Územie stredného Dunaja bolo od pradávna križovatkou ciest rôznych kmeňov. Spôsobovala to výhodná strategická poloha a prítomnosť viacerých riek, pozdĺž ktorých sa vinuli obchodné cesty.
Bola to predovšetkým Podunajská cesta, ktorá spájala západnú Európu s východnou, a cesta zvaná Jantárová, spájajúca severnú Európu s južnou. Do tejto oblasti patrilo aj územie Slovenska. Preto boli osudy jeho osídlenia veľmi pestré. Pred príchodom Slovanov na stredný Dunaj bol tento priestor osídlený prevažne germánskymi kmeňmi. Ich prítomnosť v tomto priestore súvisela s procesom veľkých presunov Germánov, ktoré vychádzali predovšetkým zo severnej Európy - zo Škandinávie a predchádzali tzv. veľkému sťahovaniu národov.
V čase, keď do stredného Podunajska prenikali zo severu germánske kmene Markomanov a Kvádov, už štyri storočia tu sídlilo keltské obyvateľstvo. Zachovali sa po ňom bohaté pamiatky, ktoré dokladajú jeho kultúrnu a hospodársku vyspelosť. Prichádzajúce germánske kmene boli však priebojnejšie a životaschopnejšie a počas 1. storočia po Kr. si podmanili keltské obyvateľstvo a na veľkom území ho prevrstvili. Niekde však jeho zvyšky prežili naďalej, ako to dokladá názov kmeňa Kotínov na južnom Slovensku a archeologické pamiatky tzv. púchovskej kultúry na severnom Slovensku. Bolo to už v období, keď sa územie Slovenska nachádzalo na severnej hranici Rímskej ríše, ktorá od 1. storočia po Kr. siahala až po Dunaj.
O udalosti, ktoré sa odohrávali v bezprostrednej blízkosti ich ríše, mali Rimania, pochopiteľne, veľký záujem. Preto ich nachádzame zaznamenané v dielach rímskych historikov. Dozvedáme sa v nich o vzniku germánskych kniežatstiev, prípadne kráľovstiev, ako bolo kráľovstvo Vanniovo a ríša Marobudova. V 2. storočí po Kr. rímski historici zaznamenali významné boje medzi Rimanmi a germánskymi Markomanmi, známe ako markomanské vojny. Počas nich sa na slovenské územie dostal aj rímsky cisár Marcus Aurelius, ktorý niekde v povodí dolného Hrona písal svoje filozofické úvahy. Markomani sa pravdepodobne pod tlakom ďalšieho germánskeho kmeňa Longobardov presunuli z Čiech, Moravy a Slovenska ďalej na západ. Podľa názoru niektorých bádateľov to bolo územie Bavorska, s čím možno súvisí vznik nemeckého kmeňa Bavorov - Baiuvarov.
Longobardi obsadili českú kotlinu a neskoršie aj Moravu, odkiaľ sa roku 489 presunuli na územie dnešného Dolného Rakúska, do historického Rugilandu, pôvodne krajiny germánskych Rugiov. Odtiaľ okolo roku 527 prešli ďalej do Panónie, dnešného západného Maďarska, kde s nimi východne od Dunaja susedili germánski Gepidi. Dostali sa s nimi do sporov a bojových stretnutí, ktoré ukončil príchod nového nomádskeho etnika - Avarov. Medzitým však na územie stredného Podunajska, na Slovensko, Moravu a do Čiech, postupne prenikali slovanské kmene. Ich príchod bol pravdepodobne postupný, nebola to jedna veľká vlna, pretože ho nezaznamenali historické pramene.
To môže byť čiastočne dôvod, prečo sa v súčasnosti objavuje teória o autochtónnom pôvode Slovanov v strednom Podunajsku, ktorá vychádza z presvedčenia, že Slovania sú na tomto území pôvodným obyvateľstvom od dávnych čias. Teória sa opiera aj o rovnaký názor známeho slavistu 19. storočia P. J. Šafárika, na ktorý v súčasnosti nadväzujú niektorí ďalší autori. Slovanov odvodzujú z rôznych starších kultúr, niektorí až z neskorej doby kamennej, iní z doby bronzovej, z kultúry lužickej, alebo ešte neskôr, z doby laténskej, kultúry púchovskej. Z hľadiska dnešného bádania však tieto teórie nemožno dokázať, preto ostávajú v hypotetickej polohe.
