 Aj negatívna reklama je reklama. Tak znie jedno z hesiel marketingových mágov. Zábavné a možno aj trochu smutné je, že niekedy sa toto spojenie dotkne aj pamiatkovej ochrany...
V čase keď prebiehalo konania o vyhlásení pamiatkovej zóny Lokomotívne depo Východné v Bratislave – Rači, tlačou a aj hlavnými správami najväčšej komerčnej televízie, prebehla šokujúca správa... Pamiatkári navrhli zbúrať päť poschodí paneláku v budúcej pamiatkovej zóne. Dokonalá kačica vytrhnutá z kontextu. Návrh sa v materiály skutočne objavil. Ako alternatívne riešenie pre možnosť úpravy v budúcnosti dožívajúceho socialistického paneláku. Mal charakter niečoho ako hypotetickej myšlienkovej konštrukcie smerujúcej k naplneniu výškového zónovania okolitej zástavby, tak ako to žiada zákon o ochrane pamiatkového fondu. Veci sa posunuli do úplne inej roviny a vášne vzbĺkli hrozivým plameňom. Na škodu kultúrneho dedičstva. A na škodu stále znova a znova proklamovanej snahy urobiť Slovensko zaujímavejším pre návštevníkov. Prečo by malo byť lokomotívne depo v Rači zaujímavé? O tom bude toto rozprávanie...
Na začiatku to boli najmä charakteristické červené tehlové domčeky, vysoké komíny, vodárenské veže, haly s vetracími dýmnikmi, robotníckymi kolóniami a štipľavým zápachom spáleného uhlia a horúceho oleja. Žiadnou výnimkou nebol na začiatku 20. storočia ani dnešný areál rušňového depa Bratislava – Východ na Dopravnej ulici v Rači. Podnetom na výstavbu novej zriaďovacej stanice medzi vtedajšou Bratislavou a obcou Racisdorf (Rača) bolo kritické preťaženie hlavnej stanice. Stavbu začali v prvej polovici 90. rokov 19. storočia Uhorské štátne železnice MÁV. Stanica označená ako Poszony rendező p.ú. (odtiaľ dodnes používaný názov Rendez) začala prevádzku v roku 1893. Spojku medzi zriaďovacou stanicou a bratislavskou hlavnou stanicou dali do užívania 1. januára 1894.
 V objekte vtedajšej zriaďovacej stanice stálo rušňové depo, opravovňa vozňov a dezinfekčná stanica. Za trochu eobvykle znejúcim názvom dezinfekčná stanica sa ukrýva zariadenie na vymývanie a dezinfekciu nákladných vozňov pre dopravu dobytka po ich vykládke. Pôvodne tu bývala len vyvýšená rampa s rozvodom horúcej vody pre vymývačov. Zariadenie na prípravu horúcej vody je stále súčasťou budovy dezinfekčnej stanice. Dnes sa sporadicky používa na čistenie osobných vozňov.
Dvojloďová rušňová remíza
V krátkom čase však pribudla dvojloďová rušňová remíza, dvojica vodární, dielňa opravovne vozňov so skladom depa, administratívna budova, elektráreň a dva domy personálnych kasární, ktoré dnes stoja už prakticky mimo areálu rušňového depa. Pri vodárňach sa oplatí ešte zastaviť. V prvých rokoch totiž fungovali na veterný pohon. A na začiatku 20. storočia ich prestavali na paru a jednu z nich doplnili o vysokú vežu. Koniec 1. svetovej vojny okrem nového názvu: Bratislava – sriaďovacie nádražie znamenal ďalšie rozšírenie objektovej skladby. Postavená bola personálna kuchyňa, trubkáreň a dva dvojposchodové obytné domy. Nespomínam ich náhodne. Aby bol dosiahnutý náležitý tlak vo vodovodnom rozvode, bola aj k druhej vodárni pristavaná vysoká veža. Do tejto preniesli vodojem zo staršej prístavby susednej vodárne.
