Unikát dunajského nábrežia, Sklad č. 7

Na bratislavské pomery ide o absolútny unikát, nakoľko budova je nádherne obnovená. Najmä ak sa milovníci industriálnych pamiatok pozrú na ešte stojace objekty Cvernovky na Trnavskej a Svätoplukovej ulici, Jurkovičovu tepláreň na Čulenovej ulici, či zaspomínajú na zbúranú továreň Gumon.

V roku 1985 vydala Mestská správa pamiatkovej starostlivosti a ochrany prírody v Bratislave zborník Technické pamiatky v Bratislave. Pravdepodobne dodnes neprekonaný almanach technických pamiatok v Bratislave.

Napriek tomu, že tu nájdete informácie o budove prečerpávacej stanice v Zimnom prístave, o prístave samotnom, o jeho najimpozantnejšej dominante – Sklade č. 7, tu niet žiadnej zmienky. Dnes už táto budova nepatrí do prístavu. Bola zakomponovaná do štvrte Eurovea, vyhla sa zbúraniu, aj dostavbe „auditória“, ktoré malo nahradiť budovy Parku kultúry a oddychu (ktorý bez úžitku a napriek schválenej asanácii stojí ďalej). Sklad č. 7 sa dokonca dočkal výraznej obnovy a na slovenské pomery až neuveriteľne úspešnej a citlivej modernizácie.

Karel Skorkovský

Národnú kultúrnu pamiatku, Sklad č. 7, postavili v rokoch 1921 – 1922. Kto bol autorom a staviteľom budovy bolo hádankou až do roku 2006. Až vtedy sa podarilo pracovníkom Ústavu stavebníctva a architektúry Slovenskej akadémie vied nájsť v archíve mesta Bratislavy projekt rekonštrukcie objektu z roku 1948. Tento pravdepodobne vznikol z potreby obnovy objektu poškodeného bombardovaním rafinérie Apollo v roku 1944. Na základe predpokladu, že obnovu skladu vykonala spoločnosť, ktorá budovu pôvodne aj postavila, pokračovalo pátranie po jej autorovi v Prahe. Tak sa podarilo zistiť, že projekt pripravila a stavbu aj zrealizovala spoločnosť Ing. Karla Skorkovského.

Skorkovského firma vznikla v Prahe už v roku 1911. Na Slovenku začala podnikať až v roku 1932. Na mieste Zimného prístavu, ktorý tu fungoval od konca 19. storočia, naplánovala skutočne unikátnu stavbu. V susedstve drevených skladov a provizórnych stavieb sa začala budovať stavba so železobetónovým skeletom. V Čechách tento konštrukčný systém po prvý krát realizoval Ing. Stanislav Bechyně. V roku 1916 pri stavbe automobilky Praga v Prahe – Libni využil ako nosné prvky stĺpy z ovinutej liatiny a s hríbovými hlavicami. Rovnaký typ stĺpov sa použil aj pri stavbe na nábreží Dunaja.

Funkčne boli stĺpy schopné znášať mimoriadne zaťaženie a súčasne nestratili nič zo svojej estetickej hodnoty. Ich mohutnosť a rozmiestnenie navodzujú pocit návštevy interiéru gotickej katedrály alebo rozľahlého paláca. Fasádu objektu a teda jeho celý architektonický výraz dnes odborníci zaraďujú do klasicizujúcej moderny. Trochu neobvyklé spojenie slov. Moderna totiž transformovala do výrazových prostriedkov obdiv k technologickému pokroku a funkčne sa mu podriaďovala. Klasicizmus zasa vzdával hold prvkom klasickej rímskej architektúry v podobe honosných priečelí a tympanónov, kde estetizmus šiel ruka v ruke s funkciou objektu. Štvorpodlažný objekt s dvoma bočnými a jednou centrálnou vežou, s funkčne členeným priečelím, vyhliadkovou terasou, skutočne tieto prvky spája. V harmonickom celku.

Americký filmári

Stavbu, v novembri roku 1998 Slovenská plavba a prístavy, š.p. vyprázdnili a odovzdali Ministerstvu kultúry SR. Podľa pôvodného zámeru tu mala vzniknúť galéria. Objekt začal pustnúť a využitia sa dočkal len na krátky čas roku 2001. Americký filmári ho využili ako kulisu pri nakrúcaní televízneho seriálu Uprising o povstaní v židovskom gete vo Varšave. V roku 2004 sa jeho vlastníctvo vrátilo späť Slovenskej plavbe a prístavom. O tri roky neskôr začal s jeho skutočnou obnovou investor pripravujúci výstavbu dnešného polyfunkčného komplexu Eurovea, pretože získal celú plochu pôvodného Zimného prístavu, ktorý sa tým úplne stratil.

Ťažko odhadnúť čomu môžeme viac vďačiť za to, že zámer o dostavbe akéhosi „auditória“ k pôvodnej stavbe skladu nebol realizovaný. Dostavba takejto spoločenskej haly by pravdepodobne pôvodnú budovu nenapraviteľne sprznila. O to viac môže návštevník obdivovať citlivú a napriek tomu moderne poňatú obnovu tohto priemyselného objektu.

Bratislavský unikát

Na bratislavské pomery ide o absolútny unikát. Najmä ak sa milovníci industriálnych pamiatok pozrú na ešte stojace objekty Cvernovky na Trnavskej a Svätoplukovej ulici, Jurkovičovu tepláreň na Čulenovej ulici, Karfíkov Závod Mier na Vajnorskej ulici, alebo si zaspomínajú na už zbúraný objekt tiež národnej kultúrnej pamiatky továrne Gumon.