Úteky za železnú oponu: Pokoriť železnú oponu chcelo tony odvahy a ešte viac šťastia!

Stovky kilometrov ostnatých drôtov, elektrické ploty, mínové polia a 20 000 vojakov, ktorých svrbel prst na spúšti. Dnes je až zaťažko si predstaviť, že v minulom režime to bola bežná realita. Nie každý sa v ovzduší komunistického teroru rozhodol držať hubu a krok, prejsť za hranice bez cestovnej doložky však bolo trestným činom. Toto dobrodružstvo vyžadovalo okrem dávky odhodlania aj značnú dávku šťasteny...

Železo v praxi

Termín „železná opona“ ako úplne prvý použil nacistický pohlavár Joseph Goebbels po krymskej konferencii, do širšieho povedomia sa však dostal po legendárnom Fultonskom prejave Winstona Churchilla z marca 1946.

Európa sa takmer ihneď po druhej svetovej rozdelila na dva tábory, ktorých „nárazníkové pásmo“ tvorili hranice Východného Nemecka, Československa, Maďarska a spočiatku aj Rumunska a Bulharska, no po týchto štátoch funkciu „nárazníka“ neskôr prevzala vtedajšia Juhoslávia.

Po nástupe komunizmu v Československu v štyridsiatom ôsmom nová vláda síce začala hranice strážiť prísnejšie, no valný účinok to nemalo. Kolektivizácia a narastajúci teror v najbližších rokoch vyhnali z vlasti tisícky ľudí a komunisti sa rozhodli pritvrdiť.

V rokoch 1952 a 1953 sa hranice stali nedobytným „územím nikoho“. Vzniklo niekoľko línií oplotenia, strážne veže, výbušné systémy, kontrolné pásma. Hraničné pásmo tak malo na niektorých miestach šírku až 10 kilometrov – hranica v tom čase tvorila 1,5 % rozlohy štátu...

Tank slobody - Freedom Tank

Západ dráždil rebelov a ľudí snívajúcich o slobode vyše 40 rokov. Našli sa však takí, ktorí nechceli ostať pri snívaní. Možností však bolo pramálo – šanca, že získate cestovnú doložku bola takmer v mínuse, čoskoro sa sprísnili aj výjazdy do Juhoslávie, kde to nebolo až také „železné“ a utekalo sa odtiaľ dobre.

Ostávala odvaha a ostrovtip. Našli sa výmyselníci, ktorí sa na druhú stranu snažili dostať najrôznejšími vychytávkami. Najistejšou zárukou sa však vo viacerých prípadoch zdala hrubá sila. Už v roku 1953 sa takto podarilo utiecť bývalému živnostníkovi – automechanikovi Václavovi Uhlíkovi. Po vyvlastnení jeho podniku v ňom rástla zlosť a pocit odporu voči režimu. Keď počas prác v lese náhodou narazil na vrak obrneného transportéru Sauer RR-7, prúd myšlienok dostal jasný smer. Pod zámienkou, že stroj bude slúžiť na zvážanie dreva, ho odtiahol domov a niekoľko mesiacov na ňom usilovne pracoval. Na konci bol spoľahlivý opancierovaný stroj s dvoma podvozkami, ktorý ukryl Uhlíkovu rodinu a niekoľko ďalších ľudí.

V noci 24. júla 1953 zvláštne vozidlo vyrazilo smer štátna hranica a prekvapeným pohraničníkom nedalo šancu ani vystreliť. Prerazilo všetky úrovne zabezpečenia a zastavilo až po ďalších tridsiatich kilometroch na nemeckom území. Prípad zaujal média i verejnosť, Uhlíkovo dielo dostalo v západnej tlači názov „Freedom Tank“.

Úspechom je hybnosť?

Ak sme hovorili o použití hrubej sily, pri množstve pokusov o útek je len veľmi tenká hranica medzi obyčajnou túžbou po slobode a teroristickým činom, opomeňme teda pomerne početné tragické únosy dopravných lietadiel a iných prostriedkov. V roku 1951 sa však odohral kuriózny útok na hranice v západočeskom meste Aš.

Zamestnanci železníc Jaroslav Konvalinka, Karel Truxa a Jaroslava Švec pripravili premyslený únos vlakovej linky 63 z Prahy. Vedeli, že štátna moc má v každom z vagónov svojich agentov, ktorí majú jedinú úlohu – v prípade potreby ťahať za záchranné brzdy. Únoscovia však s pomocou komplicov dostali brzdy pod kontrolu a rušňovodič Konvalinka namiesto toho, aby v cieľovej stanici zastavil, šinul si to so svojou mašinou ďalej, prerazil drevené zátarasy a vlak sa spolu s nič netušiacimi a vyplašenými pasažiermi ocitol na území Západného Nemecka. Očití svedkovia neskôr vypovedali, že najrýchlejšie nazad do vlasti šprintovali práve agenti ŠtB... Niekoľko „adeptov na slobodu“ sa pokúsilo uspieť pomocou autobusových liniek (zopár z nich štartovalo napríklad aj z bratislavskej Petržalky), no žiadny z nich vytúžený cieľ nedosiahol.