Bombový nálet Ďalšieho väčšieho stavebného zásahu sa depo dočkalo v roku 1941. Stará krátka lokomotívna točňa bola nahradená dlhšou a v tejto súvislosti došlo aj k zaústeniu jestvujúcich koľají do točne. A k miernemu rozšíreniu celého koľajiska severozápadným smerom. Točňa bola využívaná najmä pri doplňovaní oleja a ďalšieho spotrebného materiálu do rušňa. Parný rušeň po odpojení od vlakovej súpravy najskôr zastavil pri sklade kde sa doplnil všetok potrebný materiál. Odtiaľ pokračoval k uholným skládkam na vyzbrojenie uhlím. V medzivojnovom období tu nainštalovali nový zauhľovací žeriav. Ten po roku 1960 premiestnili do priestorov nového koľajiska na severný okraj depa. Potom sa rušeň otočil na točni a pristavil na čistiaci kanál. Kurič vyčistil rošt, popolník a spustil škvaru. Súčasne sa odkalil kotol a doplnila voda. Po „revitalizujúcej“ kúre rušeň odišiel na čakacie koľaje pred remízu. Zásahom v pravom slova zmysle bol deň 26. marca 1945. Bombový nálet spojeneckých lietadiel poškodil zriaďovaciu stanicu tak, že spádovisko bolo opravené až o polroka neskôr. Začalo fungovať po oslobodení 4. októbra 1945. Po skončení 2. svetovej vojny okrem podstatného rozšírenia koľajiska došlo k zbúraniu elektrárne a výstavbe novej administratívnej budovy, rozšíreniu uhoľných skládok a úpravou pre novú technológiu pohonu rušňov – zariadením na zbrojenie rušňov ťažkým vykurovacím olejom. Dobudovaním olejových tankov v rokoch 1963 – 64 prakticky ustal stavebný vývoj. Od polovice 70.-tych rokov 20. storočia začal priestor upadať. Znovu oživenia sa dočkal až s príchodom nového milénia. Stal sa dejiskom každoročného stretnutia historických železničných vozidiel a vďaka Ing. Jiřímu Kubáčekovi z Múzejno – dokumentačného centra ŽSR, od 15. júna 2008, bude fungovať ako národný historický železničný park.
Architektúra zachovaných budov dokumentuje „železničný“ štýl z čias rakúsko – uhorskej monarchie. Tento štýl nepoužíva v Európe obvyklé režné murivo, ale charakterizujú ho lizény a nárožné pilastre s plastickými hlavicami a kvádrovaním. Areál je doplnený dvoma dochovanými konzolovými kandelábrami vonkajšieho osvetlenia, niekoľkými betónovými kandelábrami z 50. rokov 20. storočia, prevádzkyschopnou výhybkou typu Xa (jej typový vzor pochádza z čias monarchie) a vodnými žeriavmi typu Spitzner. Už dnes je priestor doplnenými skutočnými historickými železničnými vozidlami – parnými rušňami mnohých druhov, vozňami ako aj opravárenskými a obslužnými strojmi. V bývalej administratívnej budove je nádherné funkčné modelové koľajisko zachycujúce rušňové depo ako zasneženú krajinu. V súčasnosti sa pripravuje v susedných priestoroch druhé, rovnako veľkorysé (veľkosť toho prvého je cca 8 x 2 m) a pre verejnosť by sa malo stať prístupným 15. júna 2008. V tento deň sa rušňové depo oficiálne zmení na spomínaný historický železničný park a začne fungovať v trochu inom režime. Počas návštevných dní budú prístupné všetky expozície (vodárenská veža s múzeom, modelové železnice) a na vonkajšie koľajisko pribudnú ďalšie historické mašiny zo súčasného Múzea dopravy. Ak čisto subjektívne porovnávam rakúske železničné múzeum v neďalekom Strashoff an der Nordbahn s naším „Rendezom“, Rendez vyhráva. Pôsobí útulnejším a milším dojmom, hoci sa Rakúšania môžu pýšiť neporovnateľne bohatším a pestrejším vozovým parkom. Jednoducho návštevu rušňového depa Bratislava – východné by ste si nemali nechať ujsť.
Diskusia (0) |