Pravlasť Slovanov
Všeobecne prijímanou teóriou je názor o pôvodnej pravlasti Slovanov východne od stredodunajskej oblasti, na území západnej Ukrajiny a juhovýchodného Poľska. Toto územie v podstate zodpovedá aj údajom byzantského historika Jordanesa, ktorý v diele o dejinách Gótov vymedzil oblasť vtedy (v prvej polovici 6. storočia) obývanú Slovanmi. Podľa neho to bolo územie od prameňov Visly po jazero Mursijské - predpokladané v severovýchodnom Srbsku na západe a od mesta Novietunum (pri ústí Dunaja do Čierneho mora) po rieku Dneper.
Na tomto území archeológovia naozaj rozpoznali kultúru, ktorú nazvali podľa charakteristických nálezov keramiky, prvý raz určenú českým archeológom I. Borkovským na území Prahy, pražskou kultúrou, alebo kultúrou Praha - Korčak. Jej počiatky siahajú do druhej polovice 5. storočia a v 6. storočí sa začala šíriť smerom na juh, východ a západ, až zabrala veľkú časť strednej, juhovýchodnej a východnej Európy. Charakteristickými prejavmi osídlenia pražskej kultúry bolo žiarové pochovávanie, zväčša neopevnené osady so zahĺbenými štvorcovými príbytkami, s ohniskom alebo kamennou pieckou v rohu a jednoduchá, ručne zhotovená a nezdobená nádoba štíhleho vyššieho tvaru.
Európska expanzia
Nositelia pražskej kultúry prenikli na Balkán, do Rumunska a do strednej Európy, teda aj na Slovensko, niekedy na prelome 5. a 6. storočia. Smerom ďalej na juh a na západ postupovali potom najmä v 6. a 7. storočí, keď sa k nim mohli pripojiť ďalšie, viac sformované slovanské skupiny. Ich pohyb mohol súvisieť aj s príchodom už spomenutého nomádskeho etnika Avarov, ktorých príchod do Karpatskej kotliny zaznamenali súveké historické pramene v rokoch 567 - 568. Historické pramene nám bezpečne dokladajú prítomnosť Slovanov už pred príchodom Avarov, a to najmenej o polstoročie. Okrem už spomenutého Jordanesa, ktorý u Slovanov rozlišuje tri veľké skupiny: Venetov, Sklavinov a východnejších Antov.
Zvláštnym prameňom je náhrobok sv. Martina z Tours, pochádzajúci z Panónie. Je na ňom zachytená jeho christianizačná činnosť. Medzi kmeňmi, o pokrstenie ktorých sa zaslúžil, okrem Alamanov, Sasov, Durinkov, Panóncov, Rugiov sa vyskytujú aj Slovania. Martin sa narodil medzi rokmi 510 - 520 v južnej Panónii a odtiaľ odišiel okolo roku 536. Nápis vznikol okolo roku 558, keď mu vysväcovali baziliku v Tours. Údaje o jeho činnosti v každom prípade odrážajú situáciu z prvej polovice 6. storočia, teda pred príchodom avarských kmeňov. Etnický obraz stredného Podunajska bol v čase nášho rozprávania veľmi pestrý. V prvej polovici 5. storočia sa v tejto oblasti objavujú ešte aj Huni, ktorí boli definitívne porazení roku 454, rok po smrti legendárneho vodcu Attilu. Ich sídla boli pravdepodobne na území východného Maďarska. Územie po nich zaujali germánski Gepidi, ktorí sa usadili v Potisí a rozšírili sa až do Sedmohradska.
