Územie dnešného Slovenska bolo už pred niekoľkými tisícročiami križovatkou dôležitých obchodných ciest a migračných pohybov európskeho významu.
Toto postavenie a význam Slovenska sa dodnes prejavuje minimálne v stredoeurópskom priestore, čo je zároveň výzvou i záväzkom pre jeho obyvateľstvo.
Poloha Slovenska v susedstve Rímskej ríše v prvých štyroch storočiach po zmene letopočtu spôsobila, že vtedajšie obyvateľstvo - germánske, keltské, či iného pôvodu - sa dostalo do pozornosti antických autorov. Dnešní bádatelia teda už nie sú odkázaní len na archeologický výskum a poznanie sprostredkované pozostatkami materiálnej kultúry. Písomné pamiatky - či už diela historikov, geografov, etnografov, cirkevných autorov, alebo aj epigrafické a numizmatické texty - umožňujú dnešným historikom pomerne presne datovať a interpretovať mnohé udalosti politického, hospodárskeho, ale aj duchovného života vtedajšieho obyvateľstva.
Postup na sever
Rimania, ktorí sa v prvých storočiach svojej existencie orientovali na Itáliu a stredomorský priestor, si ku koncu 1. storočia pred Kr. čoraz viac všímali krajiny za Alpami a v oblasti stredného Dunaja. Illýrske vojny Gaia Octavia, budúceho prvého rímskeho cisára v rokoch 35 - 33 pred Kr., priviedli Rimanov až k Dunaju (otázne je len to, či k oblasti medzi Sávou a Drávou alebo na severe), takže na prelome letopočtov tu vytvorili provinciu Illyricum, ktorá sa neskôr rozčleňovala a z ktorej sa neskôr vyčlenila provincia Pannonia. V roku 15 po Kr. si priamo na Dunaji zriadili legionársky tábor Carnuntum (na území dnešného Petronellu a Bad Deutsch-Altenburgu v Rakúsku), po ktorom nasledovali tábory Vindobona (dnešná Viedeň), Brigetio (dnešný Szöny) a Aquincum (na území dnešnej Budapešti), čím si vytvorili základ neskoršej rímskej hranice (Limes Romanus) a predpoklady na prenikanie na územia severne od Dunaja.
V 1. storočí po Kr. nemala Rímska ríša ešte dostatok síl na to, aby prenikala na sever od Dunaja, ale svoje záujmy chránila a presadzovala aspoň vytváraním vazalských štátov - Marobudovej ríše a Vanniovho kráľovstva (Regnum Vannianum, v roku 21 - 51 po Kr. - Tac. Ann. II, 63; Ann. XII, 29 - 30). Podporovaním svojich chránencov, prípadne rozoštvávaním a vyvolávaním vzájomných sporov vnútri barbarských kmeňov (Tac. Ann. II, 63) zasahovala účinne do politických pomerov a odvádzala ich pozornosť od bohatých provincií na juh od Dunaja.
Národy na území dnešného Slovenska žili v priamom susedstve Rímskej ríše celé štyri storočia až do rozkladu rímskej politickej moci na strednom Dunaji. Toto súžitie malo rôzny charakter - mierový i konfliktný, a poznačilo obidve strany. V dnešnej odbornej literatúre sa viac hovorí o vplyvoch vyspelej rímskej provinciálnej kultúry na tzv. barbarské národy, zatiaľ čo opačné vplyvy na rímsku provinciálnu kultúru ešte nie sú dostatočne a v plnej šírke preskúmané.
Vzájomné vplyvy sa prejavovali ešte dlho po zániku rímskej nadvlády v Panónii a po odchode veľkej časti romanizovaného obyvateľstva z provincie ohrozovanej vpádmi a príchodom nových etník. Predmetom historického výskumu bude dlho otázka, s akými rezíduami antickej provinciálnej kultúry sa stretávali prichádzajúci Slovania v strednom Podunajsku a čo z tejto kultúry preberali alebo mohli prebrať. Široký záber územia obsadeného Slovanmi (ešte pred príchodom starých Maďarov), od Tatier cez Podunajskú nížinu až k Jadranskému moru ukazuje, že Slovania sa stretávali s mnohými prvkami materiálnej i duchovnej kultúry Rimanov. V Pécsi (Sopianae) napríklad poznali v dobrom stave a fungujúce kresťanské kostoly a pohrebné kaplnky s bohatou freskovou výzdobou, pri južnej časti Blatenského jazera mali možnosť poznať neskoroantické sídliská chránené mohutnými hradbami (Fénekpuszta), v Ptuji (antické Poetovio) i v Emone (Ľubľana) priamo nadviazali na neskoroantické osídlenie a civilizáciu. V tomto smere ešte nie je ukončený archeologický výskum, ale ani analýza neskoroantických písomných prameňov, takže možno predpokladať mnohé nové poznatky.
