Obnova historických kostolov. Populárna téma pre bulvárnu tlač v období keď, na politickej scéne zavládnu dovolenky. Ale čo sa pri takej obnove deje? O čom je skutočná obnova? Reštaurátori zalamujú rukami, historici sa hádajú, pamiatkári bedákajú, vlastníci nadávajú.
V podstate všetci majú pravdu. U veľkých a významných kostoloch, pri ktorých sa nájdu aj tie obrovské peniaze na obnovu, začínajú byť problémy evidentné. Odborníci na historické obdobia vám prezradia, že trpia pri pohľadoch na dnes obnovené kostoly. Vysokí cirkevní hodnostári, po vzore svojich predchodcov, sa chcú podielať na ich obnove. Vymenia dlažbu, vymenia lavice, vymenia organ, vymenia vchodové dvere, vymenia to či ono a v kostole vzniká miš-maš, za ktorý by sa nemusel hanbiť ani cirkus.
V 18. aj v 19. storočí, kedy dochádzalo k výraznej barokizácii, alebo opačne k „historizácii“ našich kostolov napríklad regotizovaním, sa obnovil celý kostol. Vonkajšia fasáda, rovnako ako interiér. Všetko sa robilo v jednom duchu, v jednom slohu. Vznikol akoby nový kostol v starých múroch. Dnes na to nie sú peniaze. Tak kostol treba obnoviť „aspoň trochu“. Na konci minulého storočia sa veľkej obľube tešila výmena podláh a vnútorné kúrenie. Výsledok: v zime boli vysoko leštené podlahy také klzké, že sa narýchlo kupovali lacné koberce, aby ich bolo možné prikryť. Kúrenie narušilo mikroklímu a odrazu sa zistilo, že vykúriť obrovský vnútorný priestor kostola je aj tak nemožné. Ťažké obdobie pre naše pamiatky. Pozrime sa preto na jeden z našich najvýznamnejších kostolov. Možno aj preto, aby si každý vytvoril vlastný úsudok. Dóm sv. Martina v Bratislave. Pre Bratislavčanov Dóm kostol.
Dóm sv. Martina v Bratislave - Dóm kostol
Najvýraznejšie sa na jeho obnove podpísali roky 2000 až 2010. Okrem toho, že na vonkajšom plášti kostola pribudli dve okná (z ktorých jedno nesie slovenský znak), najvýraznejšou zmenou bola nová interiérová dlažba. V prípade dlažby je možné hovoriť aspoň o čiastočnom úspechu, ale okná! Povedať o nich, že ich inštalácia bola vhodná, je ako presviedčať architekta, že kocka je guľatá. Dlažba však mala tiež svoje intermezzo. V roku 2003 bola položená nová, z českej opuky. Po veľmi krátkom čase sa zistilo, že sa rozpadáva, drolí sa. V roku 2007 sa kládla nová, mramorová. Za jednoznačný úspech možno považovať rok 2010.
Najskôr sa podarilo odborníkom vo svätyni chrámu identifikovať hrob a telesné pozostatky jezuitu, kardinála a ostrihomského primasa Petra Pazmánya. Prirovnávať ho k niektorému zo súčasných cirkevných predstaviteľov by bolo absolútne nevhodné. Stačí len spomenúť, že bol zakladateľom Trnavskej univerzity, autorom knihy „Sprievodca k božej pravde“, ktorá zásadným spôsobom ovplyvnila duchovnú atmosféru Uhorska, významným spôsobom sa podieľal na spoločenskom živote nielen Prešporku, ale aj celého Rakúskeho cisárstva. Rovnako v roku 2010 po 105 rokoch bola zložená z vrcholu veže asi 150 kilogramová kópia svätoštefánskej koruny z medeného plechu. Táto impozantná, 164 cm vysoká ozdoba, dominuje 85 metrov vysokej veže dómu. Po kompletnom zreštaurovaní a znovu pozlátení sa vrátila späť na podušku, ktorej veľkosť je asi 120 x 120 cm. Ešte pred tým bola vystavená v hlavnej chrámovej lodi. Keď je reč o veži, bude na mieste vrátiť sa do roku 1999.
Po rekonštrukcii sa v nedeľu 21. novembra 1999 opäť rozoznel zvuk zvonu Wederina z veže Dómu. Zvon po viac ako dvojmesačnej rekonštrukcii, ktorú viedol Miroslav Pavlík z Výskumného ústavu zváračského v Bratislave, bol tento 2513 kg vážiaci a 162 cm vysoký zvon, vrátený na voje pôvodné miesto. Počas 1. svetovej vojny ho zachránilo pred zničením len to, že vojaci neboli schopní zabezpečiť dostatočne rýchlo jeho zvesenie a transport z veže. Ďalších päť zvonov, ktoré s ním susedili, to šťastie nemalo. Boli roztavené a poslúžili na výrobu kanónov. Wederin pochádza z dielne viedenského zvonára Balthasara Herolda. Odliaty bol v roku 1670.
