Európa vyexpedovala do Ameriky obrovské množstvo emigrantov zo všetkých svojich krajín. Medzi početnejšie národy patrili aj Slováci, ktorých najväčší pohyb z ich domova Rakúsko – Uhorska sa stal fenoménom v období rokov 1870 – 1890.
Odvekou túžbou človeka bolo objavovať neznáme krajiny a spoznávať zvyky ľudí, ktorí vo vzdialených krajinách žili. Prvým príkladom z histórie je obchodník a cestovateľ Marco Polo. Na svojich cestách spoznal vzdialené oblasti Ázie a v poslednej štvrtine 13. storočia bol v službách mongolského panovníka a čínskeho cisára chána Chubilaja. O svojich zážitkoch z ciest nám zanechal správu v diele Milión. Až o dve storočia neskôr nastáva obrovský rozmach zemepisných objavov a aj preto sa obdobie renesancie nazýva obdobím zemepisných objavov – r. 1492 objavil K. Kolumbus Ameriku, Vasco de Gama r. 1498 našiel cestu do Indie a Fernao de Magalhaes oboplával r. 1519 – 1521 zemeguľu. Aj záujem slovenského človeka o Ameriku má dlhodobú tradíciu, ktorej korene nachádzame v histórii už na začiatku 16. storočia. Vtedy, presne okolo roku 1506 vydal plzenský kníhtlačiar Slovák Mikuláš Bakalár Štetina svoj Spis o nových krajinách a o Novom svete, ktorý predstavuje prvú písanú informáciu o zámorských objavoch. Bakalárova rozsahom neveľká knižka ( vyšla v češtine ) sa opiera predovšetkým o známy vespucciovský leták Mundus Novus, ale obohacuje jeho text o informácie z niektorých kolumbovských prameňov.
Móric Beňovský, Štefan Štítnický – Parmenius, Andrej Jelík
Pri skúmaní histórie Spojených štátov amerických je nutné si uvedomiť, že Ameriku zaplavili obrovské vlny imigrantov v snahe objavovať novú cestu životom a hľadať nový domov. Do Ameriky prišli stovky, tisíce, milióny nových obyvateľov. Európa vyexpedovala obrovské množstvo emigrantov zo všetkých svojich krajín. Medzi početnejšie národy patrili aj Slováci, ktorých najväčší pohyb z ich domova Rakúsko – Uhorska sa stal fenoménom v období rokov 1870 – 1890. Ale aj pred týmto obdobím zaznamenávame niekoľkých priekopníkov, ktorí sa dostali cez Atlantik a stoja za to, aby sme si ich pripomenuli. Všeobecne sa za prvého muža - Slováka, ktorý vstúpil na americkú pôdu, pokladal Móric Beňovský. Prvým Slovákom však bol učenec a básnik Štefan Štítnický – Parmenius. R. 1583 sa zúčastnil s Angličanmi Richardom Hakluytom a sirom Humphreyom Gilbertom výpravy, v rámci ktorej objavili a v mene anglickej kráľovnej zaujali ostrov, ktorý nazvali New Foundland. Parmenius o tejto ceste napísal veľkú báseň De Navigatione, pochopiteľne v latinčine.
Vieme ešte o jednom mužovi slovenského pôvodu ktorý sa dostal do Ameriky skôr ako M. Beňovský. Bol ním Andrej Jelík (1730 – 1783). Po vyučení sa za krajčíra odišiel v roku 1754, tak ako to bývalo zvykom, na vandrovku. Počas vandrovky zažil nejedno dobrodružstvo. Andreja Jelíka nazvali aj slovenským Robinsonom. Súviselo to s niekoľkonásobným stroskotaním lodí, na ktorých sa plavil a určitý čas žil na opustenom ostrove. Jeho dobrodužstvá začali vandrovaním po západnej Európe, kde bol zverbovaný za vojaka a mal odplávať do Zadnej Indie. Po stroskotaní lode sa zachránil na kuse dosky a vlny ho vyplavili na anglických brehoch. V Anglicku sa prihlásil za krajčíra na holandskú loď, s ktorou sa r. 1755 dostal do Ameriky. Tou istou loďou sa ale hneď vrátil do Európy, do Lisabonu s úmyslom dostať sa na Maltu, odtiaľ do Benátok a mienil sa vrátiť domov. Po prepadnutí lode pirátmi sa ocitol v otroctve. Zásluhou svojho remesla si nielenže zachránil život, ale podarilo sa mu dostať do Číny a na ostrov Jávu do Batávie, kde prežil väčšinu svojho života. Po manželkinej smrti sa roku 1778 vrátil do Uhorska, usadil sa v Budíne a r. 1783 zomrel.
