diplomatické skúsenosti. Třeštik naznačuje, že predstava o pokojnom prenikaní roľníckych Slo­vanov pri rozširovaní ich sídiel môže byť klamná, ebo v skutočnosti mohlo ísť o vojensky dobre or­ganizovanú akciu bojaschopného ľudu.

Avari na scéne

Časove sa uvedené udalosti odohrali asi v po­lovici 6. storočia. Vojna medzi Gepidmi a Longobardmi prepukla roku 549. Už v roku 548 do­šlo k vojnovým udalostiam, na ktorých sa nepriamo podieľali Gepidi. Slovanské vojsko vtedy totiž urobilo nájazd na Byzantskú ríšu, a to na územie Uyrika až do dnešného Albánska. Bol to začiatok slovanských vpádov cez oblasť Sirmia na západný Balkán. Keďže Sirmium bolo v ru­kách Gepidov, možno predpokladať, že títo ne­chali Slovanov prejsť cez svoje územie. Takto sa zrejme uskutočnili aj dälšie výpravy v rokoch 550 - 551. Do bojov Gepidov s Longobardmi za­siahol roku 568 nový prvok. Bol to zväz avar­ských kmeňov, ktorý sa roku 558 pohol z oblasti Kaukazu a v roku 567 prenikol do Karpatskej kotliny.

Po svojom príchode zasiahli do bojov Gepidov proti Longobardom, a to na žiadosť Longobardov. Pomohli im poraziť Gepidov a vytlačiť ich východne od Potisia do oblasti Sedmohradska. Potom sa usadili na ich pôvodnom úze­mí. Longobardi sa však v ich susedstve necítili is­tí, napriek pôvodnej podpore Avarov, a tak sa ro­ku 568 pod vedením Alboina presunuli z Panó­nie do severného Talianska, kde sa usadili natr­valo. Takto sa pre Avarov uvoľnilo aj územie Pa­nónie a tým celej Karpatskej kotliny.

Spoločne v boji

V čase príchodu Avarov do juhovýchodnej Eu­rópy a na stredný Dunaj bol ich pomer k Slova­nom vyslovene nepriateľský. Avari spočiatku podnikali početné výpravy, najprv do západnej Európy, ale ich smer sa čoskoro zmenil a podni­kali útoky proti Byzantskej ríši, o ktorej bohatstvách vhodných ako korisť vedeli z predchádza­júcich skúseností. Pretože sa ich útoky týkali bez­prostredne Byzantskej ríše, vtedajší autori im ve­novali značnú pozornosť a tak nám sprostredko­vali cenné údaje aj o Slovanoch. Bol to predo­všetkým Menander Protektor, ktorý písal o bo­joch Slovanov a Avarov a ich ťaženiach proti Byzancii, ale aj Pseudo-Mauríkios, ktorý zase vy­tvoril spis o vojenskom umení. Opisuje v ňom spôsob boja Avarov i Slovanov počas spomenu­tých výprav. Z oboch diel vyplýva, že Avari vy­užívali Slovanov ako bojovníkov, za ktorých sa ukrývali, a v prípade bojového úspechu Slovanov zasiahli do boja a prisvojili si víťazstvo. Z diel zá­roveň vyplýva podriadená úloha Slovanov vo vzťahu k Avarom.

Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to v určitom rozpore so správami Prokopia. Ten jednoznačne opisuje Slovanov ako schop­ných bojovníkov, ktorí boli úspešní aj počas výprav koncom prvej polovice 6. storočia. Na dru­hej strane si to možno vysvetliť aj tak, že v pod­state počas výprav Avarov a Slovanov proti Byzantskej ríši, ktoré boli do určitého času tiež ús­pešné, boli to práve Slovania, ktorí sa v nich uplatnili ako schopní bojovníci, spočiatku však ovládaní výbojnejšími a agresívnejšími Avarmi. Ich spoločné výboje totiž ustávajú po roku 626, keď Avari utrpeli porážku pri Konštantínopole a postupne sa začali v Karpatskej kotline usa­dzovať. Približne práve v tom období došlo k vý­raznému prejavu odporu Slovanov voči Avarom, keď sa roku 623 vzbúrili proti avarskej nadvále a vytvorili samostatný mocenský útvar, známy z písomných prameňov ako Samova ríša.

Na ostrie noža

Začiatkom 7. storočia sa ustálila severná hra­nica Avarskej ríše, ktorá siahala približne po čia­ru od Devínskej Novej Vsi, cez Bernolákovo, Cífer-Pác pod Nitru na Dolné Krškany a odtiaľ smerom na Poiplie do Zeloviec, cez Pršu do Ko­šickej kotliny. Severne od nej sa pokojne vyvíjalo slovanské obyvateľstvo. Južne, na území Avar­skej ríše, došlo v určitých oblastiach k silnému premiešaniu slovanského a avarského obyvateľ­stva. V archeologických nálezoch niekde možno zachytiť aj slovanské enklávy. Avari mali odlišné pohrebné zvyky, svojich mŕtvych pochovávali nespálených a často uložili do hrobu aj koňa, ak išlo o hrob jazdca. Slovania sa v počiatočnom období na týchto pohrebiskách odlišujú práve žiarovými hrobmi a niektoré z nich pochádzajú až z 8. storočia. Na území severne od Avarskej ríše sa Slovania do veľkej miery slobodne rozví­jali na území Samovej ríše, hoci jej rozlohu ne­vieme presnejšie určiť.

Dokladajú to počiatky rozvoja remesiel, najmä železiarskeho hutníctva a kováčstva, ktorých výrobky sa často objavujú v depotoch, a tiež počiatky budovania opevne­ných sídlisk - hradísk, ktoré sa stali základom neskoršej správnej organizácie. To je však už dälšia časť rozprávania. Záverom možno konštatovať, že Slovania v rámci pestrého etnického zloženia prenikli do stredného Podunajska už počiatkom 6. storočia, teda pred príchodom Avarov, mali vyspelú vo­jenskú organizáciu, ktorú uplatnili aj pri vzbure proti Avarom a vytvorení Samovej ríše. Mali svoj­bytnú kultúru, ktorú na slobodnom území úspeš­ne a rýchle rozvíjali, a tak vytvorili podmienky na neskorší vznik prvého štátneho útvaru v 9. storo­čí - Veľkej Moravy.

Najnovšie príspevky v diskusii