Kostol sv. Salvátora
Gotický dóm sv. Martina postavili na mieste románskeho kostola sv. Salvátora. Ten na vyvýšenom mieste stredovekej osady stál už v roku 1221. V druhej polovici 13. Storočia počas bojov proti Přemyslovi Otakarovi II. bol poškodený a preto sa pristúpilo k jeho ranogotickej prestavbe. Stavba sa viedla pre dané obdobie tradičným spôsobom, ktorý spočíval v obstavaní starých múrov kostola novými, ktorými sa vymedzil priestor nového väčšieho kostola. V 14. a v 15. Storočí to znamenalo, že kostol používal obidve patroníciá. Patroníciom sa rozumie, ktorému svätému bol kostol zasvätený. Starý kostol, najsvätejšieho Spasiteľa( Salvátora) a sv. Martina, biskupa, nový kostol.
Michal Chnab
Koncom 14. storočia viedol stavbu Majster Michal z Klosterneuburgu (nazývaný Michal Chnab), ktorý bol ídeovo spojený so staviteľmi viedenského dómu sv. Štefana . Pravdepodobne pod vplyvom pobytu kráľovnej Žofie, vdovy po českom kráľovi v rokoch 1423 až 1428 došlo k zmene a v tomto období vedenie staby prevzala hradná huta pod vedením majstra Konráda von Erling. V prvých troch desaťročiach sa realizovala veža vysunutá do priestoru priekopy pred hradbami s priestormi na jej severnej a južnej strane, ktoré boli predelené krížovými klenbami, čím vznikli dve nad sebou situované miestnosti s funkciou kaplniek. K západným nárožiam boli pristavané hranolové vežičky s točitými kamennými schodiskami, ktoré sprístupňovali kaplnky na poschodí. V priestore na severnej strane veže vznikla kaplnka Panny Márie (kaplnka kanonikov), nad ňou klenotnica, na južnej strane dnešná kaplnka sv. Jozefa a nad ňou kaplnka českej kráľovnej Žofie (resp. Žigmundova, česká, cisárska). Nad prízemím veže vznikol priestor pre organ, z ktorého sa točitým schodiskom vystupovalo do vyšších podlaží veže. Práve z týchto dôvodov sa stala veža súčasťou mestského opevnenia stredovekého mesta a do chrámu nikdy nebol vybudovaný čelný vchod tak ako to býva obvyklé.
Stredoveké „grafity“
Táto časť stavby ukrýva zaujímavosť, ku ktorej sa za normálnych okolností návštevník nedostane. Dom hodinového stroja. Predstavte si malú dreveničku, štvorcového pôdorysu, ako vystrihnutú z liptovskej dediny. Práve v ňom sa ukrýval pôvodný, barokový hodinový stroj, ktorý poháňal vežové hodiny. Vnútorné steny „dreveničky“ sú podbité rákosom, na ktorom je natiahnutá omietka. Tá dokazuje, že od svojich predkov sa príliš nelíšime. Je na nej vyškriabaných a napísaných množstvo mien, nápisov a datovaní. Všetky z 18. a 19. storočia. Nejde o nič neobvyklé. S takýmto „grafity“ sa stretnete v mnohých kostoloch. Ale samozrejme na miestach, ktoré bývajú nedostupné (kostolné veže, podkrovia ...).
V dóme sv. Martina, ako v korunovačnom kostole od roku 1563 až do roku 1830 korunovali 11 kráľov a 8 kráľovien (vrátane Jej veličenstva cisárskej milosti Márie Terérie). Symbol korunovačnej funkcie – pozlátenú svätoštefánsku korunu – nemal kostol počas celého obdobia kedy sa korunovácie v ňom konali. Staviteľ František Römisch ju sem umiestnil až po roku 1760, keď blesk zničil hornú časť pôvodnej veže.
Napriek tomu, že dóm sv. Martina nie je predstaviteľom zdobenej gotickej architektúry ako Svätoštefánsky dóm vo Viedni, alebo dóm sv. Alžbety v Košiciach, je nespochybniteľne monumentálnou stavbou neskorogotického slohu nadregionálneho významu. Po zrealizovaní vonkajšieho nasvietenia objektu v nočných hodinách v roku 2002 získal dóm ten správny príťažlivý spôsob prezentácie. Všetko ostatné: problémy s obnovou, výmysel s výmenou organu (v r. 2006) už treba brať ako slovenský folklór prelomu tisícročí. Našťastie nič z toho nepoškodilo dóm až tak, že by sme ho museli zavrhnúť.