A až ďalší v poradí sú bratia Beňovskovci. Móric Beňovký (1741 – 1786) precestoval nespočetné množstvá miest, krajín a svetadielov. Napokon sa rozhodol zriadiť vlastné kráľovstvo na Madagaskare, ku čomu však potreboval vlastnícke práva a tie si chcel vydobyť bojom s Francúzskom. Roku 1785 prichádza za svojím mladším bratom – dôstojníkom americkej armády do Baltimoru v štáte Maryland.. V Baltimore ho istá obchodná spoločnosť zásobila loďou Intrepid s 30 kanónmi a bohatým nákladom. V Amerike nechal chorľavú manželku a odplával do svojho kráľovstva. Tam v máji r.1786 padol v boji za slobodu čiernych domorodcov ostrova Madagaskaru proti Francúzom.
Slováci vo vojne za nezávislosť
Niekoľkí Slováci sa zapojili aj do bojov kolónií severnej Ameriky s Anglickom za nezávislosť. Takým bol napríklad rodák z turčianskej Polerieky major Ján Ladislav Polerecký (1748 – 1830). Do Ameriky prišiel r. 1780 z Francúzska, aby bojoval v armáde Georga Washingtona a rozhodol sa zostať v Amerike. Do hodnosti majora bol uvedený dekrétom Ľudovíta XIV., keď sa zúčastnil expedície r. 1781, ktorá mala podporiť Washingtona. Major J. L. Polerecký bol veliteľom ľahkej kavalérie francúzskych dobrovoľníkov. Jeho jednotka mala na starosti komunikačné služby. Prvým bojom bolo obkľúčenie New Yorku. Na začiatku r. 1781 zaujali pozíciu pozdĺž rieky Hudson a žiadali ich do White Planes a Kingsbridge, aby tam zabezpečovali obranu mesta New York. Americké občianstvo získal roku 1788 a jeho doklady sú podpísané menom jedného zo signatárov Deklarácie o nezávislosti USA.
Do dejín občianskej vojny Juhu proti Severu sa zapísal Gejza Mihalóci. Pochádzal zo Zemplína a bol absolventom vojenskej akadémie vo Viedni. V aktívnej kariére dosiahol hodnoť poručíka. Bojoval v revolúcii r. 1848, kde získal kapitánsku hodnosť. Neskôr, keď bola ohrozená jeho osobná bezpečnosť, odišiel do Londýna. Politická angažovanosť a nepriateľstvo ho dohnali k súboju s Kossuthovým priateľom Pulszkým, v ktorom bol ťažko ranený. Po vyliečení odcestoval r. 1861 do Chicaga. Dva mesiace pred útokom na Fort Sumter Mihalóci napísal list prezidentovi Abrahamovi Lincolnovi. List bol v podstate žiadosťou, v ktorej uviedol, že zorganizoval stotinu vojakov – dobrovoľníkov v Chicagu pozostávajúcej z mužov z Uhorska a Čiech, ktorí mali slovanský pôvod.. Oznámil mu, že je to prvá skupina formovaná v USA zo spomenutých národností a žiada prezidenta o dovolenie niesť meno Lincolnovi strelci slovanského pôvodu, na čo budú všetci veľmi hrdí.
Lincoln odpovedal na list kladne. V Chicagu tak vznikla prvá dobrovoľnícka jednotka, ktorá odišla do akcií v občianskej vojne a bola včlenená do 24. pechotného pluku štátu Illinois. Mihalóci bojoval v mnohých bitkách občianskej vojny. V roku 1864 bol v Bussetrost ťažko ranený a o niekoľko dní zraneniu podľahol. Miesto bojov o pevnosť pramene doteraz uvádzajú ako Fort Mihalotzy. Pochovaný je na Národnom cintoríne v Chattanooga v štáte Tennessee.