Toto územie si vybojovali s Gótmi, ktorí sa uchýlili do hornej Panónie. Vo východnej časti Dolného Rakúska sa usadili Rugiovia - už spomenutý Rugiland, na južnej Morave to boli Herulovia. Góti koncom 5. storočia odtiahli z Panónie. Jedna skupina sa pohla do Talianska, druhá smerom do Byzantskej ríše. Góti z Byzancie sa pod vedením svojho kráľa Teodoricha vypravili proti Gótom v Taliansku. Nakoniec ich ovládli a tak na začiatku 6. storočia vznikla rozsiahla ríša Teodorichova, ktorá zaberala veľkú časť západného Balkánu až po južný okraj Karpatskej kotliny. Niekedy v tom čase sa Herulovia z južnej Moravy rozšírili do Gótmi uvoľnenej Panónie. Tieto udalosti zaznamenal ďalší prameň - byzantský historik Prokopios, ktorý je jedným z najdôležitejších prameňov pre počiatky Slovanov v strednom Podunajsku.
Čo rozpráva Prokopios
Prokopios vo svojich „Dejinách Gótov" zachytil príchod Longobardov na stredný Dunaj, ich boje s Herulami, ktorých nakoniec porazili a po dočasnom usadení v Rugilande sa presunuli do Panónie. Podľa Prokopia po porážke Herulovia odtiahli zo stredného Podunajska a vrátili sa do pôvodnej vlasti v Škandinávii. Pritom tiahli cez všetky kmene Slovanov. Interpretácia tohto ťaženia je sporná, pretože Prokopios neuvádza bližšiu lokalizáciu. Naznačuje však, že v strednom Podunajsku boli usadení Slovania, hoci presnejšie nevieme, cez ktoré územie Herulovia prechádzali.
Zaujímavé je aj Prokopiovo rozprávanie o Longobardoch a ich sporoch s Gepidmi. O sídlach Slovanov sa už jeho text zmieňuje presnejšie a poskytuje aj podrobnejšie informácie. Prokopios uvádza: „Kráľ Longobardov Vächo mal synovca menom Risiulf, ktorého zákon po Vachovej smrti určoval za nástupcu. Ale Vacho si zaumienil, že panovníkom urobí svojho syna. A preto bezdôvodne obvinil Risiulfa a potrestal ho vyhnanstvom. Ten spolu s niekoľkými mužmi hneď odišiel z domu a uchýlil sa k Varnom, ale zostali tam jeho dvaja synovia. Vacho podplatil týchto barbarov, aby Risiulfa zabili. Jeden z Risiulfových synov po chorobe zomrel, druhý syn, Ildiges, utiekol k Slovanom. Onedlho ochorel aj Vacho a odišiel z tohto sveta. Vládu nad Longobardmi prevzal jeho syn Valdarus. Pretože bol ešte dieťa, jeho poručníkom sa stal Auduin a vládol namiesto neho. Keď začala vojna medzi Gepidmi a Longobardmi, Ildiges rýchlo vzal so sebou svojich Longobardov, aj mnoho Slovanov a prešiel ku Gepidom. Dúfal, že ho urobia panovníkom. Vtedy bol s Longobardmi uzavretý mier a Auduin si od Gepidov rýchlo vyžiadal Ildiga, ktorí ho však odmietli vydať. Naopak, vyzvali ho, aby od nich odišiel a našiel si útočisko podla svojho uváženia. Auduin sa bez meškania vrátil so svojím sprievodom a niekoľkými gepidskými dobrovoľníkmi k Slovanom. Potom odtiaľ odišiel a vydal sa na cestu k Totilovi a Gótom s vojskom nie menším ako šesťtisíc mužov. Po príchode do oblasti Benátok sa stretol s malým oddielom Rimanov, ktorých viedol Lazár. Zahnal ich na útek a mnoho z nich zabil. Nespojil sa však s Gótmi, ale prekročil rieku Dunaj a vrátil sa späť ku Slovanom."
Výboje na Balkán
Z uvedeného textu vyplýva niekoľko zaujímavých skutočností. Predovšetkým pomáha presnejšie určiť územie, na ktorom sídlili Slovania v prvej polovici 6. storočia. Bolo to územie, ktoré susedilo so sídlami Longobardov a Gepidov a nachádazlo sa neďaleko sídiel Varnov. Keďže Longobardi sídlili v Karpatskej kotline, západne od Dunaja, Gepidi zase východne od neho, Slovania sa s najväčšou pravdepodobnosťou nachádzali severne v ich susedstve, na území dnes neho juhozápadného Slovenska a južnej Moravy, kde sú aj archeologicky doložení.