Modus vivendi
Štyri storočia susedstva prinášali do vzájomného súžitia etník na oboch stranách Dunaja konfliktné, ale aj mierové situácie. Len čo Rimania posunuli svoju hranicu k brehu Dunaja, okamžite pokladali územie na sever od rieky za svoju sféru vplyvu a životných záujmov, a podľa toho sa aj správali. Snažili sa ovplyvňovať politický a sociálny život národov na území dnešného Slovenska priamymi i nepriamymi prostriedkami: vytváraním vazalských štátov, stavaním obranných (či útočných) zariadení na území teoreticky patriacom barbarom, podplácaním alebo vykupovaním si mieru (Tac. Germ. 42), dokonca i priamymi vojenskými akciami na barbarskom území. Počas markomanských vojen plánoval cisár Marcus Aurelius dobytie nového územia a zriadenie provincie Markomanie (SHA, Mark. Aur. 24, 5), ktorá by hranicu Rímskej ríše posunula až na hrebene Tatier.
Barbarské obyvateľstvo na sever od Dunaja tiež využívalo skutočnosť, že táto rieka nebola až taká neprekročiteľná, a podnikalo ozbrojené útoky na rímske územie (dokonca aj v zime po zamrznutej rieke - Cass. Dio 71, 7). Hlavným cieľom väčšiny takýchto akcií bolo získanie koristi - otrokov, dobytka, prípadne vyplienenie miest vo vnútrozemí (Cass. Dio 71, 13 a 16). Po úspešnom postupe sa obyčajne stiahli na svoje územie a čakali na odvetnú akciu Rimanov. Počas markomanských vojen sa však začína objavovať nový prvok v politike barbarských kmeňov. Už netúžia len po koristi, ale medzi ich požiadavkami sa objavuje (hoci zatiaľ nie dôrazne) hlad po pôde! Preto požadujú od rímskeho cisára možnosť usadiť sa na rímskom území, čo im Rímska ríša - aj v dôsledku toho, že pohraničné provincie boli veľmi spustošené - dovolila (Cass. Dio 71, 11 - 12). Avšak sústavný a trvalý tlak barbarských kmeňov na rímske územie sa prejavil až od polovice 4. storočia po Kr. a súvisel predovšetkým s etnickými presunmi až v ďalekej Ázii. Ozbrojené akcie, vojny a vpády na nepriateľské územie z jednej či druhej strany však neboli jedinou formou vzťahu oboch civilizácií. Mierová koexistencia trvala časovo dlhšie ako ozbrojený vzťah, len z nášho pohľadu je v úzadí práve preto, že antickí autori venovali udalostiam na strednom Dunaji mimoriadnu pozornosť viac v dobe ozbrojených konfliktov, zatiaľ čo mierové susedstvo ich príliš nevzrušovalo. Rimania využívali územie dnešného Slovenska ako tranzitné územie pre svoje diaľkové obchodné cesty. Z nich najvýznamnejšia, aj keď nie jediná, bola Jantárová cesta. Okrem nej prechádzali cez dnešné územie Slovenska viaceré obchodné cesty, doložené jednak nálezmi rímskych mincí, remeselných výrobkov, ale aj správami antických autorov (napr. Klaudios Ptolemaios II, 11, 30).
Zabezpečenie obchodných kontaktov a ochrana obchodníkov boli aj jednou z príčin, prečo Rimania budovali systém legionárskych táborov, stanice pre pomocné oddiely, strážne veže či predsunuté stavby po oboch stranách Dunaja. Zároveň však tieto stavby, spolu s vyspelými mestami vnútrozemia Panónie slúžili pre obe strany ako výhodné miesta pre obojstranný obchod (Cass. Dio 71, 12). Obodve strany získavali výmenným i peňažným obchodom predmety, ktoré potrebovali pre svoj život. Hoci sa to Rimanom príliš nepáčilo, barbari napriek zákazom nakupovali pri týchto obchodoch aj zbrane. To však bola len menšia daň za to, že pri obchodnej výmene získavali aj dôležité informácie o situácii v susednom barbariku. Vzájomné kontakty neslúžili len na výmenu a získavanie surovín, remeselných výrobkov, potravín alebo informácií. Celá rímska hranica - Limes Romanus - slúžila zároveň ako prostriedok na pozvoľnú a nepretržitú výmenu civilizačných vymožeností jednej i druhej strany. Pre barbarov to znamenalo získavanie a preberanie výrobkov vyspelej remeselnej výroby, ovplyvňovanie a postupné prispôsobovanie sa ich životného štýlu vyspelejšej rímskej civilizácii. Svedčí o tom nielen množstvo rímskych výrobkov, ale napríklad aj Tacitova správa o tom, že Germáni obľubovali a používali aj rímske mince, že aj vo vojenstve preberali mnohé rímske prvky (Tac. Ann. II, 45). Marobud, Arminius a mnohí iní Germáni strávili dlhé roky v rímskych službách ako vojaci osobnej stráže alebo ako rukojemníci, takže mali možnosť odpozorovať rímsku taktiku a spôsob vedenia bojov. Napokon preberanie vyspelejšieho životného štýlu sa odrazilo aj v budovaní stavieb, vychádzajúcich z provinciálnych vzorov, ale určených pre (pravdepodobne) germánskych náčelníkov ako to dokazuje stavba v Bratislave-Dúbravke či v Milanovciach (dnes Veľký Kýr).