Okrem Mihalóciho bojovali v občianskej vojne i ďalší Slováci
Ján Fiala bol absolventom vojenskej akadémie v Grazi. Dostal sa do Ameriky, kde pracoval ako zememerač pri budovaní železníc a bol poverený vypracovať mapu Missouri. Počas vojny dostal pokyn od generála Fremonta pripraviť plány na obranu Saint Louis. Napokon bol zranený v bitke pri Davenporte v Iowe. Anton Fiala bol príslušníkom 1. Lincolnovho jazdeckého oddielu. Anton Pokorný ako kapitán 8. newyorského pešieho oddielu dosiahol neskôr hodnosť podplukovníka. Ďalšími účastníkmi boli: Albert Molitoris, nadporučík delostrelectva, Jozef Filip, príslušník slovanského streleckého pluku, Juraj Greceník, dobrovoľník 72. oddielu generála Sicklesa, Karol Semsey, príslušník 45. pešieho pluku, ktorý sa neskôr stal majorom. Eugen Kozlay nastúpil do 54.oddielu newyorských dobrovoľníkov, tri roky bol veliteľ jednotky, r.1865 sa stal brigádnym generálom, po vojne pracoval ako civilný inžinier v Brooklyne. Gabriel Krupinský mal v spoločenských kruhoch povesť výborného tanečníka a gavaliera s elegantným vystupovaním.
Po r. 1862 sa stal plukovníkom 28. pennsylvánskej dobrovoľníckej stotiny, bojoval aj v mexickej vojne s hodnosťou veliteľa pluku. Matej Ružička bol odvedený do delostreleckej divízie a dosiahol hodnosť kapitána, pochovaný je na Arlingtonskom národnom cintoríne. Bernát Šimík sa stal členom Lincolnových strelcov slovanského pôvodu a pôsobil ako vojenský lekár v americkej občianskej vojne. Barón Teodor Majhtényi, rodák z Nitry, sa v občianskej vojne stal majorom slúžiacim pod generálom Fremontom a velil stotine jazdcov, ktorí tvorili osobnú stráž generála Fremonta. So 160 jazdcami odrazil útok kavalérie konfederácie a zachránil pre Úniu Springfield . Ján Mužík slúžil ako plukovník pre vojenské sily Únie, po vojne žil v Kalifornii.
Klepetník bol zememerač, ktorého generál Ross poveril, aby zmapoval oblasť okolo obliehanej posádky v Bolivare, v štáte Tennesse. Pri vykonávaní týchto povinností ho zajali nepriateľskí Južania a nemilosrdne ho ubili. Po vojne sa stal výskumníkom v Colorade. Karol Dolezič, staviteľ, vstúpil najskôr r. 1861 do Lincolnových strelcov slovanského pôvodu, neskôr slúžil s 9. peším oddielom štátu Ohio. Kornel Fornet, pôvodným povolaním zememerač v Kalifornii, sa stal vojakom u generála Fremonta. Organizoval 22. regiment dobrovoľníkov . Fridrich Werther patril medzi tých, ktorí prví odpovedali na Lincolnovu výzvu dobrovoľne vstúpiť do jeho 75 000 vojska. Stal sa dobrovoľníkom stotiny B z New Yorku. Jeho kolega spomedzi dobrovoľníkov Čech Zajíček sa o ňom vyjadril, že je rodený Slovák a telom a dušou je oddaný svojmu kmeňu. Aj Samuel Figuli, rodák z Klenovca, bojoval v americkej občianskej vojne. Vojenské skúsenosti získal v revolúcii roku 1848 proti Viedni, bojoval i v Krymskej vojne a r. 1866 vstúpil do talianskeho vojnového loďstva.
