Jozef Miloslav Hurban bol redaktorom,
prozaikom, žurnalistom i politikom, Viliam Paulíny Tóth popri svojej
poslaneckej funkcii vydával humoristický časopis Černokňažník. Osobné záujmy často zatláčala do úzadia oficialita - nezávislosť umenia pre umenie, ktorou (ostatne iluzórne a dočasne) provokovali napríklad príslušníci parížskych romantických krúžkov, bola možná len v hroboňovskom osamení. Kto chcel byť v popredí, musel sa vzdať prinajmenšom časti svojho individualizmu. Cesta k výšinám je plná odriekania - o čom svedčí i korešpondencia mladého Francisciho, aktívneho člena Spoločnosti českoslovanskej.
CTIŽIADOSTIVÝ KNIHOVNÍK
Prvé zachované listy pochádzajú z leta 1840. Ako miesto napísania uvádza Francisci Bratislavu. Vtedy osemnásťročný mladík bol študentom evanjelického lýcea a aktívnym členom Spoločnosti českoslovanskej a po jej zániku koncom roku 1840 Ústavu reči a literatúry československej. Listy sú písané v evanjelickej češtine Kralickej Biblie, čo sa odráža na ťažkopádnych vetných periódach. Po prechode do štúrovskej slovenčiny (prvý list písaný v tomto jazyku je datovaný 26. 2. 1843) sa štýl stáva jednoduchším, transparentným. Francisci si štúrovskú slovenčinu osvojil veľmi rýchlo a stal sa i autorom prvej poviedky v tomto jazyku. Próza pod názvom Janko Podhorský vyšla v almanachu Nitra II. roku 1844. Vehementnej obrane slovenčiny venoval aj jeden z bratislavských listov. Väčšinu zachovanej korešpondencie Francisci adresoval Augustovi Horislavovi Škultétymu, ktorý v rokoch 1839 - 1841 pôsobil ako zástupca profesora Palkoviča. Už tu sa prejavuje Francisciho túžba vyniknúť. Kontakty nadväzoval s tými, čo boli v popredí. V tomto vzťahu však vypočítavosť hrala pomerne malú úlohu. Snaživému mladíkovi evidentne rozhľadený Škultéty imponoval, čoho dôkazom je udržiavanie čulej korešpondencie aj po Škultétyho odchode na faru do Tisovca (1841) a neskoršia spolupráca pri vydávaní prvého časopisu určeného deťom -Zorničky. Išlo teda skôr o typické romantické priateľstvo, úzky citový a intelektuálny zväzok, ktorý obohacoval obe strany, podobne ako napr. v prípade Františka Palackého a Pavla Jozefa Šafárika, Ľudovíta Kubániho a Pavla Dobšinského, či tiež Angličanov Wiliama Woodswoortha a Samuela Coleridgea a Nemcov Heinricha Wackenrodera a Ludwiga Tiecka. Jedným z prvých prejavov Francisciho činorodosti bola funkcia knihovníka, ktorú v Spoločnosti zastával. 
Jeho prvé listy sú preto plné cenných informácií o knižnej kultúre mladých štúrovcov. Knižky (predovšetkým odborné, ale i kvalitná beletria) boli pre študentov vzácnosťou. Knihy Francisci príznačne nazýva pokladom a vehementne usiluje o ich výhodné umiestnenie v obave z vlhkosti. V tichu starých spisov sa prebúdza Francisci – bojovník. Keďže distribúcia v dnešnom slova zmysle neexistovala, nádejní literáti pozorne čítali kultúrne časopisy (predovšetkým pražské Kvety, redigované Jozefom Kajetánom Tylom), zachytávali zaujímavé knižné novinky a objednávali si ich poštou. Nezanedbateľnú rolu pritom hrala finančná stránka a preto práve knižky tvorili častý a vítaný dar dobových mecénov. Knižnicu bratislavských študentov takto obohatil napr. nadriadený Augusta Horislava Škultétyho, superintendent Pavol Jozeffy.