Nahor a na západ

A čo tak hranicu preletieť? Aj takí sa našli. Dva pokusy sa odohrali v osemdesiatych rokoch. V auguste 1984 sa únik podaril dvadsaťtriročnému študentovi z inžinierskej rodiny Ivovi Žďárskemu. Svoju záľubu v závesnom lietaní a vymýšľaní rôznych zlepšovákov pretavil do motorového rogala!

V apríli 1984 naňho pri skúšobnom lete poslali stíhaciu letku – Žďárskeho chytila ŠtB, zhabali mu rogalo a vyrubili pokutu 20 000 korún. Keď mu o pár mesiacov boľševický aparát rogalo vrátil, mladý inžinier primontoval posledné nevyhnutnosti – kompas, výškomer, rýchlomer. Pod rúškom noci rogalo odštartoval neďaleko Lozorna, počas preletu nad hranicou vypol motory a nad rakúskym územím ich znova nakopol. Pristál na Schwechate. 

Mával pasom a vykrikoval, že je emigrant... Podobný kúsok sa podaril rodákovi z Kežmarku Vladimírovi Prislupskému. 4. mája 1987 vzlietol z Mrákova pri Domažliciach v západných Čechách na svojom vytunenom motorovom rogale. Hoci sa snažil letieť nízko, pozornému oku pohraničnej stráže neunikol, a tak mal čoskoro za chrbtom dve vojenské stíhačky. Šťastie mu však prialo – hranicu sa mu podarilo prekročiť a piloti sa nad nemecké územie už neodvážili. Prislupský pristál v lesoch neďaleko Chebu. Keď sa od okoloidúcej miestnej ženy dozvedel, že je skutočne v Nemecku, údajne z neho vyliezlo len „Vďakabohu!“

Keď nie dverami, tak oknom

Na to, aby ste sa dostali z boľševického väzenia, ste však nemuseli úplne nutne mať technické vzdelanie. Dôkazom sú dvaja neznámi chlapci, údajne vo veku 15 a 16 rokov – stačilo niekoľko kusov dreva, kladivo a klince a na svete bol improvizovaný drevený rebrík, pomocou ktorého sa mladým dobrodruhom podarilo prekonať hraničné oplotenie začiatkom päťdesiatych rokov.

V roku 1986 prišli so zaujímavým nápadom Robert OspaldZdeňek Pohl. Kdesi sa dočítali, že jeden z drôtov vysokého napätia smerom do Rakúska je len uzemňujúci a nie je pod napätím. Vyrobili teda malé improvizované vozíky, s ktorými neďaleko Znojma vyliezli na elektrické stĺpy, vozíky prichytili na kábel a rúčkovali v nich na druhú stranu. Nad hranicou ich zavetril strážny pes, opäť však zaúradovalo šťastie a službukonajúci strážnik si nič nevšimol. Ospald s Pohlom prerúčkovali po kábloch na druhú stranu, kde zliezli a došli do obce Haugsdorf...

Niektorí ďalší to skúšali po vode. Preplávať Moravu či Dunaj sa však mnohokrát zdalo ešte nezmyselnejšie ako myšlienka, že hranica sa bude dať podkopať. Najslávnejším plavcom za oponou sa stal v päťdesiatych rokoch Karel Brabec, ktorý si dokonca vyslúžil prezývku Kráľ Dunaja. V podomácky vyrobenom skafandri vraj preplával do Rakúska a späť viac než dvadsaťkrát, než ho zatkla polícia a posadila za mreže. Iným kurióznym kúskom sa môže pochváliť utečenec z Břeclavi, Libor Veselský. Po tom, čo mu kamarát ponúkol neoprenový oblek, upustil od myšlienok na rogalo, našiel si dutý kmeň stromu, vystlal ho polystyrénom a kým sa „vylodil“ na rakúskej strane, plavil sa v studenej vode celých osem kilometrov...

Ružové to nebolo

Po vzorke tých najkurióznejších útekov však treba pre úplnosť dodať, že zďaleka nie všetky dobrodružstvá na hraniciach skončili happyendom. Podľa českého Ústavu pro studium totalitních režimů v rokoch 1948 až 1989 bolo na štátnych hraniciach zastrelených 143 osôb, viac než sto ďalších osôb zabil elektrický prúd a dvoch nešťastníkov majú podľa prameňov na svedomí mínové polia.

Medzi obeťami železnej opony sú však aj ľudia, ktorí sú dodnes nezvestní. Aj tieto údaje by pre nás mali byť zdvihnutým varovným prstom, mementom doby, ktorá už je síce históriou, ale...