Je pravdepodobné, že svoju prvú cestu do Ameriky uskutočnil už r. 1848, vrátil sa r. 1868 a vtedy splnil podmienky na získanie amerického občianstva. Študoval medicínu na univerzite v Saint Louis a stal sa praktickým lekárom. Vo Virginii vlastnil plantáž, na ktorej pestoval bavlnu a tabak podľa rád a vedeckých poznatkov slovenského botanika Ľ. Holubyho. Neskôr sa pripojil k výskumnej expedícii na Severný pól. Zomrel na Slovensku r. 1881.
Olejkári a šafraníci v Novom svete
O pobyte niektorých Slovákov v Novom svete zanechali správy aj jezuiti, ktorí na americkej pôde šírili kresťanskú vieru. Zásluhou týchto správ sa dozvedáme, že aj turčianski olejkári a šafraníci chceli spoznať Nový svet a ocitli sa na druhej strane Atlantického oceánu. Príkladom toho je svedectvo pátra Končára SJ, rodáka zo Štiavnice, ktorý sa veľmi prekvapil, keď mu r. 1800 vstúpil do spovedelnice v Mexico City neznámy cudzinec a začal po slovensky vyznávať svoje hriechy. Bol to jeden z turčianskych olejkárov. Jezuita Končár zomrel v Mexiku mučeníckou smrťou. A nielen olejkári, ale aj trenčianski drotári sa na svojej púti dostali do Ameriky. Medzi nich patrili napríklad bratia Komandovci z Veľkého Rovného, ktorí si už r. 1840 vo Philadelphii otvorili obchod s drôtom a drôtenými výrobkami. Čoskoro mali svojich nasledovníkov.
Roku 1860 zaznamenávame príchod ďalšieho trenčianskeho drotára z Veľkého Rovného Grúnika. Prešiel Spojené štáty od východného pobrežia až po San Francisco, odkiaľ sa rozhodol odísť do Buenos Aires a tam si otvoril prosperujúci obchod. Ďalším priekopníkom z radov drotárov v Amerike bol Juraj Drndúl-Lepiš, ktorý sa listom ozval svojej rodine r. 1869. Cestu za oceán vraj absolvoval šestnásťkrát, za čo si vyslúžil prezývku rovniansky Kolumbus. A ešte jeden drotár sa pomerne skoro - r. 1872 dostal do Ameriky – Martin Chalan, rodák z Vysokého nad Kysucou. Pri svojom pobyte v Amerike ju prešiel od východu po západ. Na začiatku sedemdesiatych rokov 19.storočia dostal americké občianstvo. Cestu do Európy a späť do Ameriky meral nespočetne mnohokrát a pri jednej návšteve domova r. 1915 zomrel. Bol spoluzakladateľom niekoľkých miestnych slovenských spolkov a organizátorom slovenského národného života v New Yorku.
Daniel Šustek
Najzaujímavejšou postavou z radov priekopníkov v Amerike je nesporne Daniel Šustek (1846 – 1927). Tento pôvodne remeselník, pochádzajúci zo Slovenskej Ľupče, sa stal známym publicistom, ktorý posielal svoje príspevky na Slovensko, najmä do Národných novín a do časopisu Obzor. Opisoval nielen americký život, ale aj svoje zaujímavosti z ciest po Ázii, Afrike, Perzii, Palestíne a viacerých európskych krajinách. V kontraste s týmito identifikovanými priekopníkmi nasledovali ich desaťtisíce ďalších, ktorí prišli do Spojených štátov na prelome 19. a 20. storočia. Vo väčšine prípadov prichádzali už ako bezmenní a neznámi. Prichádzali do veľkej neistoty, do nepoznaného, naplnení hlbokou nádejou a vierou na zlepšenie nielen svojej situácie, ale v mnohých prípadoch na zabezpečenie celej rodiny. Proces slovenského vysťahovalectva nevznikol náhodne, zákonite sa vyvíjal až dospel do štádia masovosti a stal sa tak vážnym ekonomickým a sociálnym problémom slovenského národa.