Ďalším dôležitým údajom je, že Slovania pod vedením Ildiga podnikli úspešnú bojovú výpravu do pomerne veľkej vzdialenosti. Prokopios však na iných miestach spomína dalšie bojové výpravy Slovanov proti Byzantskej ríši, ktorých sa zúčastnilo väčšie množstvá slovanských bojovníkov s relatívne úspešnými výsledkami, hlavne v tom, že vystrašili Byzantskú ríšu. Uvádza aj smer ich pochodu na Sirmium, Singidunum (Belehrad), Naisos (Niš), Serdiku (Sofiu) so zrejmým cieľom útoku na Thessaloniki (Solún).
Počas týchto výprav sa Slovania dopúšťali mimoriadne násilných a hrozných činov a stali sa postrachom obyvateľstva. Zaujímavé je, že uvedená trasa pochodu je rovnaká, ako ju poznáme z o niečo neskorších písomných prameňov, ktoré uvádzajú bojové výpravy Avarov spolu so Slovanmi proti Byzantskej ríši. Prokopiove údaje sa však vzťahujú na obdobie ešte pred príchodom Avarov do Karpatskej kotliny. Ak chceme rekonštruovať priebeh týchto výprav, logicky sa vynára predstava, že vychádzali z územia juhozápadného Slovenska a južnej Moravy a so súhlasom Gepidov prechádzali cez ich územie. Tak to naznačuje aj Prokopios. Podľa neho totiž Sirmium bolo v rukách Gepidov, ktorí ho roku 536 dobyli od Gótov. Český historik D. Třeštik sa domnieva, že tieto výpravy mali spoločného menovateľa, a to vojvodcu Ildiga, ktorý pravdepodobne viedol všetky výpravy. Podľa neho to vypovedá o vysokej bojovej schopnosti Slovanov, ktorí zrejme ovládali aj jazdecké umenie.
Pravdepodobne išlo o určité, pomerne silné mocenské centrum severne od stredného Dunaja, ktoré viedla akási rada náčelníkov. Vojensky bolo životaschopné, hoci mu do istej miery mohli pomáhať Ildigove vojenské a diplomatické skúsenosti. Třeštik naznačuje, že predstava o pokojnom prenikaní roľníckych Slovanov pri rozširovaní ich sídiel môže byť klamná, lebo v skutočnosti mohlo ísť o vojensky dobre organizovanú akciu bojaschopného ľudu.
Avari na scéne
Časove sa uvedené udalosti odohrali asi v polovici 6. storočia. Vojna medzi Gepidmi a Longobardmi prepukla roku 549. Už v roku 548 došlo k vojnovým udalostiam, na ktorých sa nepriamo podieľali Gepidi. Slovanské vojsko vtedy totiž urobilo nájazd na Byzantskú ríšu, a to na územie Uyrika až do dnešného Albánska. Bol to začiatok slovanských vpádov cez oblasť Sirmia na západný Balkán. Keďže Sirmium bolo v rukách Gepidov, možno predpokladať, že títo nechali Slovanov prejsť cez svoje územie. Takto sa zrejme uskutočnili aj dalšie výpravy v rokoch 550 - 551. Do bojov Gepidov s Longobardmi zasiahol roku 568 nový prvok. Bol to zväz avarských kmeňov, ktorý sa roku 558 pohol z oblasti Kaukazu a v roku 567 prenikol do Karpatskej kotliny.
Po svojom príchode zasiahli do bojov Gepidov proti Longobardom, a to na žiadosť Longobardov. Pomohli im poraziť Gepidov a vytlačiť ich východne od Potisia do oblasti Sedmohradska. Potom sa usadili na ich pôvodnom území. Longobardi sa však v ich susedstve necítili istí, napriek pôvodnej podpore Avarov, a tak sa roku 568 pod vedením Alboina presunuli z Panónie do severného Talianska, kde sa usadili natrvalo. Takto sa pre Avarov uvoľnilo aj územie Panónie a tým celej Karpatskej kotliny.