CESTY A CESTIČKY
Nielen knižky boli v pohybe. V máji 1841 do Bratislavy zavítala návšteva z Čiech - lekári Jozef Podlipský, advokát Jozef František Frič (otec známeho revolucionára a svetobežníka Jozefa Václava Friča) a Bohuslava Rajská, riaditeľka dievčenského ústavu v Budči a súčasne idol Ľudovíta Štúra a najmä štúrovského mesianistického básnika Sama Bohdana Hroboňa. Hostia prišli parníkom z Viedne. Na dunajskom nábreží ich čakali štyria priatelia, medzi nimi Ľudovít Štúr. Poprechádzali sa po meste. Na druhý deň podnikli výlet do Malých Karpát. Večer bola družná zábava v Štúrovom byte, ktorá sa pretiahla dlho do noci. Nasledujúci deň vrcholil slávnostnou hostinou a večernou deklamáciou Kollárových zneliek zo Slávy dcéry na brehu Dunaja. Tento akt ,ako aj celá návšteva mali potvrdiť jednotu českoslovanského „kmene" Kollárovej teórie sformulovanej v spise O literárni vzájemnosti mezi kmeny a nářečími slávskými. Ďalším dokladom života tejto teórie boli čulé styky Slovákov s bratislavským spolkom srbskej mládeže. V rámci posilnenia priateľstva sa Slováci hlásili za jeho členov. Tesne po českej návšteve študenti medzi sebou uvítali baróna Dragana Kušlana, neskoršieho chorvátskeho politika, ktorého Francisci charakterizoval slovami: „Boha mi, dobrý junák, zanietený Ilýr, spôsobný sveták". Je evidentné, že mladý knihovník ľudí vnímal nielen z národnostnej stránky (vo svetle vyššie zmienených súvislostí je prirodzené, že Francisci nazval Kušlana Ilýrom - sám seba by bol v tom čase označil za príslušníka českoslovanského kmeňa), ale všímal si aj ich spoločenské vystupovanie a postupne kultivoval svoje. Medzi štúrovcami bol spolu s Viliamom Pauliným Tóthom známy ako lev salónov, spoločenský človek, schopný s každým kultivovane, na úrovni diskutovať. Je príznačne, že práve dvaja menovaní v porevolučnom období prenikli do vyššej politiky. Paulíny sa stal jedným z mala slovenských poslancov v uhorskom parlamente, Francisci liptovským županom.
V ROZPORE SLOBODY
Francisciho korešpondencia svedči o priam horúčkovitej aktivite bratislavských študentov. Mladíci prispievali do almanachu profesora Palkoviča, ktorý vychádzal pod názvom Tatranka, sami pripravovali almanach Nitra. Hrávali divadlo, pričom v obľube boli predovšetkým veselohry českej (Divotvorný klobouk od Václava Klicpéru hrali počas nitrianskeho vinobrania v jeseni roku 1841) a nemeckej proveniencie. Postupne sa začali sústreďovať na slovenskú a slovanskú tematiku. Najobľúbenejšou hrou nemeckého dramatika Augusta Kotzebua sa preto na našich javiskách stal Móric Beňovský. Francisci so svojou urastenou postavou a prirodzeným šarmom patril k najtalentovanejším hercom. Napriek tomuto sľubnému rozvoju sa Ústav dostal do krízy. Najprv vnútornej a neskôr podmienenej vonkajšími okolnosťami. Na jar roku 1842 sa časť študentov Ústavu reči a literatúry československej postavila proti autoritárskemu vedeniu, ktoré presadzovali Ľudovít Štúr a jeho zástupca Ondrej Hodža v obave o budúcnosť zmienenej ustanovizne. Disciplína a podriadenosť vo vzťahu k vodcovi vyvolávali dojem usporiadanosti a poriadku, protikladnému chaosu revolúcie. Takýto image uľahčoval legalizáciu Spoločnosti v konzervatívnom režime Metternichovho Rakúska. Študenti, a medzí nimi i Francisci, však chceli zaviesť do riadiacej práce viac liberalizmu a zvýšiť možnosť spolurozhodovania o dôležitých záležitostiach. Pri strete dvoch koncepcií padli ostré slová. O Ondrejovi Hodžovi Francisci napísal: „On slepě plní príkaz Štúrov, neohledaje se, jeli to ústavu přiměřeno." Štúra zas označil ako sebca, ktorý hľadí len na zisk a pohodlie. Protivníci sa napokon dohodli a pod tlakom nepriaznivých vonkajších okolností nespokojenci ustúpili Štúrovi. Demokracia sa v boji o prežitie rodí veľmi ťažko.