Vysťahovalecká vlna 1800 – 1914
Celkovo sa v rokoch 1800 – 1914 vysťahovalo z Európy do Spojených štátov severoamerických 32 miliónov ľudí. Súviselo to aj s víťazstvom priemyselných a podnikateľských skupín Severu nad poľnohospodárskym a zaostalejším Juhom. Spojené štáty sa dostali na čelo svetového industrializačného rozvoja a pociťovali potrebu nadbytočných a lacných pracovných síl zaostalejších krajín. Prvá vlna vysťahovalcov pochádzala z Anglicka, Írska, Nemecka, Francúzska, Belgicka, Holandska, Švédska, Dánska, Nórska a Švajčiarska. Národy, ktoré do r. 1883 tvorili základ imigrantov, sa nazývali starou emigráciou (old emigration ). Tým dávali najavo, že ich treba pokladať za pôvodných obyvateľov Ameriky a že oni dali Amerike jej kultúrny, hospodársky i sociálny charakter. Do skupiny nových prisťahovalcov (new emigration) patrili Rusi, Poliaci, Taliani, národy bývalého Rakúsko - Uhorska, t. z. Slováci, Česi, Rusíni, Chorváti, Rumuni, Maďari a národy balkánskych krajín. Napriek presvedčeniu starej emigrácie, že oni vtlačili vlastnú pečať rázu Ameriky, aj príslušníci novej vlny imigrantov prispeli ku kultúrnemu a ekonomickému vzrastu krajiny, ktorá sa stala ich novým domovom.
Birds of sea
Slováci prichádzali do Ameriky spočiatku len za vidinou dobrého zárobku v amerických oceliarňach, železiarňach, uhoľných baniach bez úmyslu usadiť sa nastálo. Odchádzali, aby si niečo zarobili a mohli sa vrátiť domov. Medzi národmi Uhorska bola slovenská reemigrácia najväčšia. Po určitom čase cestu do Ameriky zopakovali i niekoľko ráz. Približne dvadsať percent slovenských prisťahovalcov bolo v Amerike častejšie. Napríklad drotár Martin Chalan bol v Amerike 26-krát. Americká odborná literatúra preto nazvala slovenských imigrantov vtákmi mora ( birds of sea ). Percento návratnosti postupne klesalo a Slováci sa začali usadzovať v Amerike natrvalo.
Zistiť presný priebeh slovenského vysťahovalectva je obtiažny. Je to jednak preto, že americké štatistiky vykazovali vysťahovalcov z Rakúsko – Uhorska sumárne ( štatistické ukazovatele podľa národnostného roztriedenia sú od r. 1899 ) a jednak preto, že sú veľké rozdiely medzi uhorskou štatistikou a sumármi dopravných zámorských spoločností a medzi úradnou štatistikou prisťahovaleckého úradu Spojených štátov. Napriek tomu je isté, že najväčší exodus v počte obyvateľov zo Slovenska zaznamenala Šarišská župa. Vysťahovalectvo postupne zachvátilo i ostatné župy východného Slovenska, rozšírilo sa i na stredné a západné Slovensko, ale tam nedosiahlo takú intenzitu ako na východe.
Ísť do Ameriky bolo aj veľký dobrodružstvom, ktoré začínalo už doma a pokračovalo strastiplnou cestou loďou cez oceán. Najväčším sitom bol však prechod cez Gastle Garden alebo ako vravievali našinci Kasigardu, pretože americká vláda od osemdesiatych rokov 19. storočia začala prisťahovalectvo do Ameriky regulovať. V podstate možno slovenských vysťahovalcov zaradiť do dvoch skupín: jedna vedela kam ide, zväčša čakali na nich príbuzní, kým druhá šla úplne do neznáma. Najskôr sa Slováci usádzali v priemyselných strediskách vo východných štátoch USA, neskôr odchádzali aj na severozápad. Najstaršie slovenské sídla vznikali v priemyselných centrách štátov New York, New Jersey, Illinois, Connecticut, Ohio, ale najmä Pennsylvánia, kde sa mesto Pittsburgh stal najväčším strediskom Slovákov. Všeobecne platilo, že ak chcel Slovák získať nejaký zárobok, musel vykonávať ťažkú manuálnu prácu. V každom prípade možno konštatovať, že aj slovenskí vysťahovalci pomáhali svojou dlhoročnou prácou zväčšovať ekonomický potenciál, obohacovať kultúru, technický a spoločenský pokrok Ameriky a nehovoriac o spätnom kladnom odraze na slovenskú spoločnosť.