Aj pre Rimanov bola civilizačná a kultúrna výmena veľmi dôležitá. Perspektívne pohraničie na Dunaji lákalo obyvateľov Itálie, Galie, Germánie, ale aj (najmä v 3. storočí po Kr.) z Blízkeho Východu, takže sa Panónia veľmi rýchlo romanizovala. Odvážni priekopníci, či už vo vojenských alebo civilných službách, sa usadzovali najprv pri vojenských táboroch, neskôr aj v mestách. Svedčí o tom aj nápis Q. Atilia Prima z konca 1. storočia po Kr., ale aj množstvo nápisov z nasledujúcich storočí. Pri vzájomnom porovnávaní života Rimanov a "barbarských" Germánov historik Tacitus dokonca nastavil svojim spoluobčanom morálne zrkadlo ich vlastného dávneho a prostého života, ktorý sa za viac ako sedemsto rokov existencie podstatne zmenil.
Pamiatky z čias Rímskej ríše
Slovenský záujemca o uvedenú problematiku má možnosť dostať sa znovu do "susedstva" s Rímskou ríšou. Antické pamiatky, získané archeologickým výskumom na Slovensku, predstavujú vďačné exponáty využívané v najrôznejších modifikáciách. Už pred druhou svetovou vojnou sa využívali na mnohých výstavách a expozíciách a táto situácia trvá dodnes. Bohaté nálezy a objavenie aj rímskych sídlisk, ktoré tvorili súčasť rímskeho sféry (Stupava, Bratislava-Devín, ale predovšetkým Gerulata v Bratislave-Rusovciach, Iža), umožňujú pripravovať aj široko koncipované výstavy a expozície obsahovo zamerané na život v rímskej dobe na území Slovenska.
Dodnes najrozsiahlejšou takouto výstavou (aj v rámci bývalého Československa) bola výstava "Antické umenie v zbierkach a nálezoch v Československu" z roku 1952, ktorá bola inštalovaná najprv v Prahe a potom aj v Bratislave. Mal to byť akýsi prípravný krok na zriadenie široko koncipovaného Rímskeho múzea na Slovensku, ktoré však dodnes u nás neexistuje. Súčasná situácia v tomto smere je však trochu nepriaznivá. Bývalá expozícia Slovenského národného múzea na Bratislavskom hrade, ktorá bola najrozsiahlejšou a najkomplexnejšou, už niekoľko rokov neexistuje a pravdepodobne ani dlho nebude existovať. Expozícia Podunajského múzea v Komárne a Mestského múzea v Bratislave-Rusovciach sú skôr "regionálnymi" expozíciami (bez akéhokoľvek hanlivého zámeru), zameranými na konkrétnu archeologickú lokalitu. Ani expozícia SNM-Archeologického múzea v Bratislave Antika v zbierkach SNM neprináša kompletný obraz rímskej doby na Slovensku.
Pred slovenskými odborníkmi, ktorí sa zaoberajú problematikou susedstva územia dnešného Slovenska s Rímskou ríšou však leží ešte jedna veľká úloha - zhromaždenie všetkého materiálu, získaného archeologickými výskumami a spracovanie syntézy tohto dejinného obdobia. Je to dôležité o to viac, že doterajšie tri veľké práce, ktoré na túto tému vznikli, boli napísané a zachytávajú stav spred niekoľkých desaťročí. Čiastkové práce (spracúvajúce problematiku jednotlivých archeologických lokalít alebo jednotlivých druhov archeologického materiálu), alebo edícia písomných prameňov k tejto problematike sú predpokladmi pre úspešné vyriešenie tejto úlohy, ktorou by slovenský čitateľ dostal do rúk dôležité pramene o minulosti Slovenska.