Spoločne v boji
V čase príchodu Avarov do juhovýchodnej Európy a na stredný Dunaj bol ich pomer k Slovanom vyslovene nepriateľský. Avari spočiatku podnikali početné výpravy, najprv do západnej Európy, ale ich smer sa čoskoro zmenil a podnikali útoky proti Byzantskej ríši, o ktorej bohatstvách vhodných ako korisť vedeli z predchádzajúcich skúseností. Pretože sa ich útoky týkali bezprostredne Byzantskej ríše, vtedajší autori im venovali značnú pozornosť a tak nám sprostredkovali cenné údaje aj o Slovanoch. Bol to predovšetkým Menander Protektor, ktorý písal o bojoch Slovanov a Avarov a ich ťaženiach proti Byzancii, ale aj Pseudo-Mauríkios, ktorý zase vytvoril spis o vojenskom umení. Opisuje v ňom spôsob boja Avarov i Slovanov počas spomenutých výprav. Z oboch diel vyplýva, že Avari využívali Slovanov ako bojovníkov, za ktorých sa ukrývali, a v prípade bojového úspechu Slovanov zasiahli do boja a prisvojili si víťazstvo. Z diel zároveň vyplýva podriadená úloha Slovanov vo vzťahu k Avarom.
Na prvý pohľad sa môže zdať, že je to v určitom rozpore so správami Prokopia. Ten jednoznačne opisuje Slovanov ako schopných bojovníkov, ktorí boli úspešní aj počas výprav koncom prvej polovice 6. storočia. Na druhej strane si to možno vysvetliť aj tak, že v podstate počas výprav Avarov a Slovanov proti Byzantskej ríši, ktoré boli do určitého času tiež úspešné, boli to práve Slovania, ktorí sa v nich uplatnili ako schopní bojovníci, spočiatku však ovládaní výbojnejšími a agresívnejšími Avarmi. Ich spoločné výboje totiž ustávajú po roku 626, keď Avari utrpeli porážku pri Konštantínopole a postupne sa začali v Karpatskej kotline usadzovať. Približne práve v tom období došlo k výraznému prejavu odporu Slovanov voči Avarom, keď sa roku 623 vzbúrili proti avarskej nadvláde a vytvorili samostatný mocenský útvar, známy z písomných prameňov ako Samova ríša.
Na ostrie noža
Začiatkom 7. storočia sa ustálila severná hranica Avarskej ríše, ktorá siahala približne po čiaru od Devínskej Novej Vsi, cez Bernolákovo, Cífer-Pác pod Nitru na Dolné Krškany a odtiaľ smerom na Poiplie do Zeloviec, cez Pršu do Košickej kotliny. Severne od nej sa pokojne vyvíjalo slovanské obyvateľstvo. Južne, na území Avarskej ríše, došlo v určitých oblastiach k silnému premiešaniu slovanského a avarského obyvateľstva. V archeologických nálezoch niekde možno zachytiť aj slovanské enklávy. Avari mali odlišné pohrebné zvyky, svojich mŕtvych pochovávali nespálených a často uložili do hrobu aj koňa, ak išlo o hrob jazdca. Slovania sa v počiatočnom období na týchto pohrebiskách odlišujú práve žiarovými hrobmi a niektoré z nich pochádzajú až z 8. storočia. Na území severne od Avarskej ríše sa Slovania do veľkej miery slobodne rozvíjali na území Samovej ríše, hoci jej rozlohu nevieme presnejšie určiť.
Dokladajú to počiatky rozvoja remesiel, najmä železiarskeho hutníctva a kováčstva, ktorých výrobky sa často objavujú v depotoch, a tiež počiatky budovania opevnených sídlisk - hradísk, ktoré sa stali základom neskoršej správnej organizácie. To je však už dalšia časť rozprávania.
Záverom možno konštatovať, že Slovania v rámci pestrého etnického zloženia prenikli do stredného Podunajska už počiatkom 6. storočia, teda pred príchodom Avarov, mali vyspelú vojenskú organizáciu, ktorú uplatnili aj pri vzbure proti Avarom a vytvorení Samovej ríše. Mali svojbytnú kultúru, ktorú na slobodnom území úspešne a rýchle rozvíjali, a tak vytvorili podmienky na neskorší vznik prvého štátneho útvaru v 9. storočí - Veľkej Moravy.