ZAHATANÁ NÁDEJ
Predchádzajúce letmé pohlady do obsahu Francisciho korešpondencie naznačujú, že v nej nebolo miesto pre city. Francisciho list je ústavu podrobené prísnemu vyšetrovaniu. Vyšetrovacia komisia na čele s Gabrielom Pronayom obvinila Ľudovíta Štúra z panslavizmu a kazenia mládeže. Jozef Bajči, bratislavský mestský richtár, pôsobiaci súčasne ako školský inšpektor, žiadal, aby Ľudovít Štúr bol pozbavený funkcie námestníka a musel opustiť Bratislavu. Zo študentov boli predvolaní Ján Francisci, Ondrej Sládkovič a Ján Kalinčiak. Keďže komisia žiadne priame dôkazy podvratnej činnosti nenašla, rozhodnutie bolo odročené do nasledujúceho generálneho konventu. Ten sa konal začiatkom septembra 1843 v Pešti. O vyšetrovaní bratislavského Ústavu sa tu napokon nerokovalo. Situácia ostala naďalej otvorená.
TRINÁSŤ STATOČNÝCH
Nasledujúci konvent sa konal na Silvestra ro ku 1843. Záujmy Ústavu obhajoval bratislavský superintendent František Samuel Stromský. Odporcovia však zvíťazili. Štúr bol odvolaný z funkcie námestníka ako i z Bratislavy. Je zaujímavé, že snahy Slovákov podporili nemeckí evanjelici - predovšetkým bratislavský obchodník so železom Adam Zechmeister a Karol Fridrich Wigand, kníhkupec a tlačiar. Podľa rozhodnutia konventu bol Juraj Palkovič postavený pred dve alternatívy - buď bude učiť, alebo na funkciu profesora rezignuje. Sedemdesiatštyriročný starec si zvolil druhú možnosť, aj keď s výhradou, že jeho rezignáciu musí potvrdiť superintendent Pavol Jozeffy. V prípade rezignácie sa mal konvent dohodnúť na voľbe nového profesora, v prípade zotrvania vo funkcii by bol Palkovičovi pridelený nový námestník, ani nie dvadsaťdvaročný absolvent filozofie v Bratislave, Jozef Prochazka. Ústav v dovtedajšej podobe bol teda zlikvidovaný a Palkovič ho ešte v ten istý večer zatvoril. Hneď v novoročné ráno 23 študentov podpísalo deklaráciu, ktorá obsahovala protest proti odvolaniu Ľudovíta Štúra. Študentská mládež žiadala rektora, aby jej do troch dní poskytol platné vysvedčenia. Zo vzbúrencov odišli do Levoče napokon len trinásti, nepočítajúc samotného Francisciho, ktorý štúdiá v Ústave ukončil už v predchádzajúcom roku a v Bratislave sa pripravoval na cestu do Halle. Viacerým z odvážlivcov (Viliam Pauliny-Tóth) v ceste zabránili rodičia. Odchod trinástich príliš štruktúrou ustanovizne neotriasol, ale pre dejiny slovenskej kultúry však má nesmierny význam. Je jedným z mala typických romantických giest na našom území. Zbytočných. Vykonaných v mene kantovskej nepodmienenej morálky navzdory dobe. Presne v ovzduší tohto činu Francisci namiesto vyspelého nemeckého univerzitného mesta Halle zamieril na východ, do Levoče. Obetoval kus svojho sna o dôkladnom vzdelaní, aby začiatkom roku 1844 v Levoči obnovil a riadil takmer neexistujúcu sieť slovenských študentských spolkov. Pri plnení tejto úlohy naplno uplatnil svoj organizačný talent a posunul sa o krok bližšie k méte vodcu. Avšak to je už iná kapitola.
